Ľudia sa neberú kvôli tomu, aby sa neskôr rozišli. Normálnym ľudským očakávaním je ostať vo vzťahu

V rozhovore manželia Lenczovci hovoria o tom, že manželská kríza zvyčajne neprichádza náhle, ale rodí sa z drobných, nahromadených sklamaní a rozdielnych reakcií partnerov na zranenia. Kríza sa však môže stať šancou na prehĺbenie lásky, ak sa partneri naučia hovoriť o svojich pocitoch, odpúšťať a v prípade potreby vyhľadajú pomoc.

Keď sa mladí berú, majú pocit, že to bude do smrti krásne. Kde sa zrazu vyliahne kríza?

Tomáš: Najčastejšie je to nahromadením drobných sklamaní. Do manželstva dvaja vchádzajú s očakávaním, že sa dobre našli, chcú sa mať radi. Potom prichádzajú drobné kvapky, ktoré nepadnú človeku dobre. Ako kresťania si povieme, že odpustíme, nemusíme všetko riešiť. Ale keď je to už desiaty, päťdesiaty, stý raz, už to nie je také jednoduché. Nahromadené drobnosti môžu viesť k vážnym ťažkostiam.

Katarína: Každý si do manželstva prinesie vzorce správania, ktoré odpozoroval zo svojej rodiny. Často sa stane, že tí dvaja sa správajú inak, a začne im to po čase, keď už padnú ružové okuliare, prekážať. Musia však pochopiť, že si to nerobia naschvál. Ak budú hovoriť o tom, ako vnímajú správanie toho druhého voči sebe, môžu začať niečo z toho svojho správania meniť alebo sa prijať.

Jedna vec je potreba hovoriť o tom, ale zároveň je to ťažké, ak sú už zranenia veľké… Čo sa potom deje?

Katarína: Partneri sa čoraz viac odcudzujú. Zranenie spôsobí, že sa uzavrú, nepovedia si nič. O probléme začnú hovoriť až vtedy, keď už je to naozaj zlé a boja sa, že o manželstvo prídu.

Tomáš: Terapia orientovaná na emócie hovorí, že keď sa ľudia cítia v nepohode a boja sa, že strácajú vzťah alebo niečo dôležité, tak majú rôzne spôsoby, ako na to reagovať. A tak sa stane, že dvaja v manželstve v kríze majú úplne opačný spôsob, ako na takú situáciu reagovať. To, čo hovorí a robí jeden, príde druhému ako čínština, ktorej nerozumie.
Pritom to, ako reagujeme, máme v sebe od detstva, nedá sa to jednoducho zmeniť, povedať si: „ Dám si predsavzatie a zmení sa to.“ Prvým spôsobom – tak je to u mňa – je snaha upokojiť vzťah, situáciu tým, že sa stiahnem do seba a budem ticho, no na druhej strane vo vnútri mi ostane hnev uprataný pod kobercom. Ten sa však hromadí, prejavuje sa netrpezlivosťou alebo ironickým podpichovaním.

A čo ten druhý typ reakcie?

Tomáš: V tom je typická moja Katka. Bude sa domáhať riešenia, bude hľadať, čo je dobré a čo zlé. Svojou snahou tlačí tento človek na partnera, ktorý sa ešte viac sťahuje do seba. Zaujímavé je, že obaja vnímajú, akoby im správanie toho druhého vysielalo signál „ on ma nemá rád“ . V skutočnosti sa obaja o vzťah boja, ibaže reagujú úplne odlišným spôsobom a nechápu sa.

Budovanie vzťahu sa začína v maličkosti.

Keď už sa to zlé nahromadí, dosť ťažko sa to rozpletá. Tu môže byť potrebná až odborná pomoc. Práve preto je dôležité vedieť sa porozprávať už vtedy, keď je problém drobný. Na to je fajn manželský komunikačný večer, rande alebo čas, kde sa neriešia iba financie, výchovné problémy či praktické veci. Ide o priestor, kde sa usilujeme podeliť sa o to, ako žijeme. Za chlapskú stranu musím povedať, že nie je úplne jednoduché naladiť sa na takýto rozhovor tak, aby to bolo príjemné pre oboch.

