Škola nie je múzeum ani divadlo, kde hrajú učitelia. Na javisko patria žiaci.

Bežná škola väčšinu detí vôbec nebaví, berú ju ako nutné zlo. Prečo nie sú práve štátne školy výkladnou skriňou toho, ako dobre vzdelávať? 

To, aká je škola, viac závisí od učiteľov ako od toho, či je škola štátna, cirkevná alebo súkromná. A tiež to veľmi závisí od očakávaní detí a rodičov a zadania, ktoré si dá manažment školy, jej zriaďovateľ a učitelia. Pokiaľ je zadanie v tom, že „poďme robiť školu ako lunapark, aby to deti len bavilo a kde budú vymýšľať veci, ktoré sú príťažlivé a atraktívne“, nebudete mať problém, že by to deti nebavilo – hoci zistíte, že ich to nebude baviť dlho. 

Zarobíte si však na oveľa väčší problém: nebude to poctivé užitočné vzdelávanie, ktoré by tie deti vybavilo do života, a nakoniec ich bude aj tak nudiť, ako sa vedia nudiť iba rozmaznané deti. Dostanú sa do stavu ako slávny Dudley Dursley v Harrym Potterovi: má 32 darčekov, ale toľko isto mal na Vianoce minulý rok, čo ho veľmi nahnevá a frustruje, lebo tento rok mal mať aspoň 33. 

Čiže: škola nie je lunapark. Ak je škola ozajstná, existuje síce kvôli dieťaťu, ale dieťa nie je pánom školy. Dieťa je v škole ako pri ohni: má sa ohriať, niečo si opiecť, niečo dobré z toho mať, ale nepostavíte ho do stredu ohňa. Nepatrí tam, tam patrí drevo. V strede školy musí byť horiace srdce lídra, človeka, ktorý je riaditeľom. To je kľúčová osoba, ktorá vie, že škola je miesto, kde deti rastú a žijú. 

Učitelia majú „prime time“ denného času dieťaťa. V škole prežije s „cudzími ľuďmi“ kľúčovú časť dňa, je teda dôležité, ako ju prežije. Ak škola správne uchopí atraktivitu s nárokmi a bude to mať harmonicky nastavené spolu s poctivou láskavou spätnou väzbou, škola bude baviť žiakov rovnako, ako baví samotný život – nie je to len samá sladkosť či len zábava, nie je to lunapark, je to čosi viac – ozajstný, neopakovateľný život s námahami a radosťami – taká má byť aj dobrá škola: ozajstná škola života.

Keď hovoríte o živote: súčasný minister školstva začal nový školský rok s odkazom, že škola má pripraviť deti na život. Znamená to teda, že po sedemnástich ministroch a množstve reforiem bude mať školstvo jasnú víziu a dlhodobo rešpektovaný smer? 

Škola má naozaj pripraviť dieťa na život. Len sa treba pozrieť, či kroky pána ministra za tie tri roky, čo pôsobí, pomáhajú školám túto funkciu plniť, alebo nie. Ako človek s 35-ročnou praxou poviem, že jeho slová sú v príkrom rozpore so skutkami. Sme svedkami troch lavín legislatívnych zmien, ktoré sa premietali najmä do administrovania procesov, do zmien dokumentov, ktoré na školách museli robiť. Boli to sekundárne, podporné veci, ako sú procesy prijímacieho konania či voľby riaditeľa. Pán minister v skutočnosti reformoval systém predpisov, postupov, administrovania procesov a rozpočtov, no nereformoval vzdelávanie, teda to, o čo v škole ide.

Je to rovnaké, ako keby sme ako celá populácia boli obézni, trpeli cukrovkou a ďalšími chorobami. Vieme, že treba niečo zmeniť – stravovanie a životosprávu, pohyb. Ak by sme mali ministra životosprávy, on by ako odpoveď na túto situáciu tri roky menil v troch vlnách podmienky, za akých sa zamestnávajú čašníci, kuchári, ako sa dokumentujú jedálne lístky, pozývajú hostia, objednávajú veci… Výdatne tým prezamestná ľudí v reštauráciách a domácnostiach namiesto toho, aby sa venoval skutočnej reforme: čím sa živíme, z čoho rastieme, ako sa hýbeme. 

