Postupne som si uvedomil, že Boh už v mojom živote nehrá rozhodujúcu rolu

Tomáš Hudák je známym novinárom a komikom. Ako katolík bol súčasťou spoločenstva Hnutia fokoláre, bol jedným zo signatárov petície Novinári za život. Nedávno však v relácii Zuzany Kovačič Hanzelovej v TV Sme deklaroval, že už je ateistom.

Prečo človek, ktorý pochádza z veriacej rodiny, študoval na cirkevnom gymnáziu a bol súčasťou živého spoločenstva veriacich, dnes hovorí, že už neverí v Boha? Zvedavosť i túžba pochopiť spôsobili, že vznikol tento rozhovor, ktorý môže byť snahou porozumieť svetu mimo svojho prostredia. Tak i množstvu ľudí, ktorí idú odlišnou cestou hľadania zmyslu života. Tento rozhovor nebol pre nás jednoduchý, vznikol však v atmosfére vzájomnej dôvery a úprimného dialógu.

V rozhovore so Zuzanou Kovačič Hanzelovou pre denník Sme si povedal vetu, ktorú vybrali aj do titulku videa – Z katolíka som sa stal ateistom. Keďže sme sa poznali roky z rovnakého spoločenstva, táto priama veta asi viacerých z nás zaskočila. Čo sa stalo, že si to takto otvorene vyjadril?

V okruhu mojich blízkych a známych to už mnohí vedeli, cítil som však rozpor, ktorý by mohol ľudí miasť. Tým, že píšem do liberálneho denníka, kde otvorene vyjadrujem svoje názory, mnoho ľudí bolo zmätených – ak som veriaci, prečo sa takto vyjadrujem. Tak som si povedal, že je správne urobiť verejný coming out a vysvetliť svoj posun.

Cítil som to už len ako záväzok voči svojej veriacej rodine či rodičom. Hoci to o mne vedeli, vo svojom malom spoločenstve sa stretávali s reakciami, že čo ten váš syn, čo sa to s ním deje. Bolo dôležité vysvetliť svoje postoje, ktoré tak môžu dávať tým ľuďom oveľa väčší zmysel.

Čo sa udialo, že si prišiel k takémuto rozhodnutiu? Je to silné vyjadrenie. Mnohí ľudia sa mentálne rozídu s Cirkvou, ale ty si verejne povedal, že už neveríš v Boha…

Bolo to ovocie pomalého a zdĺhavého a vo veľkej miere aj bolestného procesu. Vyrastal som vo veriacej rímskokatolíckej rodine, mám ďalších šiestich súrodencov, ja som najstarší. Pre mňa bola viera základnou bázou, ktorú som od rodičov dostal od útleho detstva. Detským vysvetlením: preto-lebo!

Ak bežne hovoria rodičia malým deťom, že toho sa nedotýkajte, lebo to je horúce, nechoď na cestu, lebo ťa zrazí auto, tak vo veriacich rodinách je bežné, že vám od mala vštepujú pravdy o živote rovnakým spôsobom, že je tu Boh, ktorý kedysi dávno prišiel na svet a zomrel za nás a vykúpil nás z hriechov, a my sa snažíme žiť dobre, aby sme raz mohli byť spasení.

Zjednodušene povedané, toto bola pre mňa norma, ktorú som do istého veku nespochybňoval.

Je správne urobiť verejný coming out a vysvetliť svoj posun.

Potom prišlo obdobie strednej školy, chodil som na cirkevné gymnázium Tomáš Akvinského v Košiciach, v deväťdesiatych rokoch sem prišli rôzne nové rehoľné spoločenstvá a tým to bolo pre mňa stretnutie aj s intelektuálnym duchovnom.

Povedzme si úprimne, že viera za komunizmu a aj tá, ktorú som ja dostal, bola veľmi jednoducho určená. Najnovšie teologické trendy k nám ani nedorazili a ak dorazili, tak sa dostali k istému intelektuálnemu okruhu kňazov, ktorí pôsobili v podzemnej cirkvi. Pre mňa to bola konečne možnosť konfrontovať sa s kňazmi, ktorí o viere hovorili úplne inak.

