Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Austrália zakázala sociálne siete deťom do šestnástich rokov, Slovensko zaviedlo zákaz mobilov na školách. Debata o tom, čo smartfóny robia s deťmi a mladými, je na stole – no odpovede v nej sa hľadajú ťažko.
Na Ružomberských Hanusových dňoch sa o to pokúsili odborníci z rôznych oblastí – medzi nimi Lívia Halmkan, zakladateľka projektu Tlakový hrniec, prodekanka Pedagogickej fakulty KU Angela Almašiová, psychológ Juraj Holdoš a docent z Katedry žurnalistiky KU Pavel Izrael.
Diskusiu moderoval informatik a člen Spoločenstva Ladislava Hanusa Šimon Sádovský. Vo vystúpeniach hostí sa opakovane vracala tá istá téma: zákon vie nastaviť pravidlá, ale to, či budú fungovať, sa láme v rodine.
Halmkan, ktorá chodí ako lektorka do škôl už dlhé roky, opísala, ako vyzerali triedy pred zákazom mobilov na školách. „Deti počas prestávok sedeli v laviciach a mlčky hľadeli do smartfónov. To pre ich vek vôbec nie je prirodzené – mali by sa spolu hrať a interagovať,“ hovorí Halmkan.
Po zavedení zákazu sa obraz zmenil – do škôl sa vrátil život. Deti dnes hrajú pingpong, behajú po chodbách a učitelia ich napomínajú. „Jednoducho sa zrazu správajú ako deti,“ dopĺňa. Rovnaký obraz dokreslila skúsenosťou z internátov.
Kým kedysi bol spoločenský život samozrejmosťou, dnes sa stáva, že študenti nepoznajú ani susedov z vedľajšej izby. „Sú izolovaní – a to je veľká škoda pre nich samých.“
Diskusia sa vedome vyhýbala čierno-bielemu pohľadu na technológie. Holdoš pripomenul, že smartfóny nie sú automaticky škodlivé: časť detí z nich profituje bez výrazných negatív a pre väčšinu sú prirodzenou súčasťou komunikácie, učenia aj budovania vzťahov.
Mizne potreba vyjsť zo svojej komfortnej zóny, niesť riziko odmietnutia či budovať vzťahy s reálnymi ľuďmi.
Almašiová priblížila, že z výskumov Katolíckej univerzity sa ukázalo, že deti do 15 rokov trávia online štyri hodiny denne, cez víkend dokonca o hodinu viac. „Pre ne je ,byť online´ spôsob bytia.“ Kľúčová otázka preto nespočíva v tom, či technológie zakázať, ale ako ich rozumne používať.
Izrael zdôraznil potrebu viesť deti k rozlišovaniu – toho, čo ich rozvíja, od toho, čo ich, naopak, vyčerpáva. Digitálne nástroje môžu rozvíjať talenty, uľahčovať učenie alebo prepájať ľudí – no len vtedy, ak ich človek používa vedome a s mierou.
Hranica sa podľa Halmkan ukazuje najmä vo vzťahoch. „Keď mi technológie začnú narúšať reálne vzťahy, je to problém.“ Práve schopnosť všimnúť si to patrí k najdôležitejším zručnostiam dnešných detí.
Izrael v diskusii pomenoval zásadný posun v tom, ako deti trávia čas. Sociológovia ho označujú ako „bedroom culture“ (izbová kultúra) – presun socializácie z verejných priestorov do súkromia detskej izby. Kým kedysi boli deti prirodzene vystavené interakcii, dnes môžu ostať zavreté v izbe a napriek tomu byť v neustálom kontakte.
Práve táto dostupnosť socializácie bez námahy mení základné vzorce správania: mizne potreba vyjsť zo svojej komfortnej zóny, niesť riziko odmietnutia či budovať vzťahy s reálnymi ľuďmi v reálnom priestore.
Zákaz sociálnych sietí ešte neznamená, že deti budú odrazu šťastnejšie alebo menej osamelé.
Almašiová k tomu pridala dôležitý korektív. Ticho, ktoré rodičia často vnímajú ako pokoj, nemusí znamenať bezpečie. „Dieťa je zavreté v izbe, ale pritom sa môže dostať do veľmi rizikových priestorov, o ktorých rodičia nemajú ani tušenia,“ upozornila. Digitálne súkromie tak prináša nielen komfort, ale aj nové typy zraniteľnosti, ktoré sa navonok nemusia vôbec prejaviť.