Manželia v kríze sú na seba nahnevaní a zranenia sú vzájomné. Rozprávať sa im veľmi nechce…

Tomáš: Základným princípom je, aby začal ten, ktorý vládze. Stačí drobná pozornosť, aj úplne bez slov, alebo veta, ktorou pochváli druhého. Ide o to nezačať hneď takto: „Vieš čo, máme strašný problém, ty si tá zlá/ ten zlý.“ Budovanie vzťahu sa začína v maličkosti.

Katarína: Určite je dobré nájsť si správny čas, nezačať hovoriť o bolestnom probléme, keď je jeden vyčerpaný, hladný alebo neskoro večer či v noci, to vôbec nepomáha. Treba si dohodnúť prechádzku alebo rande: poďme sa porozprávať o tom, ako sa cítime v manželstve.

Asi už obidvaja vtedy cítia, že niečo nie je v poriadku. Je potrebné začať tiež hovoriť bez toho, aby som útočil na druhého. Dôležité je pomenovať, ako sa ja cítim, ako to prežívam. Tým, že nehovorím „ty…“ , nedostávam druhého do obrany. Bude tak skôr ochotný počúvať a precítiť moje prežívanie vzťahu.

Čo vtedy, keď už zranenia spôsobia, že partneri nevládzu alebo nechcú hľadať cestu, keď už neveria, že sa dá niečo zmeniť?

Katarína: Určite sa to stáva. Prípadne partner, ktorý má toho už dosť, možno aj unikne do iného vzťahu, ktorý mu nahradí to, čo vo svojom vzťahu nemá. Práve preto je dôležité porozumenie, ocenenie ženy, ale neskutočne ho potrebujú aj muži. Keď ho nedostávajú a sú pozraňovaní, veľmi ľahko naskočia na to, že im uznanie dá niekto iný. Chýba im to, až bytostne to každý z nich hľadá a potrebuje.

Tomáš: My ľudia máme sklon k dvom riešeniam: buď útok, alebo únik. Žiaľ, väčšinou to problém nevyrieši, skôr zhorší. Podľa knihy Sedem princípov spokojného manželstva (vyšla v češtine, pozn. red.) šťastné manželstvo nie je iba efekt ovládania komunikačných techník, dobrých otázok na riešenie konfliktu, ale jednoduchá podpora, blízkosť.

V reálnom manželstve sú chvíľky rozladenia či sklamania, ale zároveň vieme, že ten druhý mi nechce zle. Len v danej chvíli nevládze alebo som sa dotkol nejakého citlivého zraneného miesta a on vybuchol alebo sa uzavrel do mlčania. To však prejde a neskôr sa dá pokúsiť zase o blízkosť práve tými drobnými vecami.

Krízu treba riešiť čím skôr, no máloktorý pár ju prizná. Ako do niečoho takéhoto vstúpiť, aby to nezabilo, ale pomohlo?

Tomáš: Slovensko je do istej miery tradičná krajina, kde sa patrí vyzerať dobre. Ľudia, pokiaľ môžu, držia veci pod kobercom a za odborníkom alebo na nejaký program pre manželov idú, až keď je veľmi zle. Po prvých väčších ťažkostiach majú pocit, že si nevybrali toho správneho, a idú preč. Sú aj páry, ktoré majú pocit, že to už nemá zmysel. Zažili sme však aj situácie, keď obaja znovu našli nádej a silu sa o vzťah usilovať. Pravdou je aj to, že niektoré páry sa naozaj rozídu a nie je našou úlohou to súdiť.

Katarína: Keď vidíme v okolí takýto pár, je dobré mu povedať, čo pomohlo nám: Aj my sme sa trápili, ale našli sme spôsob, boli sme na programe u psychologičky alebo sme mali dobrý rozhovor s kňazom. Ukázať im, že je cesta von. Nielen oni majú problém, ale aj my sme mali. Sme iba omylní ľudia. Povzbudzujme sa navzájom, pomôžme si, hľadajme niekoho, kto nám vie pomôcť, keď si nevieme sami.

Často keď príde takýto pár za kňazom po radu, dostane usmernenie: „Modlite sa.“ Postačí to?

Katarína: Modlitba je určite dôležitá, ale nestačí. Ak sú už problémy veľké, modlitba dokáže byť aj únikom. Mali sme takéto páry, ich problém sa len prehlboval. Mysleli si, že sa to nejako samo vyrieši, Pán Boh to vyrieši. Ostali v tom istom bode zraňovania sa, bolo to ešte horšie.