Rozumela by som tvojej osobnej ceste, keby si dostal len tradičnú vieru typu kostol v nedeľu a dosť, ty si sa však dostal do mestského prostredia, kde si mal na výber, dostal si sa do spoločenstva Hnutia fokoláre, ktoré pretavuje živú vieru do každodennosti a nepodceňuje ani intelektuálnu potrebu človeka…

Pre mňa bolo Hnutie fokoláre veľkým objavom. Na intelektuálnej báze som mal toho veľa načítaného, prelúskal som Tomáša Akvinského, keďže moje gymnázium nieslo jeho meno. Na náboženstve ma fascinovalo to, že jeho predstavitelia boli na svoju dobu bystré mysle – Akvinský, svätý Augustín… Stále som však niekde cítil, že ide o slovíčka, že Boha, etiku a morálku vysvetľujeme filozoficky. Keď som však videl reálny život, bol som sklamaný.

Chýbalo mi prepojenie medzi žitým a písaným. Spiritualita Hnutia fokoláre bola pre mňa preto príťažlivá, lebo premieňala písmo do reálnejšej, žitej podoby.

Chýbal mi tretí pilier, ktorý človek musí mať, a to je osobný vzťah s Bohom. Ako sa hovorí, zažiť Boha

Bola to pre mňa jedna z najúžasnejších prevodoviek v tomto období života, keď som fokoláre spoznal ako druhák na strednej cez kamarátov.

Ako však išli roky ďalej, mal som už istú intelektuálnu platformu, aj keď stále len z jednej strany, poznal som žité Písmo, ale chýbal mi tretí pilier, ktorý človek musí mať, a to je osobný vzťah s Bohom. Ako sa hovorí, zažiť Boha. Bral som to tak, že vzťah je vždy o dvoch.

Pre mňa to bolo rokmi stále viac úzkostné, až desivé mlčanie, ktoré som sa aj snažil prelomiť, skúšal som povýšiť modlitbu, ale nič neprichádzalo. Viem, že viera je viera, a keď človek hľadá istotu, je to vo filozofickom rozpore s tým, o čom viera je. Stále viac ma to však znepokojovalo.

Keď som nastúpil na vysokú školu, na VŠMU, kde som študoval dramaturgiu, mali sme výborného profesora Miroslava Marcelliho, ktorý nás uviedol do filozofie tak, že je fascinujúce rozmýšľať nad zmyslom existencie človeka. Začali mi víriť myšlienky v hlave. Že sme tu len nejaký čas a za ten čas by som chcel pochopiť, čo tu môžem urobiť ja ako človek, ako môžem vplývať na ostatných, ako skultivovať spoločenstvo okolo nás.

Takže filozofia ťa oddialila od viery?

Začal som čítať filozofické a vedecké publikácie a zmysel existencie som začal chápať podľa konkrétnych vecí, ktoré ma oveľa viac oslovovali.

Necítil si osobný vzťah s Bohom, a teda na to, aby si sa nestratil, hľadal si možnosti, ako dobre prežiť svoj život, preto si sa vybral inou cestou?

Nemal som pocit, že svoj život žijem nejako zle. Potreboval som si vyriešiť jednu zásadnú vec, človek nemôže ísť proti svojej vlastnej hlave. Len čo sa u vás spustí nejaký proces pochybovania, ktorý je podľa mňa zdravý, lebo je základom akéhokoľvek ľudského posunu, povedal som si, že nemôžem sa už ďalej intelektuálne klamať, že nemôžem ostať žiť v niečom, o čom začínam pochybovať.

Aj ten, čo vyrastá vo viere, musí dôjsť do bodu, kedy si vieru vybojuje sám, keď pocíti osobný vzťah s Bohom. Tým, že si toto nezažil, neostalo to u teba len pri tej tradičnej viere?

Ťažko sa to vysvetľuje. Mne sa udialo to, čo by si mal každý veriaci človek pripustiť – aspoň na chvíľu si predstaviť, že Boh neexistuje. Priamy dôkaz o jeho existencii dnes nemáme.