Austrálsky zákaz sociálnych sietí pre mladých do šestnástich rokov rozvíril celosvetovú debatu – a aj v Ružomberku sa ukázalo, že odpoveď nie je jednoznačná. Izrael upozornil, že zákaz sám osebe problém nevyrieši, no má svoj význam:
„Zákony majú formatívnu funkciu. Nielen zakazujú, ale postupne menia mentalitu.“ Podľa neho môže takýto krok časom vplývať aj na rodičov, ktorí si začnú nastavovať jasnejšie pravidlá doma. Zároveň však varuje pred ilúziou okamžitého zlepšenia: „Zákaz sociálnych sietí ešte neznamená, že deti budú odrazu šťastnejšie alebo menej osamelé. Takto to nefunguje.“
Skúsenosti z Austrálie tomu zatiaľ dávajú za pravdu. Odstránené boli milióny detských účtov, no deti sa naučili zákaz obchádzať – napríklad cez VPN alebo úpravy vzhľadu pri overovaní veku. Záujem o sociálne siete však postupne klesal. „Nebude to tak, že všetky deti si budú kresliť fúzy, aby oklamali systém,“ zdôraznil Izrael.
Almašiová však upozorňuje na inú slabinu takýchto opatrení: deti sa presúvajú tam, kde je kontrola slabšia. „Pýtam sa, či tie nové platformy nebudú ešte horšie ako tie zakázané.“ Aj preto sa diskutujúci zhodli, že regulácia má zmysel – no len ako súčasť širšieho riešenia, do ktorého musí vstúpiť najmä rodina.
Popri úvahách o ochrane detí sa otvorila aj oveľa citlivejšia línia diskusie: Kde sa končí ochrana detí a začína sa zásah do súkromia? Moderátor varoval, že pod zámienkou ochrany detí vzniká systém, ktorý môže presiahnuť svoj pôvodný účel.
„Keď sa takáto infraštruktúra vytvorí, nič nebráni tomu sledovať každý pohyb na internete – nielen detí, ale aj dospelých,“ zaznelo s odkazom na historickú skúsenosť so sledovaním v našom regióne.
Tretina rodičov netuší, čo ich deti robia na internete.
Halmkan priznala, že práve tu naráža aj jej podpora regulácie na hranice nedôvery. „Mala by som veľký problém poslať citlivé údaje o svojom dieťati technologickým firmám. Doteraz klamali a zavádzali – prečo by som im mala teraz veriť?“ pýta sa.
Zároveň však pripomenula, že tlak na technologické firmy rastie: viaceré štáty už zavádzajú vysoké pokuty za neoverovanie veku a firmy tak stoja pred voľbou – prispôsobiť sa, alebo z trhu odísť.
Diskusia tak odkryla paradox súčasnej regulácie: potreba chrániť deti je zrejmá, no spôsob, akým sa to deje, vyvoláva nové riziká. Ako to zhrnul Holdoš: „Nejaká forma regulácie je na mieste. Otázka je, akým spôsobom ju urobiť tak, aby sme nevytvorili ešte väčší problém.“
Napriek legislatívnym riešeniam sa diskusia opakovane vracala k tej istej premise: ak sa nič nezmení v rodine, zákony veľa nezmôžu. Ako zdôraznila Almašiová: „Darmo budeme mať nastavenú legislatívu, darmo budeme robiť kontroly, pokiaľ to nebude fungovať v rodine.“
Výskumné dáta, ktoré pridal psychológ Holdoš, tento rozpor potvrdzujú. „Tretina rodičov netuší, čo ich deti robia na internete,“ uviedol. Rodičia zostávajú v presvedčení, že ich deti sú „nevinné a dokonalé“, zatiaľ čo sa stretávajú so sexuálnym obsahom, šikanou či toxickými vzormi.
Dnes už pomaly každý tínedžer zápasí s tým, ako nadväzovať vzťahy.
Zároveň pomenoval aj zásadný paradox: sociálne siete sú oficiálne od trinástich rokov, no realita je iná. „Všetky naše výskumy hovoria, že deväť-, desaťročné deti sú tam bežne. To znamená, že niekto im to musel umožniť. Niekto to musel oklamať.“
Halmkan k tomu pridala skúsenosť z praxe: na semináre o rizikách online prostredia prichádzajú najmä rodičia, ktorí už motivovaní sú. „Ako sa dostaneme k tým, ktorí majú brzdy v ušiach a nechcú počúvať?“ pýta sa. A práve tu podľa nej vstupuje do hry zákon – nie ako riešenie, ale ako nástroj, ktorý zasiahne aj tých, ktorí by inak zostali mimo.