Tomáš: Nie je modlitba ako modlitba. Mám rád taký vtip: Stretnú sa dvaja a ten prvý sa pýta druhého: Ako sa máš? Ten odpovedá: Zle, ale dobre to znášam. V istom zmysle je to aj návod na dobré manželstvo: určité ťažkosti v ňom boli a budú. Ak nám modlitba bude pomáhať vnímať a niesť ťažkosti nášho manželstva a ten druhý mi stojí za to, má to zmysel. Ale taká modlitba, keď chcem zmeniť druhého ako šibnutím čarovného prútika, aby bol podľa mňa, nefunguje.

Každé druhé manželstvo sa rozvádza. Je dosť ľudí, ktorí sú manželov pripravení sprevádzať v čase krízy, keď sa dá ešte vzťah zachrániť?

Tomáš: V našich podmienkach ľudia veľmi pomoc nevyhľadávajú. Možnosti by aj boli, ale ľudia nie sú nastavení na to, že na vzťahu treba pracovať a investovať do neho, vložiť tam nejaké úsilie, rovnako ako do svojej profesie alebo do koníčkov. To je to, čo zdôrazňuje cirkev aj synoda o rodine: je tu potreba sprevádzania manželských párov. Teda nielen v rámci prípravy snúbencov, potom sviatosti krstu a birmovky detí, ale byť im blízko stále.

Budeme veľmi radi, keď takýchto aktivít bude viacej. Mladé manželské páry potrebujú informácie alebo rady, ako by mali správne žiť. Druhou kapitolou sú manželstvá, ktoré sa už dostanú do krízy. Tam rady nefungujú, problém je v hĺbke vzťahu.

Kríza spôsobuje obom zranenia. Dokážu si odpustiť a znovu začať?

Katarína: Zo skúseností z kurzov pre páry v ťažkostiach vieme, že je to možné vtedy, keď partner, ktorému bolo ublížené, precíti, že tomu, ktorý mu ublížil, je to úprimne ľúto, a ak ten druhý dokáže precítiť bolesť toho, koho zranil. Vtedy nastáva odpustenie. Už sme však zažili aj to, že hĺbka tejto bolesti nebola pochopená, a vtedy to nefunguje.

Tu je veľmi potrebné, aby ten, komu bolo ublížené, o tom hovoril. To je ťažké, je potrebné ísť do pokory a vypovedať, ako strašne sa v tej bolesti cíti. Musí sa ešte viac odhaliť, je ešte viac zraniteľný pred partnerom a môže sa báť ďalšieho zranenia. Ale odpustenie je proces. Rozhodnem sa, že chcem odpustiť. Až následnými krokmi sa časom ukazuje, či si partner dokáže opäť získať dôveru správaním, ošetrovaním rany, ktorá sa potrebuje dlhý čas liečiť. Určite to nie je tak, že odpustím a je to vybavené. Jedna vec je odpustiť a druhá znovu získať dôveru.

Osobitne ťažké je to asi pri nevere…

Katarína: Pohľad na neverného manžela môže manželke stále vracať pocit silnej bolesti zo zranenia. Preto je dobré, ak to manželovi povie a on ju opätovne sto- aj viackrát uistí v tom, že ju má rád. Toto uisťovanie musí prichádzať mnohokrát, až kým sa neobnoví dôvera. Každý má čas a potrebu tohto uisťovania o láske inú, niekde to môže trvať aj roky.

Zakladatelia vášho programu začali tento program robiť po prekonaní vlastnej krízy. Je to aj váš príbeh?

Katarína: Prvých sedem rokov manželstva sme spolu dobre nekomunikovali. Nevedeli sme spolu hovoriť o tom, čo cítime, a začali sme sa od seba vzďaľovať. Keď sme prijali ponuku ísť na prvé Manželské stretnutia, začali sme sa učiť, ako hovoriť o tom, čo prežívame. Vďaka tomu sme každý rok po troške v našom vzťahu objavili vždy niečo nové, čo treba napraviť. Aj preto sme sa nedostali do situácie hroziacej rozvodom, ale dostali sme záchranu v pravý čas.