Konkrétny život podľa svojej viery ti poskytuje určité dôkazy, aj v Písme máš prísľuby. Dajte a dostanete, cez lásku k blížnemu vieš nachádzať Boha v druhom…

Tým, že som sa ocitol na vysokej škole v prostredí ľudí, ktorí nemali vieru, začalo byť pre mňa fascinujúce pozerať sa na veci ich očami. Uvedomil som si, že sú to ľudia, ktorí v mnohom žijú to isté, čo ja, a nemajú na to nijaký náboženský základ.

Dôležité bolo aj stretnutie s mojou manželkou, ktorá má síce židovský pôvod, jej starý otec ako jediný z tej rodiny prežil holokaust, ale u nich náboženstvo nehralo veľkú rolu. Skôr išlo o prihlásenie sa k etnickému pôvodu a k tradícii, ale ona vyrastala bez viery.

Človek nemôže ísť proti svojej vlastnej hlave.

Moja manželka je pre mňa jeden z najlepších ľudí, akých poznám, a rovnako u nej ako u neveriacej funguje, že sa snaží konať dobro a že sa jej to vracia späť.

U mňa nenastal jeden konkrétny moment, že odteraz neverím v Boha. Išlo o postupné uvedomovanie si toho, že to prestáva v mojom živote hrať rozhodujúcu rolu pre moje konanie, pre moje činy a rozhodnutia.

Kresťanstvo prináša úchvatne myšlienky a myslím si, že každý človek, ktorý sa snaží byť dobrým človekom, by k tomu postupne chcel dospieť, aby tak žil. Dodnes mám doma Nový zákon ako knihu, ktorá je základná pre moje rozmýšľanie nad tým, ako sa správať k ľuďom, ako rozmýšľať nad vzťahmi. Ale prestal som jej pripisovať božskú inšpiráciu.

Popri štúdiu si išiel novinárskym a zároveň umeleckým smerom. Prirodzená otázka, ktorú si položí asi viac ľudí. Nebola pre teba cesta preč od viery v tomto prostredí aj viac pohodlná? Náboženstvo prináša aj nejaké morálne normy a pravidlá a dodržiavať ich nie je najľahšou cestou. Nebol tam taký moment, že už sa mi nechce ísť proti prúdu vo všetkom?

U mňa to tak nebolo, tento proces sa u mňa spustil až v 33 rokoch, teda v Kristových rokoch. Ja som však naďalej v novinárskom aj umeleckom prostredí fungoval morálne podľa princípov, ktoré som mal prioritne z kresťanstva, a toto mi trvalo ešte dlho po rozídení sa s kresťanstvom.

Ľudia z umeleckých kruhov si z toho robili aj srandu, svoj spôsob života som pred nimi často obhajoval. Moja voľba nesúvisela s tým, že som sa chcel zbaviť nejakých morálnych zábran, aby ma toto prostredie lepšie prijalo. Koniec-koncov to prostredie má porovnateľné morálne kompasy s tým kresťanským. Veľa ráz som bol pre svoje prostredie podnetom na diskusiu o kresťanskom spôsobe života.

Preto som povedal, že pre mňa to je bolestný proces. Pretože je obojsmerný. Ja sa naďalej stretávam s kamarátmi, ktorí sú veriaci.

Je to často veľmi ťažké stretávať sa s ľuďmi, u ktorých cítim, že zrazu nevedia, ako sa majú správať.

A je to často veľmi ťažké stretávať sa s ľuďmi, u ktorých cítim, že zrazu nevedia, ako sa majú ku mne správať.

Tomáš Akvinský vo svojej dobe odporúčal diskutovať s ľuďmi, ktorí sú neveriaci, ale nediskutovať s ľuďmi, ktorí boli veriaci a stali sa neveriacimi, pretože tam prichádza k tomu, že na oboch stranách sú hlboko zakorenené predsudky. Neverectvo sa vnímalo tak, že svojou pýchou zavrhuje človek Boha a sám sa vyobcováva zo spoločenstva kresťanov, čo hraničí s exkomunikáciou, a tým sa stavia na stranu diabla, ktorý sa pokúša zastaviť plán spásy.

