Brat Filip: Egoizmus vo vzťahu? Keď chcem meniť druhého podľa seba

To, čo si nespracujeme v sebe, sa skôr či neskôr odrazí vo vzťahu. Namiesto toho, aby sme druhého prijímali, bojujeme o to, aby sa prispôsobil našim predstavám. Brat Filip v rozhovore približuje aj to, ako sa z nevysporiadaných zranení rodí potreba kontrolovať druhého, prečo porovnávanie oslabuje sebahodnotu a čo znamená budovať vzťah, ktorý unesie aj krízu.

Témou tohto ročníka Ženskej katolíckej konferencie je heslo Počujem aj šepot. Čo vo vás tento názov vyvoláva?

Pripomenul mi, že existujú veci, ktoré nevidíme očami, ale dajú sa zachytiť srdcom. Sám nosím okuliare a často si uvedomujem, že keď je jeden zmysel slabší, iné sa viac prebúdzajú. A podobne to vnímam aj pri ženách.

Žena neraz vycíti, čo sa deje vo vzťahoch ešte skôr, než sa to pomenuje slovami. Nazval by som to sluchom srdca. Ten sa však môže v povrchnosti ľahko stratiť, keď do toho, čo žena robí, nevkladá svoje srdce. Práve preto je také dôležité, aby sa znovu a znovu učila stíšiť. Lebo šepot sa dá zachytiť iba tam, kde je vnútorné ticho.

Nie je povrchnosť len obranným mechanizmom ženy, ktorá sa obáva, že bude opäť zranená?

Nie, to by bola príliš jednoduchá skratka. Žena nie je stvorená na to, aby sa uzatvárala do nejakej ulity. Pokojne môže byť zraniteľná, no určite by nemala používať ako obranný mechanizmus povrchnosť. A už vôbec nie odpojenie od vlastného srdca.

Skĺznutie do povrchnosti sa však niekedy deje na nevedomej úrovni. Žena mohla byť zranená v oblasti identity, a preto sa bojí otvoriť si srdce a vstúpiť do blízkosti…

Žena bola tomuto svetu daná nato, aby doň prinášala krásu, plnosť života a oheň. Pritom môže byť unavená a prechádzať ťažkým obdobím, no nikdy nemôže žiť iba „naoko“.

Dnes najviac zažiari žena, ktorá má vlastný štýl. Je sama sebou – v myslení, v obliekaní, vo vzťahoch aj na svojej ceste k Bohu.

Práve to vedie k vyhoreniu – keď človek funguje už len zo zotrvačnosti, bez vnútorného života. Rozumiem, že sú suchopárne obdobia, ktorými treba prejsť aj so zaťatými zubami, no žena nemôže zaprieť to, že vyšla z Božej ruky a má srdce v ohni.

Ako sa u ženy prejavuje, keď má srdce v ohni?

Všade, kde sa objaví, zanechá po sebe Boží dotyk a jedinečnú vôňu. Nechcem, aby to znelo príliš poeticky alebo ako lacná fráza. Teraz hovorím o ideáli. Ženský svet je iný ako ten mužský.

Mužský svet sa riadi heslom „oko za oko, zub za zub“. Ženský je jemný, empatický a citlivý. A práve v tom je jeho sila. V ňom sa aj my muži môžeme cítiť viac „doma“ a napokon aj bližšie pri Bohu.

Hovoríme o ideáli, no mnohé ženy sú práve v oblasti svojej ženskosti hlboko zranené. Často to súvisí aj so vzťahom k mužom, pričom prvým mužom v živote ženy býva jej otec. Ako sa takéto zranenia prejavujú v partnerskom vzťahu či v materstve?

Keď mávam katechézy pre mužov, často im hovorím. Vedeli by ste svojej dcére pred všetkými povedať, si presne taká dcéra, akú som túžil mať; mám ťa rád takú, aká si? Viete, aké uzdravujúce by to pre mnohé dcéry bolo? A keď mi na to muž povie, že dcéra je v puberte a už ho nepočúva, pýtam sa: Kde si bol doteraz? 