Jednou z najznepokojivejších línií diskusie bola umelá inteligencia – nie ako nástroj na učenie či prácu, ale ako náhrada vzťahu. Podľa výskumov, ktoré spomenula Almašiová, približne desať percent detí komunikuje s chatbotmi denne – najmä preto, že sa pri nich cítia bezpečne. „Chatbot ich neodsudzuje, nehodnotí,“ zaznelo v debate.
Halmkan túto obavu rozvinula cez vlastnú skúsenosť s testovaním aplikácií typu AI Companion, AI Girlfriend či AI Boyfriend. Ich princíp je jednoduchý: človek si vyskladá partnera presne podľa svojich predstáv – výzor, povahu, spôsob komunikácie aj to, ako má s ním flirtovať.
„Môžete si spolu písať, telefonovať a hlavne – počujete presne to, čo chcete počuť,“ opísala Halmkan. V období dospievania, keď je neistota prirodzenou súčasťou vývinu, je to podľa nej mimoriadne nebezpečné. „Dnes už pomaly každý tínedžer zápasí s tým, ako nadväzovať vzťahy. A do toho vstupuje bezpodmienečná láska chatbota. To je šialenstvo.“
Izrael však odmietol predstavu, že situácia sa jednoducho vyrieši odstrihnutím detí od chatbotov. „Ak deti považujú chatbota za dôveryhodného priateľa, máme sakramentský problém s rodinami,“ povedal. Aj tu sa teda diskusia vrátila k rovnakej pointe: technológia nevytvára prázdno, len vstupuje tam, kde už vzniklo.
Diskusia sa dotkla aj témy, ktorú moderátor nazval „krok pred krokom jeden“: novorodenci a bábätká pred obrazovkami. Almašiová v tejto súvislosti spomenula výrobok, ktorý raz videla a desí ju dodnes – stojan na kŕmenie, ktorý v sebe kombinuje fľašku pre dieťa a podstavec na mobil pre rodiča.
„Už tu začínajú rodičia robiť chybu. Nie je nič krajšie ako pozerať sa na svoje dieťa, komunikovať s ním, udržiavať očný kontakt,“ upozornila. Práve tieto najranejšie interakcie sú pritom kľúčové pre budovanie vzťahovej väzby.
Podobne ako sa menil postoj k alkoholu či fajčeniu, môže sa časom zmeniť aj vnímanie detí so smartfónom v ruke.
Zhodu našli diskutujúci aj v odporúčaní, že čím neskôr sa deti dostanú k obrazovkám, tým lepšie. Holdoš však upozornil, že aj tu treba hľadať zdravú mieru: „Keď nastavíme ideál príliš vysoko, väčšina rodičov si povie, že sa to neoplatí riešiť vôbec,“ poznamenal. Preto zdôrazňuje skôr postupnú zmenu: nie dokonalosť, ale vedomé obmedzovanie.
V závere diskusie zaznela otázka, ktorá presahuje samotné zákazy: Ak deťom zoberieme čas strávený na obrazovkách, čím ho nahradíme? Holdoš upozornil, že práve tu sa rozhoduje o úspechu či neúspechu akýchkoľvek opatrení. „Tých štyri-päť hodín denne musíme pomôcť atraktívne naplniť. Len zaviesť zákaz a neurobiť ten krok navyše nebude fungovať,“ zdôraznil.
Halmkan ponúkla širší pohľad: zmena podľa nej nepríde zo dňa na deň, ale skôr generačne. Podobne ako sa menil postoj k alkoholu či fajčeniu, môže sa časom zmeniť aj vnímanie detí so smartfónom v ruke. „Uvidíme dôsledky – a tie ďalšie generácie to už jednoducho nebudú kupovať,“ naznačila.
Pavel Izrael diskusiu uzavrel pripomenutím, že nejde o problém jedného aktéra. „Všetci musia hrať svoju rolu správnym spôsobom,“ povedal. Štát v miere regulácie, škola ako partner rodiny a rodičia ako hlavní zadávatelia hraníc. Práve napätie medzi nimi je dôvodom, prečo sa riešenia hľadajú ťažšie, než sa zdá.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