Preto rozumiem svojim kresťanským kamarátom, že je pre nich ťažké vnímať moju cestu. Oni to naozaj myslia v dobrom, pozerajú sa na mňa náboženským pohľadom, že moja duša je nesmrteľná, preto im rozumiem, že ma chcú zachrániť pre večný život. Prekáža mi však, že si nedokážu pripustiť, že pre mňa to už nie je dôležité. Mnoho vzťahov sa preto aj prerušilo, čo ma veľmi mrzí.

Ako to vnímala tvoja rodina?

Mám to šťastie, že moja rodina je veriaca, a ja som si tento proces musel prejsť najprv v minilaboratóriu rodiny. Bolo to veľmi náročné, moja mama bola z toho veľmi nešťastná, musela to byť pre ňu veľká bolesť, ale paradoxne u nás v rodine fungoval vždy humor a princíp, že sa nerobí hneď z komára somár. Problém sa nechá rozplynúť v nejakom časovom úseku a veľa sa o ňom rozpráva.

Na základe vzájomných dialógov – a moja mama sa so mnou veľmi rada rozpráva, lebo to zároveň posúva aj jej vnímanie viery – prišlo prijatie. Od rodiny sa to postupne menilo aj v komunite, v práci…

Zo spoločenstva si sa začal aj ty sám vyčleňovať v období, keď si dával rôzne statusy na sociálne siete, anticirkevné statusy, alebo si napísal text, ktorý bol bolestný pre túto komunitu. Bolo cítiť, že nejde len o intelektuálny prerod, ale že máš problém aj s cirkevnou štruktúrou.

Pri prechode od viery k neviere je dôležité, že ak sa raz odvolávame na ratio, tak by sme v tom mali byť dôslední. Je to úplne prirodzená fáza, že v istom momente tohto procesu začneš cítiť zášť, lebo máš pocit, že si žil dlho v niečom, kde si veril autoritám, a mrzí ťa, že tie autority nepripustili diskusiu o druhej možnosti.

Niežeby som sa cítil oklamaný, ale mal som pocit, že som nedostal vo svojom živote na výber, ale dostal som všetko tak, že takto to je a hotovo. Toto je podľa mňa veľká chyba výchovy detí vo viere, že v istom momente sa s nimi nediskutuje aj o iných názoroch. Mal som teda aj ja obdobie, keď som do toho pustil emócie. Dnes sa ozývam, už len keď racionálne cítim potrebu sa ozvať zo spoločenského alebo etického hľadiska. Som rád, že sa mi do tejto fázy podarilo dostať.

Pred rokmi si ešte ako novinár podpísal petíciu novinári za život, ktorú podpísali novinári bez ohľadu na vieru. Dnes by si to už asi nepodpísal, či?

Pochádzam z rodiny, kde sme siedmi súrodenci a pre mňa je teda príchod nového človeka jeden z najväčších zázrakov, je to posvätno, pred ktorým mám hlboký rešpekt.

Keď som sa stal neveriacim človekom, chvíľu som rozmýšľal, ako sa s týmto vyrovnať, či sa mám ozvať a stiahnuť svoj podpis z tej petície, ale potom som si uvedomil jednu vec.

Veľká chyba výchovy detí vo viere, že v istom momente sa s nimi nediskutuje aj o iných názoroch.

Pre mňa ako človeka, ktorý hľadá a ktorý sa chce spoliehať najmä na vedu, tento nový pohľad znamená, že si chcem počkať na to, ako k tomu raz veda vysloví definitívny verdikt. Ja by som však nikdy neodporučil žene ísť na potrat.

To tvrdí takmer každý liberál…

… áno, ja si uvedomujem, aká to musí byť bolestivá skúsenosť pre ženu, hoci to ako chlap neviem možno úplne precítiť, lebo si tým nikdy neprejdem tak ako žena.

K čomu si dospel, keď si hľadal odpovede v téme potraty vo vede?

Došiel som k tomu, že ani jedna strana mi nevie dokázať, kedy začína život. Ani veda, ani náboženstvo. Neviem, kam až sa dá cúvať, medzi vedou a náboženstvom neexistuje moment, kde by sa vedeli zhodnúť, kedy vzniká človek.

A keďže nevieš odpoveď, platí, že si na strane ochrany života nenarodeného dieťaťa?