Toto je dobrý príklad toho, čo sa dialo po tieto roky v školstve namiesto toho, aby sme využili ľudský kapitál lídrov vzdelávania a nositeľov príkladov dobrej praxe, ktorí podporili v roku 2023 skutočne reformné zmeny vo vzdelávaní. Tie som mal ako minister školstva tú česť priniesť do systému. Osobitne sa to týka kurikulárnej reformy, čiže potrebných zmien v obsahu a formách vzdelávania.

Škola síce existuje kvôli dieťaťu, ale dieťa nie je pánom školy. V strede školy musí byť horiace srdce lídra, človeka, ktorý je riaditeľom.

Čo je teda potrebné v školstve urobiť?

Pozrite sa: 35 rokov som ako učiteľ plnil „šuplíky“ materiálmi, ktoré som si vyrábal. Málo som robil s učebnicami, rád som si vymýšľal zadania, úlohy a pracovné listy, aj písomky. Nikdy som tie zásoby nepoužil, aj keď mi ich bolo ľúto vyhodiť, keďže som bol zamilovaný do práce učiteľa matematiky. A o rok, keď som sa na to pozrel, prišlo mi to nepoužiteľné. 

Ani vy nemáte dnes doma na stole to isté, čo ste mali v roku 2021 od pondelka do piatka navarené, ten týždeň sa už nikdy nezopakuje. Život je svet premiér. Deti sú iné, situácia je iná, nemôžete použiť to isté zadanie v tom istom čase v paralelnej triede. Nebude to dobré.

Svet podlieha času, veci idú dopredu čoraz rýchlejšie – hoci nie vždy k lepšiemu –, ale ako učiteľ, manažér vzdelávania, ktorý je spoluzodpovedný za vzdelávacie cesty, musím povedať, že formy komunikácie a vzdelávania sa musia vyvíjať. 

Ako minister školstva z praxe a bez politického krytia som mohol priniesť potrebné reformy zdola iba vďaka podpore a jednote všetkých stavovských školských organizácií. Tieto organizácie napísali list každému poslancovi NR SR, aby podporil reformné zákony vrátane nového štátneho vzdelávacieho programu pre základné školy, hoci tieto zmeny zdvihli nároky na prácu učiteľov. 

Totiž zodpovední lídri vo vzdelávaní a majstri vzdelávania si uvedomovali a uvedomujú, že si treba vyhrnúť rukávy a robiť veci inak, lepšie. Nie preto, lebo vymýšľame od roztopaše nejaké novinky kvôli sebaprezentácii alebo nás niečo už nebaví, ale preto, že to takto už nefunguje. Vzdelávacie cesty, po ktorých som šiel ako žiak, alebo aj tie, ktoré som nastavoval pre svojich žiakov na začiatku svojej učiteľskej kariéry, dnes nefungujú a treba ich renovovať.

Podľa novej kurikulárnej reformy sa deti majú učiť mäkkým zručnostiam a kritickému mysleniu. Nie je to odvážne očakávanie, ak viac ako 30 percent učiteľov verí konšpiráciám a školy dlhodobo zápasia s kvalitou učiteľov?

Presne ste pomenovali dva problémy. Školu totiž tvoria dve skupiny ľudí: všetci zamestnanci, od učiteľov cez vychovávateľov, odborných zamestnancov a ostatných, zjednodušene učitelia, a potom žiaci. Ak chceme zmenu k lepšiemu, musí sa diať na oboch stranách. 

Keď som bol riaditeľom jednej veľmi dobrej školy,, pýtal som sa kolegýň, akú školu by chceli. Povedali: „Nechceme, aby naša cirkevná škola bola ,len‘ azylovým domom, kam utekajú deti, ktoré sa necítia inde dobre, ale aby si ju vyberali, pretože je vynikajúca, dáva špičkovú výbavu do života.“ Takou sa postupne stala, no nestalo sa to tlakom na žiakov, aby ich lepšie výsledky pozdvihli školu, ale nárokmi učiteľov na seba samých. 

To, čo potrebujete, je tlačiť na seba. Ak učiteľ začne mať vyššie očakávania od seba, začne spájať svoju ľudskú dôstojnosť so spôsobom, akým vykonáva svoje občianske povolanie. Keď začnem brať vážne, čo robím, paradoxne vtedy začnem viac iskriť tvorivosťou, ba aj humorom. A zrazu sa dostavia lepšie výsledky. 