Prečo sa niektoré dievčatá začnú obliekať provokatívne? Neraz preto, že nikdy nepočuli od otca slovo uznania, pochvaly či potvrdenia vlastnej krásy. A to sa potom prenáša aj do vzťahov. Takéto ženy sa môžu ľahko upnúť na prvého muža, od ktorého to budú počuť.

Každá žena potrebuje spoznať ideál, o ktorom sa rozprávame. Nemôže sa celý život pozerať na svoju ženskú či materinskú cestu cez detskú izbu svojho zranenia. Musí prijať, že to, čo sa jej stalo, bolo nespravodlivé, ale treba ísť ďalej. 

Toto však predpokladá, že si žena začne vážiť samu seba, aby aj od partnera vedela očakávať úctu. Ako sa môže žena ukotviť vo vlastnej hodnote?

V prvom rade si musí dať pozor na všelijaké pokrútené predstavy a trendy, ktoré sa dnes šíria najmä cez internet. Neustále porovnávanie ženy zabíja. Mnohé nadobudnú pocit, že sa musia zmestiť do určitých kritérií – ako majú vyzerať, čo si obliekať, aký život žiť. Akoby len tak mohli byť prijaté a úspešné. No práve to ich oberá o zdravé sebavedomie. 

Poznám ľudí, ktorých by sme mohli považovať za „nezaradených“, no dá sa pri nich veľa načerpať, lebo vedia, kto sú.

Poznám ženy, ktoré navonok vyzerajú dokonale, no chýba im obsah. A zároveň poznám ženy, ktoré majú od dokonalosti ďaleko, no poznajú svoju hodnotu – a práve tým sú pre mužov prirodzene príťažlivé. Ak sa žena nechá unášať prúdom trendov, bude v nej frustrácia len ďalej narastať, pretože do nejakej šablóny sa aj tak nikdy úplne nezmestí.

Dnes najviac zažiari žena, ktorá má vlastný štýl. Nesnaží sa byť kópiou iných. Je sama sebou – v myslení, v obliekaní, vo vzťahoch aj na svojej ceste k Bohu. Práve taká žena vyčnieva. Nie preto, že sa o to snaží, ale preto, že je autentická.

Dnes je veľmi ťažké odolávať tlaku na to, čo všetko by mala žena zvládať – rodinu, prácu, kariéru a k tomu starostlivosť o seba. Čo by mala žena robiť denne pre to, aby ju to nezomlelo? 

To, čo naznačujete, sa netýka len žien. Rovnaký problém dnes prežívajú aj muži. V tejto súvislosti mi napadá film Jesenná sonáta od Ingmara Bergmana, ktorý rieši vzťah matky a dcéry. Dcéra po rokoch nastaví mame zrkadlo a ona zistí, že nebola takou dokonalou mamou, ako si myslela.

Vo filme zaznie aj myšlienka z denníka dcéry: „Človek je tu preto, aby sa naučil žiť. Ja na tom pracujem každý deň, ale najhoršie je, že neviem, kto som. A keby ma niekto dokázal milovať takú, aká som, možno by som dokázala analyzovať svoje vlastné ja.“ 

A práve tu je odpoveď pre nás veriacich. My predsa vieme, že je tu niekto, kto nás miluje takých, akí sme. A z tejto istoty môžeme začať spoznávať seba a na tom stavať.

Na vstup do manželstva – rovnako ako do rehoľného života – nikdy nebudeme úplne pripravení. Do mnohých vecí dorastáme až vtedy, keď ich začneme žiť.

Myslím si, že nikto sa nepohne z miesta, kým sa najprv nezrazí sám so sebou a potom s Bohom. Len ak budem vedieť, kto som ja a kto je pre mňa Boh, potom budem vedieť aj to, kto by mal byť mužom či ženou môjho života.

Ako môže človek vstúpiť do takéhoto stretnutia so sebou samým? 