Áno, ale platí aj B, že si neosvojujem právo prikázať človeku, že to za žiadnych okolností nesmie urobiť. A aj preto, že neviem, už by som sa asi nepodpísal pod zákaz interrupcií. Ale prehováral by som každú jednu ženu, aby si dieťa nechala, ak má takú možnosť.

Jediný vedecký argument dnes je jedinečnosť DNA, ktorá je unikátna pre každého človeka už po počatí a v priebehu tehotenstva sa nemení. Spomínaná petícia rieši tento vedecký argument, nie náboženský princíp, s ktorým by si sa musel rozporovať.

Ja som to vtedy podpísal v tom videní sveta, ktoré som mal vtedy, ktoré bolo do veľkej miery poznačené aj mojím náboženským vnímaním. Dnes si priznávam, že neviem, ako to je. Preto si ako človek nemôžem brať právo dávať príkaz druhým, ako majú konať.

Zaujímavé, mne by prišlo logické, že keď neviem, tak potom neriskujem možnosť, že legitimizujem možné zabitie človeka vzhľadom na ľudské práva…

Pamätám si, že sme o tom mali veľké diskusie, keď som ešte pracoval v Markíze, v rokoch 2010 až 2012, vtedy tiež boli návrhy na úpravu legislatívy.

Problém je aj nájsť ľudí, ktorí by boli ochotní spolu diskutovať bez predsudkov

Tým, že som podpísal petíciu Novinári za život, už som nemohol ďalej novinársky spracovávať túto tému, čomu som úplne rozumel, lebo by mohol byť do toho vkladaný môj osobný postoj.

To však znamená, že aj novinári, ktorí sú za takzvané právo voľby, by nemali novinársky pokrývať túto tému, lebo sú automaticky zaujatí, alebo nie?

Tým, že som chodil za respondentmi a robil som rozhovory, chápal som, že by po podpísaní petície mohli získať dojem, že výsledná reportáž bude ideovo podfarbená.

Medzi novinármi je potom v tomto asi dvojitý meter, lebo keď sa Zuzana Kovačič Hanzelová pridala k iniciatíve práva voľby žien pri protestoch v Poľsku na svojom verejnom Facebooku, ako redaktorka verejnoprávnej televízie, nemala z toho nijaký postih.

Možno je dvojitý meter, neviem, ale ja sám som vtedy cítil, že som verejne priklonený k nejakému názoru, dal som svoje meno a tvár pod túto petíciu, tak som mohol veľa ľudí odradiť, aby si tú reportáž vôbec pozreli. Mohli by si povedať, že to robil ten náboženský fanatik, tak to presne vieme, aké to bude…

To by novinári nemali verejne prejavovať svoj názor?

Pravda je, že vo vedení redakcií nikoho nezaujíma, či reportáž o novom štátnom rozpočte ide robiť liberál alebo konzervatívec, hoci to tiež môže mať vplyv na výsledok reportáže. Pri kultúrno-etických otázkach to však riešime možno až príliš, lebo sa to týka názorovej podstaty veci.

Problém nastal v tom, že kto to má potom robiť? S tým si dnešná žurnalistika nevie dať rady. Chýbajú nám odborníci a aj mediátori medzi týmito dvoma skupinami. U nás akoby vymizol pocit, že v týchto témach sa dá viesť dialóg. Problém je aj nájsť ľudí, ktorí by boli ochotní spolu diskutovať bez predsudkov.

Keď sme pri predsudkoch, Denník N priniesol nedávno knižný rozhovor Karola Sudora s Vladimírom Palkom, čo je krok smerom k dialógu a snahy o pochopenie druhej strany. Mnohí čitatelia denníka aj liberálna kaviareň však prijala túto knihu až s hysterickou reakciou. Ako si to vnímal?

Úprimne, pre mňa tá kniha nie je v ničom prínosná ani obohacujúca.

Tak takouto vetou sa končí asi akýkoľvek dialóg…

Ja Palkove názory dlhodobo poznám. Viesť dialóg s druhou stranou je veľmi dôležité, je to dokonca nutné. Žijeme v jednom priestore a veľa o sebe nevieme. V tomto mám šťastie, že poznám názory a myšlienky oboch prostredí, viem, na akých prospešných základoch sú postavené, ale veľa ľudí to nevie.