Je to ako piest pumpy: ak sa učiteľ posunie dohora, potiahne deti za sebou. Deti idú tam, kde učiteľ nastavuje cestu. Ako riaditeľ aj učiteľ som pochopil jednu vec: školy, tak ako som ich poznal v minulosti, fungovali ako miesta, kde si žiaci chodia posedieť a pozerať sa, ako pracuje učiteľ. Často to boli nádherné veci, deti boli v úžase, stálo to za „standing ovation“.  

Zažil som si to aj sám, no rokmi som pochopil, že kým som si užíval matematiku, žiaci napriek mojej túžbe odovzdať im vedomosti nevykazovali takú spôsobilosť vo výsledkoch, akú som si želal. Pracoval som totiž ja, nie oni.

Ak učiteľ začne mať vyššie očakávania od seba, posune sa dohora a potiahne deti za sebou. Deti idú tam, kde učiteľ nastavuje cestu.

Čo ste teda zmenili?

Pracoval som oveľa lepšie – teda, žiaci pracovali, ja som im vytváral vzdelávacie cesty, bol som pri nich, komunikoval som s nimi, vysvetľoval, riešil, pomáhal im prekonať prekážky, ale tak, aby som to nevyriešil za nich, ale aby to urobili oni. Iba tak sa žiak naozaj naučí to, čo sa naučiť má. 

Nemôžete ho ohadzovať múdrosťami a nemôže sa pozerať na to, ako vyriešite veci. Tak sa to nenaučí. Matematiku milujem, venujem sa jej a rád o nej rozprávam, učím ju, pracujem s ňou. No nikoho nenaučím zásadné veci a neurobím z neho dobrého matematika či logika, ak on bude len pasívne obdivovať a pozorovať zaujímavé veci, ktoré mu prinesiem a budem mu ich ukazovať. Musí ich robiť sám.

Pre mnohých učiteľov je ešte stále nepredstaviteľné učiť týmto spôsobom počas 45 minút…

Dá sa to. Dávno pred tým, než sa to stalo bežné, som tak trošku proti prúdu robil na našej škole školské konferencie. Presvedčil som pani učiteľky, že to je pre žiakov mimoriadne vzácna, dobrá vec, užitočná, efektívna forma vzdelávania. Spočíva v tom, že si po skupinkách niečo pripravia, vzájomne si to odovzdajú, komunikujú spolu. Ťažko sa to organizuje, ak škola ide iba podľa presne nastaveného rozvrhu po 45-minútových hodinách na každý predmet a deň. 

Pre kolegyne učiteľky a učiteľov to nebola ľahká úloha a nie všetci hneď pochopili, o čo tu ide. Napríklad jedna pani učiteľka na tému pohybu urobila nádherné modely dopravných prostriedkov, mohlo to ísť do múzea. Odprezentovala to ako aktivitu triedy, deti žasli, ale na modely si až do prezentácie práce pani učiteľky nesiahli. A potom som bol v druhej triede, kde si aktivitu robili deti. Boli to tretiaci, učili sa plávať, takto uchopili tému pohybu. Prezentovali fotografie, kresby, mali k tomu slovné komentáre, aktivity. Nebolo to také exkluzívne, skôr kostrbaté. Nikto by tie produkty nedal do múzea. Deti v tej druhej triede sa však niečo naozaj naučili.

Ak má byť žiak subjektom vzdelávania, vedomosti sa naňho nebudú lepiť ako muchy na mucholapku. Žiak je subjektom, keď pochopí, čo to je pohybovať sa vo vode, že to je niečo iné ako po dvoch nohách po súši, keď dokáže porozumieť princípom, prečo sa neutopí a kedy sa utopiť môže. Ak tomu rozumie, rozpráva o tom, komunikuje o tom, stvárňuje to, zisťuje si okolo toho veci, naozaj sa to naučí. Nebude to vyzerať tak nádherne, ako keď to urobí nejaký majster svojho remesla, ale škola nie je múzeum ani divadlo, kde hrajú učitelia. Na javisko patria žiaci.