Stačí, ak si dopraje chvíle ticha a samoty. Pozrite sa, koľko ľudí dnes uteká pred tichom. Pred tým, aby boli sami so sebou a nahliadli do svojho vnútra. Akoby sa nechceli vystaviť tej bolestnej pravde o sebe. No až keď človek objaví svoju hodnotu a prestane sa riadiť podľa trendov či mienky okolia, môže jeho život nabrať úplne iný smer. Taký človek sa už nedá len tak pomýliť.

Čiže cesta k druhému človeku vedie vždy cez pravdivé poznanie seba? 

Áno. No ako som už spomínal, predpokladom sebapoznania je skúsenosť bezpodmienečnej lásky. Rodičia ju majú dieťaťu sprostredkovať ako prví. No aj keď v tom zlyhali, stále je tu Boh, ktorý človeka miluje bezpodmienečne.

Keď to človek pochopí, je to veľký dar. O toho, kto tento dar prijme alebo po ňom túži, sa už nebojím. Je ukotvený. A nezáleží na tom, či je ženatý, vydatá, zasvätený alebo žije sám. Poznám ľudí, ktorých by sme mohli považovať za „nezaradených“, no dá sa pri nich veľa načerpať, lebo vedia, kto sú. 

Zároveň platí, že nie je dobré človeku samému. Každý potrebuje niekoho, kto ho vypočuje a nastaví mu zrkadlo. Aj ľudia, ktorí žijú sami, potrebujú spoločenstvo. Preto aj my rehoľníci žijeme v komunitách.

Mnohé ženy bojujú s neistotou, či sú pripravené na manželstvo alebo materstvo. Ako im pomáhate rozlišovať, či je v ich aktuálnej životnej situácii správny čas na takýto krok?

Je pravda, že mnohí vstupujú do manželstva nezrelo. Inak by sme dnes nemali toľko anulácií. Mnohí, ktorým manželstvo stroskotá, potom hľadajú všetky možné cesty, ako spätne dokázať jeho neplatnosť. Česť výnimkám.

Zároveň by som však povedal, že na vstup do manželstva – rovnako ako do rehoľného života – nikdy nebudeme úplne pripravení. Do mnohých vecí v živote dorastáme až vtedy, keď ich začneme žiť.

Manželstvo netvoria dvaja bezchybní ľudia. Obaja sa musia postupne učiť orezávať hrany svojho sebectva.

Nedá sa naučiť plávať bez toho, aby sme boli hodení do vody. Predtým je však dobré poznať aspoň niekoľko zásad. Napríklad že nikto nevydrží pod hladinou dlhšie ako dve minúty – potom je to život ohrozujúci stav. No vycibriť si správnu techniku potom dokážeme len tréningom. 

Keď už hovoríte o pripravenosti, práve príprava je pred výberom rehoľného života väčšinou výrazne dlhšia. Vstupu do rehole predchádzajú roky formácie, kým pri manželstve je to neraz oveľa rýchlejšie – rok či dva vzťahu a potom rozhodnutie na celý život.

Ani po rokoch formácie v reholi človek nemá istotu, že je pripravený. V tom sa vstup do rehole podobá vstupu do manželstva. Stopercentnú istotu nebudeme mať nikdy. Vždy je s tým spojený určité riziko. 

Kedysi som si myslel, že do rehole musím vstúpiť už ako svätý človek. Potom som pochopil, že vstupujem práve preto, aby som do zrelosti a svätosti dorastal. A podobne je to aj v manželstve.

Manželstvo netvoria dvaja bezchybní ľudia. Obaja sa musia postupne učiť orezávať hrany svojho sebectva. Ak to nie sú ochotní robiť, je to varovný signál. Ak človek nie je schopný nič dať, nič uniesť a všetko sa točí len okolo jeho potrieb, vtedy treba spozornieť.

Čo je znakom toho, že som vo vzťahu príliš veľkým egoistom? 