Druhá vec je, že ku mne boli tieto názory komunikované cez ľudí, ktorí sa chápajúcim pohľadom vedia múdro pozrieť aj na druhú stranu. Pre mňa osobne Vladimír Palko túto druhú kategóriu nespĺňa.

Viesť dialóg s druhou stranou je veľmi dôležité, je to dokonca nutné.

Jeho pohľady na odlišnosť v akomkoľvek zmysle nemajú v sebe zakorenenú rešpekt a úctu, ktorá je predpokladom na dialóg. To je to, čo vyvolalo rozhorčenie v liberálnom prostredí. Oni by sa chceli rozprávať s niekým, kto nevynáša súdy tak bohorovne, na základe vlastného presvedčenia.

Myslím si, že rovnako by bol naštvaný konzervatívny čitateľ, keby našiel vo vydavateľstve, kde si chodí po knihy, ktoré ho majú obohatiť, rozhovor s niekým, kto by apriori hovoril o kresťanoch ako o pomätencoch, ktorí si zle vysvetlili jednu knihu spred dvetisíc rokov.

Nie je problém skôr v tom, že Palko vyjadruje svoje názory v kategóriách, ktoré sú liberálnemu svetu už neprijateľné?

Asi sa zhodneme v tom, že slová a spôsob sú veľmi dôležité, keď sa rozprávame o dialógu.

Zároveň však hovoríš, že sa ako prostredia nepoznáme a málo o sebe vieme. Toto bola príležitosť spoznať tento svet a bolo to prijaté s veľkou kritikou. Názorové médiá sú inak zakuklené vo svojich svetoch, že mnohí čitatelia sa nedostanú k iným názorom, toto bola príležitosť spoznať niekoho mimo svojej bubliny…

Mrzí ma, že Karol Sudor si nevybral človeka, ktorý je na dialóg pripravený. Pre mnohých neveriacich táto kniha nebola dialógom. Bol to akoby monológ. Kniha mala podtitul rozhovor liberála s konzervatívcom, bola to však premárnená príležitosť.

Liberálne prostredie je zvedavé na konzervatívne názory, ale keď to dostane naservírované, že takto to je priatelia a nijak inak, tak v istom momente ťa tá kniha začne urážať a nemáš chuť ju ani dočítať, hoci niektoré názory by mohli byť zaujímavé. Je z toho cítiť nadradenosť druhej strany.

Vladimír Palko je intelektuál, kresťan, bývalý minister vnútra. Rozumiem logike výberu respondenta, pre liberála zaujímavá osobnosť, a logické je, že Sudora zaujímal myšlienkový svet človeka, ktorý tu roky formoval krajinu.

Zaujímavejšie by bolo pozrieť sa do hlavy človeka, ktorý vysvetľuje, čo môže kresťanstvo ponúknuť. Pozrite sa na to z pohľadu liberálov: niekto podľa nich hovorí o témach, ktoré sú podľa nich proti ľudským právam a sú pre tých ľudí základné.

Úplne legitímne je, že tá kniha vyšla, a nesúhlasím s ľuďmi, ktorí tvrdia, že nemala vyjsť. Ale chápem ich rozhorčenie. Kedysi dávno vyzvali na dialóg Umberta Eca, ktorý do 22 rokov bol veriacim človekom a neskôr sa stal ateistom. Jeden taliansky časopis začal uverejňovať výmenu listov Eca s kardinálom Martinim.

Zaujímavé bolo, ako k tomu pristúpili oni. S obrovskou úctou. Najprv si zadefinovali, z akej platformy sa idú jeden druhému prihovárať, v atmosfére vzájomného rešpektu. Keď sa rozprávajú dvaja múdri, otvorení ľudia, tak prichádzajú k tomu, že na spoločných bázach vieme spolu fungovať ako ľudia.

Problém je, že zaznelo nemálo hlasov od vplyvných ľudí z liberálneho prostredia, že takéto názory by už nemali zaznievať vo verejnej debate a táto kniha ani nemala vyjsť. Na Slovensku ešte máme názorovo vyhranené médiá, hlas konzervatívcov reprezentuje denník Postoj, ktorý je rešpektovaný. V zahraničí máme príklady toho, že intelektuáli dnes už názory kresťanov ani nepripúšťajú. Tak by to asi nemalo byť, či?