Na to však stále treba učiteľov, ktorí budú mentálne niekde inde. Okrem tých, ktorí veria konšpiráciám, však máme aj vyhorených učiteľov vďaka tlaku vlády a vedenia škôl, ba aj takých, ktorí učia len do výšky svojho platu. Ako sa to dá zmeniť?

Chybou je, ak si niekto myslí, že sa kurikulárna reforma dá urobiť z roka na rok alebo za tri-štyri roky. Toto je zmena myslenia, tú nemôžete prikázať zákonom. Keď ľudia prechádzali z lovu a zberu na poľnohospodársku činnosť, trvalo to tisíc rokov. Z poľnohospodárskej činnosti na priemyselnú prechádzalo ľudstvo sto rokov, desaťročia trval prechod na industriálny a postindustriálny spôsob života. 

Toto je zmena myslenia, ktorá súvisí s rapídne sa zrýchľujúcim tempom vývoja ľudí a technológií. Vzdelávacie cesty musia byť iné ako pred pár rokmi, rovnako ako už ani my nemyslíme spôsobom lovcov či zberačov. Žijeme vo fascinujúcej dobe, počas života jedného učiteľa sa mení mentalita, ktorá sa predtým menila desaťročia alebo storočia. A to je obrovská výzva, ktorú nikde nevedia urobiť z utorka do štvrtka, vyžaduje si čas. 

Nečakám, že niekto niekde nájde recept alebo napíše nejaký zákon, ktorý by spôsobil zmenu myslenia učiteľov. Preto aj táto reforma je mienená ako reforma zdola. Máme medzi sebou ľudí, ktorí to chápu, prešli si učiteľskou metanoiou. Inak učia, pristupujú k obsahom a formám vzdelávania, pochopili pointu zmeny myslenia a prístupu. Títo učitelia vedia inšpirovať. 

Úlohou autorít, štátu, ministerstva školstva osobitne, je podporovať túto zmenu všetkými možnými prostriedkami a neriešiť zbytočne veci, ktoré zaberajú mentálny časopriestor a kapacitu na to, čomu sa môžu učitelia venovať v školách.

Kurikulárna reforma však mnohých učiteľov vykoľajila: napriek tvrdeniu ministerstva o zaškoľovaní nevedia, ako to uchopiť. Čo by im teraz pomohlo?

Nestavajme Potemkinove dediny, nehrajme sa na fasády. Ja ako učiteľ, ktorý je spoluautorom reforiem, priznávam, že ani mne to nikdy nešlo „ľavou zadnou“. Naozaj ide o zmenu myslenia: podstatné je pochopiť, že žiak sa naučí to, čo sám robí – sám neznamená izolovane a bez pomoci, ale on musí byť hlavným aktérom a nie pasívnym divákom. 

Formy vzdelávacích aktivít majú mať ťažisko na otvorených otázkach a spoločnej práci. Učiteľ nemá byť zdrojom hotových odpovedí, ale má žiakov k odpovediam viesť. Zároveň musí každý učiteľ vedieť, že sa nedá všetko odučiť tak, že na to žiaci prídu sami alebo s pomocou spolužiakov. To by základná škola netrvala deväť, ale 77 rokov.

Nejde o to, aby bolo prebraté celé učivo. Niečo musí byť žiakom odovzdané úspornou cestou a niečo si musia žiaci vybudovať sami. Dnes už nefunguje učenie na báze mechanického odovzdávania a replikovania faktov. Dnes sú samotné fakty ľahko a bezprácne dostupné. A dokonca vďaka AI sú bezprácne dostupné aj eseje, slohové práce, analýzy a hotové názory. 

Pri vzdelávaní nejde o tieto fakty a ďalšie produkty – ide o samotnú prácu žiakov, ktorou žiaci mentálne rastú, ktorou sa im buduje a štruktúruje mozog, charakter aj zručnosti. V škole nejde o to, čo deti vyprodukujú a predložia učiteľom, ale ide o to, aby si deti vybudovali mentálne cesty, aby sa deťom doslova a do písmena fyziologicky štruktúroval mozog. Lebo mozog je tvrdý kapitalista, živí len to, čo sa používa. Cieľom je, aby bol človek mentálne pripravený na život – vedomosťami, zručnosťami, hodnotami, charakterom aj fyzicky.