Závislosť ich takmer pripravila o život. V komunite Fazenda da Esperança ho získavajú späť

Hellefeld. Malebná nemecká dedinka, ktorá so svojimi približne sedemsto obyvateľmi akoby vypadla zo strán starého románu. A práve tu našli útočisko ženy a dievčatá, ktoré si vo svojom živote siahli na úplné dno a pochopili, že bez cudzej pomoci sa odtiaľ nedostanú. Svoju dovolenku som sa rozhodla stráviť práve tu.

Fazenda da Esperança – Farma nádeje – vznikla presne s týmto cieľom: pomôcť ľuďom, ktorí sa dostali do područia závislosti, opäť sa postaviť na nohy.

Jej zakladatelia, františkánsky kňaz Hans Stapel a mladý laik Nelson Giovanelli, sa začali venovať chlapcom so závislosťami v Brazílii v 80. rokoch. Odvtedy sa hnutie, z ktorého neskôr vyrástla duchovná rodina s názvom Rodina nádeje, rozšírilo po celom svete.

Od Poľska až po Filipíny dnes existuje viac ako 170 Faziend a ich počet naďalej rastie. Domy, v ktorých komunity žijú, hnutie získalo darmi od jednotlivcov, reholí či miestnych cirkevných spoločenstiev.

Veríme, že i samotná krása, ktorou sme v komunite obklopení, pôsobí terapeuticky.

V Európe vzniklo trinásť takýchto domov. Jeden z nich sa nachádza práve v Hellefelde a je jedinou ženskou Fazendou v Európe. Po príchode sem som pochopila, že výber tohto miesta nemohol byť náhodný. Pri pohľade na lúky a lesy, ktoré vytvárajú nádherné scenérie, je človek takmer bezprostredne vystavený liečivej sile prírody. 

V tej chvíli som si spomenula na slová Rogera Lürwega, správcu jedného z komunitných domov v Nemecku, ktorý mi pri našom rozhovore povedal: „Snažíme sa, aby bol každý dom postavený v spojení s prírodou a vzbudzoval v ľuďoch obdiv k stvorenstvu. Veríme, že i samotná krása, ktorou sme v komunite obklopení, pôsobí terapeuticky.“

Ako som sa neskôr dozvedela, areál v Hellefelde s rozlohou niekoľko stoviek štvorcových metrov slúžil pôvodne sestrám z rehole Misionárok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.

Sestry boli úzko späté s dedinou a vytvárali akési duchovné zázemie pre miestnych. Po ich odchode preto u mnohých vznikla prirodzená obava, ako sa zmení atmosféra v dedine, ak sa z bývalého kláštora stane resocializačné zariadenie.

Ako sa však postupne ukázalo, dom sa stal opäť centrom, do ktorého začali prichádzať ľudia z celého okolia. A mnohým práve osobné stretnutie pomohlo zbúrať predsudky voči ľuďom, ktorí na nespracovanú bolesť či traumu našli návykovú „anestéziu“.

Z rozhovorov s viacerými rekuperantkami, ako tu ženy počas ročného pobytu nazývajú, som pochopila, že príchod na Fazendu bol pre mnohé z nich posledným výkrikom o pomoc. Mená žien v texte som z dôvodu ochrany ich súkromia zmenila. 

Zúfalstvo a nechuť k životu postupne vystriedali nádej a odhodlanie dať sebe i životu druhú šancu.

Salma, moslimka z Frankfurtu, mi rozprávala, ako sa po tom, čo úplne podľahla drogám, rapídne zhoršil jej psychický stav. Trpela ťažkou depresiou a nespavosťou, mala samovražedné myšlienky a v poslednom štádiu už takmer nevychádzala z domu.

Vystriedala viacero centier na liečbu závislostí, no k drogám sa vždy vrátila. To, že napokon na internete našla ženskú Fazendu, dodnes považuje za malý zázrak.

 „Keď sa mi v telefóne ozvala Michaela, správkyňa Fazendy v Hellefelde, uvedomila som si, že radosť, akú vyžarovala, by som chcela zažívať tiež. Zbalila som si veci a hneď na ďalší deň som pricestovala do Hellefeldu. Odvtedy som tu už takmer rok,“ hovorí.

Napriek tomu, že Fazenda je katolíckou komunitou a jej denný rytmus je popretkávaný modlitbou, Salma si tu podľa vlastných slov ako moslimka prehĺbila vieru v Boha a začala vzťah s ním prežívať oveľa intenzívnejšie.

Každý deň má na Fazende pevne stanovený rytmus. Raňajky, omša alebo ruženec, čítanie Svätého písma, fyzická práca, adorácia a večerný program.

Niektoré večery patria spoločným rozhovorom o „hesle dňa“ – konkrétnej myšlienke zo Svätého písma, ktorú sa ženy počas dňa snažia pretaviť do skutku lásky voči blížnemu. Práve pevne stanovený denný režim a intenzívny komunitný život sú kľúčové na to, aby človek nemal priestor premýšľať o droge.

Jedným z pravidiel je preto aj odovzdanie mobilu, ktorý by sa mohol ľahko stať ďalším únikom a napokon i ďalšou závislosťou. Rekuperantky ho počas ročného pobytu nepoužívajú. Ak chcú zostať v kontakte s rodinou či blízkymi, vracajú sa do obdobia pred internetom – k písaniu listov. Rodina ich môže navštíviť počas jedného vyhradeného víkendu v mesiaci. 

Jeden takýto víkend som počas svojho pobytu zažila aj ja. Pri večeri som sa ocitla v rozhovore s rodičmi Teresy, ktorej rok na Fazende sa pomaly blížil ku koncu. Z ich slov som vnímala vďačnosť za to, ako sa im dcéra pozitívne menila pred očami.