To, že chcem mať toho druhého podľa seba. Aby robil to, čo ja chcem, a tak, ako ja chcem. A snažím sa ho manipulovať a kontrolovať. Opakom egoizmu je to, ak druhému dávam slobodu, ktorá je asi najkrajším dôkazom lásky.

Čím viac toho druhého prijímam takého, aký je, a dávam mu slobodu takým byť, tým viac mu umožňujem dorastať do jeho plnosti. Do najlepšej verzie samého seba. 

Mnohí dnes hovoria o živote v toxickom vzťahu a pýtajú sa, kedy má ešte zmysel bojovať a kedy je už lepšie ísť od seba. Dá sa každý vzťah uzdraviť?

S pojmom toxický vzťah by som bol veľmi opatrný. Niekedy za toxického označíme druhého len preto, aby sme sa my videli v lepšom svetle. Nie je nič ľahšie, ako odpísať človeka. Ak sa však bavíme o kresťanskom manželstve, kde toho druhého nechcem vlastniť, ale milovať, o takom nepochybujem, že sa dá vždy zachrániť. Manželia v ňom nečerpajú len z vlastnej sily. 

Ak by som si hľadal manželku, staval by som na tom, aby Bohu verila viac ako ja. Aby aj vtedy, keď sa ocitneme v koncoch, sme vedeli, že k srdcu toho druhého sa môžeme dostať cez srdce Ježiša Krista a že na to nie sme sami. On je tým miestom, kde sa môžeme znovu stretnúť, aj keď sa to zdá ľudsky nemožné. 

V manželstve, najmä s príchodom detí, sa často stáva, že partneri sa navzájom vzďaľujú. Čo by mali najmä ženy robiť preto, aby sa vo víre povinností nestratili?

Už pred sobášom by sa malo hovoriť o tom, že vzťahy majú určitú hierarchiu. V prvom rade sme manželia, až potom rodičia. Ak sa tento poriadok prehádže, potom sa to odrazí aj vo vzťahu manželov. V praxi to potom vyzerá tak, že žena zameria celú svoju pozornosť na dieťa a muž zostane odsunutý na vedľajšej koľaji, často aj v oblasti intimity. 

O dvadsať rokov, keď deti odídu z domu, partneri zrazu zistia, že vedľa seba žijú ako cudzinci. Manželia by si mali uvedomiť, že ich vzťah je prvoradý. Keď to pochopia, budú si vedieť rozdeliť úlohy v domácnosti, aby nebolo všetko len na žene. 

Ak sa žena nechá paralyzovať predstavou, že sa buď stane matkou, alebo sa jej život skončil, tak neprežije svoj život plnohodnotne.

Pre ženu je dôležité, aby popri materstve nezabudla na základnú starostlivosť o seba a nesnažila sa byť dokonalou matkou. Dnes sme sa dostali do štádia, keď dieťa nemôže ani na chvíľku zaplakať a cítiť frustráciu z nenaplnenej potreby, inak sme ako rodičia zlyhali.

No deti rastú aj cez naše chyby – keď na ne kričíme alebo im dáme facku. Ak sa príliš upneme na dokonalosť, môžeme narobiť paradoxne viac škody, lebo deti nenaučíme prekonávať prekážky. 

V manželstve či rodičovstve je sebadarovanie veľmi konkrétne a viditeľné. Človek sa učí obetovať pre druhých a ustupovať od svojho ega. Ako môže toto sebadarovanie žiť človek, ktorý zostal nedobrovoľne slobodný?

Nezabudnúť žiť. To je celé. Neprestať objavovať krásu života. Život má mnoho farieb, je pestrý a bola by škoda nežiť ho naplno. Aj žena po tridsiatke môže ďalej rozvíjať svoje talenty, angažovať sa, tvoriť a rásť vo svätosti.

Je pravda, že v určitom veku sa môže objaviť bolesť z nenaplnených túžob. Akoby v strede ženského srdca zostalo prázdne miesto, ktoré túži byť zaplnené. No ak do tej rany žena stále rýpe, býva len väčšia a bolestivejšia. Tým, že prijíma život ako dar a dáva doň to najlepšie zo seba, môže ju prekvapiť práve v čase, keď to čaká najmenej.  