Je to veľmi ťažký proces, naozaj sa stretávajú úplne dva odlišné svety a v istom momente sa musíme dohodnúť na tom, že sa nedohodneme, že výsledok nebude jasný. Pluralizmus je fajn, ale oveľa dôležitejšie je byť otvorený dialógu.

Stretávajú sa dva úplne odlišné svety a v istom momente sa musíme dohodnúť na tom, že sa nedohodneme, že výsledok nebude jasný.

Oveľa väčšie nebezpečenstvo, ktoré tu teraz vzniká, je, že sa zvýlučňuje právo na pravdu a tie svety sa od seba vzďaľujú.

Cirkev má u nás ešte stále výhodu, že najrozšírenejšie náboženstvo u nás je kresťanstvo. Keď som sa rozprával s jedným človekom z Bosny a Hercegoviny, kde majú všetky náboženstvá, a komisie musia túto rôznosť pretavovať do zákonov, tam musia brať ohľad na moslimov, kresťanov, ateistov. Nie ako u nás, že jedna náboženská väčšina si chce presadiť do zákona svoje videnie.

Toto u nás celkom neplatí, lebo, naopak, tridsať rokov po revolúcii tu platí potratový zákon z čias socializmu, hoci kresťania roky volajú po zmene, zvolávajú pochody, takže ich hlas nie je v zákonoch až tak zohľadňovaný…

Máme tu však zároveň podpísanú Vatikánsku zmluvu či zákon o financovaní cirkví, ktoré sú zase pre liberálne prostredie nepochopiteľné.

My ako spoločnosť trpíme tým, že do roku 1989 za štyridsať rokov komunizmu tu ani humanistická, liberálna časť spoločnosti, ani konzervatívna, kresťanská, nemali priestor participovať na vedení štátu.

Nemali sme čas v pokoji riešiť morálno-etické otázky, ktoré v čase komunizmu boli jednou veľkou katastrofou.

Po páde komunizmu sme zrazu museli riešiť úplne iné veci, zachraňovali sme krajinu pred Mečiarom, stále bol nejaký boj a politické prostredie nám skorodovalo.

Nemali sme čas v pokoji riešiť morálno-etické otázky, ktoré v čase komunizmu boli jednou veľkou katastrofou. Sloboda a ľudský život neboli hodnotami a dnes, žiaľ, zisťujeme, že sa nám tie nožnice roztvorili tak, že medzi nimi máme obrovské množstvo otvorených tém a nevieme, kde začať. Tie stanoviská sú od seba tak ďaleko, že naozaj musíme začať diskutovať. Už včera bolo neskoro.

Si za dialóg, potom však verejne podporíš knihu Rada Ondřejíčka, ktorý si z kresťanov veľakrát robí nevkusnú až vulgárnu srandu…

Humor má byť katalyzátorom a má hranice niekde inde ako diskusia. Ja sám používam pri humore vulgarizmy, niektorí mi to vyčítajú. Nemôžeme uberať ľuďom, pre ktorých je náboženstvo nepodstatné, lebo v tom nevyrástli a Ježiš je pre nich ako postavička Spidermana, že si z toho robia srandu.

Pokiaľ začneme moralizovať humor, vrátime sa pred rok ´89. Humor a satira je inštitúcia sama osebe, ktorá v mnohých obdobiach pomáhala aspoň trochu zastávať zdravý rozum.

Kam si sa posunul svojím odklonom od viery?

Zistil som, že som stále taký istý, a nevidím rozdiel medzi ľuďmi veriacimi a neveriacimi. Mnohí neveriaci z môjho okolia majú také hodnoty a tak sa správajú k ľuďom, že to vyzerá, akoby žili podľa princípov kresťanstva.

Všade nájdeš dobrých aj zlých. Láska a úcta k pravde je všade. Len každý má inú cestu, ako príde k pravde. Kresťan ju má zjavenú, ateista na to ide z opačného konca. Nevieme, čo bude na konci našej cesty.