Zúfalstvo a nechuť k životu postupne vystriedali nádej a odhodlanie dať sebe i životu druhú šancu. Ako mi Teresa sama potvrdila, Fazenda jej doslova zachránila život. 

Cítim, že som prijímaná rovnako ako ostatní bez ohľadu na svoj výkon.

„Keď som stála v okne svojej izby a premýšľala, že ukončím svoj život, nevidela som žiadne svetlo na konci tunela. Chcela som len čo najrýchlejšie ukončiť všetko to utrpenie…“

Skúsenosť na Fazende ju napokon priviedla k rozhodnutiu zostať tu o rok dlhšie ako dobrovoľníčka. Najmä pravidelná modlitba a skúsenosť komunitného života jej podľa vlastných slov pomáhajú postupne objavovať svoju hodnotu – nezávislú od výkonu či názoru druhých.

„Viem, že mnohé činnosti mi trvajú oveľa dlhšie ako iným. Tu som však pochopila, že nie je dôležité, koľko toho stihnem spraviť. Cítim, že som prijímaná rovnako ako ostatní bez ohľadu na svoj výkon,“ hovorí veľmi pomalým a pokojným hlasom Teresa. Ako sama priznáva, vďaka podpore komunity objavila talenty, o ktorých dovtedy netušila.

Pri jej slovách som premýšľala, ako by vyzeral svet, ktorý by fungoval podobne. Svet, v ktorom by sme mohli byť sami sebou bez toho, aby sme sa neustále snažili zapôsobiť a udržiavať si ochranný štít, ktorým zakrývame vlastnú zraniteľnosť.

Na Fazende som si uvedomila, že liečivá sila komunity spočíva práve v tomto: v prostredí bezpečia a prijatia sa človek dokáže vrátiť aj k tým najťažším spomienkam a dotknúť sa najbolestivejších rán. 

Komunita na Fazende však nebola ohraničená len múrmi komunitného domu. Celá dedina sa akoby prirodzene stávala súčasťou jej života. Takmer každá prechádzka sa spontánne predĺžila o návštevu farmára, ktorý sa chcel pochváliť novým koňom, alebo suseda, ktorý chcel spoznať nového človeka na Fazende. 

Svet biznisu vymenila za jednoduchý komunitný život a vieru v Božiu prozreteľnosť.

Po dvoch týždňoch som si uvedomila, že som tu spoznala viac susedov ako za tri roky na bratislavskej Kolibe. O chvíľu som už mala prehľad, kto je kedy na dovolenke a s kým sa uvidím či neuvidím na nedeľnej omši.

Fazenda sa stávala druhým domovom aj pre miestne deti, ktoré sa pravidelne prichádzali hrávať do ohradenej záhrady so zajacmi. Tie sú akýmisi „maskotmi“ Faziend a starostlivosť o ne bola pre deti príjemným spestrením prázdnin.

O intenzite tohto spolužitia azda najlepšie vypovedala oslava narodenín Michaely Fikusovej, správkyne komunitného domu. Z bežnej oslavy sa stala takmer dedinská udalosť.

Ľudia prichádzali z blízkeho i širšieho okolia, až sa napokon zaplnila celá záhrada. Michaelinu tvár mám zapísanú v pamäti takmer výlučne usmiatu. Ako však sama priznala, nebolo to vždy tak. Práve v tejto službe akoby nanovo objavila svoje životné povolanie. 

Po práci na Vyššom krajinskom súde v Mníchove a neskôr po kariére vizážistky si začala klásť otázky: „Prečo žijem? Čo zostane z mojej práce, keď odídem?“

Keď spoznala Fazendu, našla na ne odpoveď. Niekoľko rokov žila v komunitách v Brazílii a neskôr vybudovala ženskú Fazendu v Hellefelde. Svet biznisu vymenila za jednoduchý komunitný život a vieru v Božiu prozreteľnosť.

Každá Fazenda totiž žije najmä z darov a z predaja produktov, ktoré sa v komunite vyrábajú – džemov, olejov, oblečenia či drevených dekorácií.

„Aktuálne máme veľkú zákazku z charity, pre ktorú máme vyrobiť niekoľko tisíc fľaštičiek oleja z nechtíka lekárskeho,“ dopĺňa Michaela. Časť potravín získavajú z potravinových bánk, časť od miestnych darcov či z miestnej reštaurácie. 

Za touto každodennou jednoduchosťou sa však skrýva niečo, čo Michaela opisuje slovami: „Človek má dať svoje jedno percento a nechať Bohu jeho deväťdesiatdeväť. Urobiť to, čo v danej chvíli dokáže – malý konkrétny skutok lásky – a zvyšok nechať na neho.“

Po dvoch týždňoch som mala pocit, že práve toto je jedna z vecí, ktoré si z Hellefeldu odnášam. Vo svete, v ktorom sa usilujeme mať svoj život čo najviac pod kontrolou, zabezpečiť sa a spoliehať predovšetkým sami na seba, bola pre mňa Fazenda veľkou lekciou pokory.

Prvýkrát som možno konkrétnejšie pochopila, čo znamená nespoliehať sa iba na vlastné sily – a aký rozdiel je medzi tým, keď Božie slovo počúvame, a tým, keď sa podľa neho pokúšame skutočne žiť. 

A možno práve v tom spočíva paradox Fazendy. Ženy sem prichádzajú po skúsenosti, ktorá ich pripravila takmer o všetko. Po roku však odchádzajú s niečím, čo predtým nemali – s nádejou, že ich pád nemusí mať v ich živote posledné slovo.