Obzvlášť náročné to je pre ženy, ktoré túžia po materstve a ktorým už tikajú biologické hodiny. Často sa v tejto súvislosti  spomína duchovné materstvo, no pre slobodné ženy môže táto fráza znieť bolestivo alebo lacno. Ako o tejto téme hovoriť tak, aby nezraňovala?

Mali by sme si uvedomiť, že dieťa je dar, ktorý buď dostaneme, alebo nie. A zjavne ten plán daru je taký, že ho nedostane každý. Akokoľvek kruto to znie pre ženy, ktoré majú materstvo vpísané vo svojej DNA. Ale podľa mňa oveľa dôležitejšie ako to, či sa žena stane matkou, je to, či má na tomto svete človeka – niekoho blízkeho, o koho sa môže oprieť. 

Ja nikdy nikoho nebudem utešovať vetou: Bol to zrejme Boží plán pre teba, že si ostala ako štyridsiatnička slobodná.

Ak sa však žena nechá paralyzovať predstavou, že sa buď stane matkou, alebo sa jej život skončil, tak neprežije svoj život plnohodnotne. Ustavične bude bedákať, že sa jej nenaplnilo to, čo si vysnívala, a popri tom jej život pretečie pomedzi prsty.

U niektorých zasvätených som sa stretla s názorom, že aj to, ak človek ostane slobodným nedobrovoľne, môže byť pre neho Božím plánom ako jedna z možných ciest. Ako sa na to pozeráte vy?

Mne to skôr pripadá tak, že keď je človek v koncoch, začne racionalizovať svoje nezmysly. Nemusíme mať odpoveď na všetko. Oveľa podstatnejšie je pýtať sa, kde sme zlyhali. Možno vo formácii mužov. Mnohí sa dnes boja osloviť ženu a vstúpiť do vzťahu. Sú plní komplexov a neistoty. A potom sa dá pýtať ďalej – čo si nesú z rodín a z predchádzajúcich generácií.

Manželstvo a rodičovstvo sú veľkými darmi a je správne po nich túžiť. No ani ten, komu neboli dopriate, nestráca hodnotu. Najväčším darom je samotný život. Ja nikdy nikoho nebudem utešovať vetou: Bol to zrejme Boží plán pre teba, že si ostala ako štyridsiatnička slobodná. Skôr poviem, že sa pred tou ženou hlboko skláňam, lebo nebola náchylná na lacné kompromisy.

Všetky tieto ženy treba pochváliť, že neznížili latku, ktorá je už aj tak nízko. Že chcú buď niečo hodnotné, alebo sa toho radšej zrieknu. No aj bolesť z týchto nenaplnených túžob má svoju hodnotu a môže sa stať obetou prinesenou Bohu.

Zároveň ste povedali, že ideál by sme mali mať. Ako sa k nemu vzťahovať tak, aby nás motivoval k rastu, no zároveň nás neparalyzoval?

Ženy potrebujú mať pomenovanú pravdu takú, aká je: toto je ten vysnívaný ideál, ku ktorému môžeš smerovať, ale dnes si tu. A z miesta, kde práve stojíš, sa treba rozprávať o tvojich možnostiach – ako môžeš dorastať do svojej plnosti. 

A zároveň treba prijať, že to vysnívané možno nikdy nepríde. No dôležité je vedieť, kde dnes stojím, aby som nepremárnila svoj život len preto, že som ešte nedosiahla to, po čom túžim.

V posledných rokoch si navyše uvedomujem, aké dôležité je počúvať aj ženy, ktoré nemajú tento ideál a mohli by sme ich rýchlo odsúdiť a označiť za sebecké. Napríklad vtedy, keď hovoria, že nechcú deti, lebo svet je nebezpečný, alebo že chcú najprv kariéru, až potom rodinu. Často totiž hovoria niečo veľmi podstatné o svojom zranení.