Druhá záchrana prišla v podobe kurzu pre páry v ťažkostiach. Je to zážitkový program, ešte hlbší, v ňom sme objavili vzorec správania, ktorý máme v našom vzťahu. Najsilnejší moment, ktorý nám pomohol, bolo cvičenie o emóciách, ktoré cítime počas konfliktu. Vždy som si myslela, že ja som tá zlá, ktorá kričí, tlačí, dožaduje sa, a Tomáš, ktorý bol ticho, trpí. Pochopili sme, že obaja sa v konflikte cítime nemilovaní, osamotení, v beznádeji, zúfalí, ale máme úplne iný spôsob, ako reagujeme.

V čom vám to pomohlo?

Katarína: Prišlo nám toho druhého ľúto. Bol to zlomový bod, keď sme si uvedomili, že si nechceme takto ubližovať. Ostali sme vnímavejší na to, ako sa tvárime, ako reagujeme pri konflikte, a snažíme sa to rýchlejšie zastaviť. Už viem, že keď Tomáš stŕpne, je to preto, že na neho tlačím. Ospravedlním sa a pokúsim sa ešte raz začať hovoriť.

Uvedomila som si, že vďaka môjmu tlaku Tomáš unikal do svojich záujmov. Bolo to pre neho pokojnejšie a bezpečnejšie ako riešenie konfliktu. Ak by sme toto neodhalili a nezačali riešiť, neskončilo by sa to dobre. Dostali sme sa tam v pravý čas, hnev sa v nás hromadil a každý bol na to sám.

Tomáš: Pre mňa bolo dôležité pochopiť, že nie som ten lepší, lebo som pokojnejší. Keď sa teraz dostaneme do podobnej situácie, už si to rýchlejšie uvedomíme a vieme sa aj zmieriť. Je pre nás ľahšie začať znovu.

To, že by mohlo byť lepšie, si asi mnohí nevedia predstaviť …

Katarína: Náš program poskytuje silné cvičenia o emóciách, ktoré pomôžu manželom precítiť, že sa majú radi. Vedia sa k tomu vracať v myšlienkach, v spomienkach a chcú si to v prípade nárazu udržať. Bez skúsenosti, že to je medzi nimi pekné, sa asi len ťažko verí tomu, že by to tak mohlo byť.

Videli sme to však veľakrát na iných aj na sebe. Vždy sme sa posunuli o niečo bližšie k sebe a túžili sme tam zostať, aj keď sme sa po návrate domov zas od seba vzďaľovali. Ale tá istota, že sa to dá a že po tom túžime, tu už je.

Tomáš: Kríza je naozaj šancou na prehĺbenie vzťahu, na zlepšenie oproti minulosti. Je pomerne ľahké prežiť aj veľa rokov v manželstve, ktoré funguje ako dobrá firma. Je jasné, čo sa ako robí, kto má čo na starosti. Utriasť si fungovanie trvá prvých pár rokov, väčšina ľudí takéto praktické veci zvládne relatívne dobre. Ak však v tejto „firme“ necítime blízkosť – a v konečnom dôsledku všetci túžime po láske, aj tvrdí chlapi –, tak hľadáme spôsob, ako to dosiahnuť.

Kríza znamená, že problémy sú niekde hlboko vo vnútri, to nie je len v praktických veciach. Je tu nejaká nenaplnená potreba alebo sa niečo dotýka môjho zraneného miesta. A ak sa má problém vyriešiť, musíme naozaj siahnuť hlbšie do seba. To už nie sme dvaja „spolumajitelia firmy“, ale ľudia, ktorí vidia do vnútra toho druhého, a preto aj ich vzťah je hlbší, môžu sa mať skutočne radšej. Toto je dôvod, prečo je kríza ozaj cestou na prehĺbenie vzťahu, ale nemusí to byť vôbec ľahké.

Manželstvo sa dnes považuje za prekonanú inštitúciu a mnohí párom v kríze radia, nech sa na to vykašlú. Vy veríte tomu, že sa to dá zachrániť…

Tomáš: Ľudia sa neberú kvôli tomu, aby sa neskôr rozišli. Normálnym ľudským očakávaním je ostať vo vzťahu. Ak sú ľudia dnes nastavení skôr to vzdať a skúsiť to s niekým iným, nie je to preto, že by táto túžba neexistovala. Jednoducho si netrúfajú alebo sa boja. Výsledkom je, že to nevyjde a zopakujú si tie isté chyby v inom vzťahu. Lepšie je skúsiť chybu vyriešiť raz navždy. Tým získam naozaj blízku osobu, s ktorou sme čosi spolu prežili. Problémy sa nevyriešia tým, že si nájdem niekoho iného.