Čas na dobrú noc: príležitosť na konflikt či na vzájomné stretnutie?

V mnohých rodinách okamih, keď deti idú spať, nie je taký ideálny, ako ho vykresľuje kolektívne vedomie. Poznáme ten obraz, v ktorom si deti po umytí zubov oblečú pyžamko, vlezú pod perinu, vypočujú si krátku rozprávku, pomodlia sa, dostanú od rodičov bozk na dobrú noc a zhasnú svetlá. Všetko trvá maximálne dvadsať minút, potom v dome zavládne pokoj a rodičia si môžu vychutnať ticho, vypnúť pohotovostný režim nervovej sústavy a venovať čas sebe, práci, ktorú majú nahromadenú, alebo jeden druhému. Možno pre niektoré rodiny je to každodenná realita – a z toho sa všetci úprimne tešíme –, ale skusenosť, o ktorej hovoria mnohé rodiny, nie je práve takáto idylická.

Rituál bez konca

Z ich rozprávania vyplývajú rôzne ťažkosti: deti sa nechcú prestať hrať, odmietajú večernú hygienu alebo si zamieňajú kúpeľ s výletom do akvaparku, upratovanie hračiek sa mení na streľbu na terč medzi súrodencami, modré pyžamo nie je dobré, treba žlté, áno, ale nie to žlté s koníkom, ale to s veveričkou. 

Po tejto fáze vzbury, keď sme sa zmierili s tým, že sa ide do postele napriek odporu, príde čas na zabudnuté veci: Kde je obľúbená plyšová hračka? Musím niečo povedať druhému rodičovi, ktorý je v inej izbe (je to naliehavé, nemôže to počkať), nezavrel som tubu od zubnej pasty, nechcel som túto knihu, ale tú tam hore na polici a tak ďalej. V tomto bode, keď sú splnené rozumné požiadavky a upokojené tie iracionálne, keď sa stlmia svetlá, dá sa prejsť k fáze čítania: a zdá sa, že kníh na čítanie nie je nikdy dosť! „Ešte jednu, ešte jednu, ešte jednu!“

Posledná hodina pred spaním je najlepším momentom v priebehu celého dňa, keď je možné položiť základy pevnej emocionálnej istoty.

Kedy je správne vyhovieť a kedy je správne prestať, vie len konkrétny rodič v konkrétnej situácii. Ale po poslednej rozprávke a modlitbách (alebo v opačnom poradí, každá rodina zistí, čo jej najviac vyhovuje), keď sa zdá, že už len zostáva popriať si dobrú noc, prichádzajú otázky: Môžem spať s tebou v tvojej veľkej posteli? Prečo si pohladkal sestričku viackrát ako mňa? Zaspievaš mi uspávanku? Čo je to za divný tvar na stene, ktorý ma desí? Kto bola tá pani, s ktorou si sa rozprávala na ulici po škole, keď sme išli kúpiť chlieb? Ako sa volá planéta za Saturnom? Prečo sú listy zelené? Ale ak stromy dýchajú oxid uhličitý a uvoľňujú kyslík, kde majú nos? A prečo starý chlieb stvrdne a staré tyčinky zmäknú? A nakoniec, keď sa všetko zdá byť v poriadku a dvere izby sa zatvárajú, zaznie ešte: „Musím ísť na záchod.“ alebo „Prinesieš mi pohár vody?“.

Nie je to tak, že sa to stáva každému, aspoň nie všetko naraz v jeden večer. Možno len niektoré veci, možno len v určitých obdobiach, možno každý druhý deň. Dôležité však je, čo nám týmto správaním, ktoré je pre mnohých rodičov zdrojom stresu, frustrácie, nervozity, straty trpezlivosti a niekedy aj hnevu, deti komunikujú.

Istota prežitia

Príroda je vytvorená nádherným spôsobom a naši malí ľudia, hoci si to neuvedomujú, uvádzajú do činnosti mechanizmy, ktorými ich matka príroda vybavila na ich ochranu. Všetky vyššie uvedené situácie, opísané s trochou zmyslu pre humor, ale predsa bez prílišného preháňania, nie sú ničím iným ako nevedomým spôsobom, akým deti posilňujú väzbu s tými, ktorí sa o ne starajú, a uisťujú sa, že sú vždy pripravení starať sa o ne – až do posledného pohára vody. Deti to nerobia preto, že chcú, aby rodičia boli ich sluhami, ale preto, že pre ne záruka, že nebudú opustené, znamená istotu prežitia.

Okrem toho existuje druhý, rovnako dôležitý aspekt: posledná hodina pred spaním je najlepším momentom v priebehu celého dňa, keď je možné položiť základy pevnej emocionálnej istoty. Cítiť sa milovaným, chráneným, prijatým, vítaným a rozmaznávaným je základným aspektom pre okamžitú vyrovnanosť dieťaťa a tiež pre zdravé budovanie vnutorneho ja. Bezpodmienečná láska učí, že hodnota človeka nezávisí od jeho činov, ale láska je darom, ktorý sa dostáva, nie odmenou, ktorú si človek zaslúži. Umenie rodičovstva, ktoré sa nedá naučiť (len) z kníh, ale predovšetkým skúsenosťami a vzájomnou podporou, vyžaduje aj schopnosť odovzdať toto všetko spolu s hranicami, ktoré sú potrebné na posilnenie pocitu bezpečia, tak ako je zábradlie hranicou, ktorá poskytuje bezpečnosť vodičom na ceste pozdĺž svahu.

Je to hra rovnováhy medzi schopnosťou vyhovieť a schopnosťou zastaviť. A kompasom v nej, aby sme sa nestratili, severom, na ktorý máme upierať pohľad, je vždy vzťah. Každé áno, každé nie musí byť zamerané na konečný cieľ: vzťah. Praktická stránka je dôležitá, často zásadná, ale stráca hodnotu, ak praktickosť ide na úkor vzťahu.

Často sa hovorí o výchove detí, ale príliš málo počuť o tom, ako rodičovstvo vychováva dospelých. Život v úzkom kontakte s týmito malými iracionálnymi ľudskými bytosťami núti dospelých rásť, konfrontovať sa so svojimi nevyriešenými ranami, stretnúť sa so svojím vnútorným dieťaťom, zlepšovať sa, uznať svoje limity, chyby a nedostatky, ale aj odpustiť si, zlepšiť sa a pracovať na budúcnosti, ktorá už nie je len hypotetickým časom, ale samotným životom tých malých bytostí, ktoré sme priviedli na svet, za ktoré sme zodpovední a ktoré nás svojou samotnou existenciou učia začať odznova, pozerať sa dopredu a nevzdávať sa.