Ateista si možno viackrát ublíži pri hľadaní správnej cesty, zatiaľ čo veriacich držia nejaké pravidlá, ako napríklad verné manželstvo, čo im pomáha predchádzať zbytočným životným zraneniam…

Poznám rovnako verné manželstvá aj medzi neveriacimi. Mnohí si myslia, že veda ide proti náboženstvu, ale veda sa snaží len prísť na to, čo my to tu vlastne žijeme. Ak by sa teraz zjavil Boh, veda prvá by to uznala, mala by ušetrených ďalších stotisíc rokov skúmania.

Tvrdíš však, že si ateista, neveríš v Boha.

Áno, lebo pre mňa s najväčšou pravdepodobnosťou nie je, nenašiel som pre mňa žiaden relevantný dôkaz, že je.

Ako sa vyrovnávaš s tým, že sú ľudia, ktorí išli opačným smerom. Sú medzi nami konvertiti. Napríklad môj manžel najskôr čítaním kníh prišiel k tomu, že existencia Boha mu dáva zmysel…

Každý človek svojím poctivým hľadaním k niečomu dospel a ja mám k tomu úplný rešpekt. Ja nemôžem za to, že môj mozog funguje takto a tiež ako každý iný neviem, nakoľko mu môžem veriť.

Ak je niečo cesta hľadania, rozmýšľania, ja to beriem a nemôžem to rozporovať. Ja som tiež len hľadal pravdu a čím som bol starší, tým viac odpovedí mi dala skôr veda ako náboženstvo.

Čím som bol starší, tým viac odpovedí mi dala skôr veda ako náboženstvo. Ten proces však nie je ešte ukončený.

Ten proces však nie je ešte ukončený. Aj keď je niekto veriaci, neskončí hľadanie pravdy tým, že som veriaci a stačí. Ďalej hľadá, študuje. Niekto, kto sa uspokojí, že je to tak a koniec, nie je autentický. Život je intelektuálna dynamika, túžba po poznaní je živá.

Dialóg je dôležitý a obe strany by mali doň vstupovať s tým, že sme na ceste a poďme nájsť, či sa to niekde prelína, čo sme zistili my a čo ste už zistili vy. Ak je nejaká pravda, tak musia byť body, kde sa stretneme.

Nechýbajú ti sviatosti ako Eucharistia, spoveď?

Nie. Prišiel som k tomu, že by to bolo nepoctivé k nim pristupovať, a zistil som, že bez nich nie som iným človekom. Dokonca mám pocit, že dnes mám viac rád ľudí ako kedysi. Stále ich mám o čosi viac rád. Stále viac sa dojímam nad neúnavnou túžbou si navzájom pomáhať, obetovať sa pre niečo. Tým, že myslím aj na smrť, tak pri konci by som nechcel nič viac, ako sa obzrieť a povedať si, že som sa snažil byť čo najlepším človekom v každom okamihu svojho života.

Preto si myslím, že v takýchto debatách je potrebné byť tam, kde žijeme, a tvárou v tvár sa rozprávať. Lebo len keď sa pozeráš človeku do očí, tak môžete byť aj najväčší nepriatelia, nedokážete si povedať tie veci tak, akoby ste ich napísali v anonymite cez facebook.

Mali sme teraz stretávku z cirkevného gymnázia po dvadsiatich rokoch a niekto navrhol, či nezačneme omšou. Niektorí sa ozvali, že oni sú už ateisti a neprídu. Ja som rozmýšľal, či mám ísť. Chcel som ísť, lebo som to chcel prežiť s nimi.

Bolo to zvláštne, sadol som si dozadu a zrazu to už zo mňa nešlo. Keď som mal hovoriť vyznanie viery, už som to nemohol vysloviť. Ale bol som tam s nimi. Uznávam tradíciu svojich predkov, keď prídem dedovi na hrob, je tam ten kríž a ja tú tradíciu rešpektujem, nechcem ju popierať. Pre mňa je veľkou témou to, ako budeme ďalej v spoločnosti fungovať.

Po rozhovore v SME sa mi ozval jeden kňaz, ktorý mi hovoril, že vníma to, že veľa mladých ľudí odchádza od viery a vidí tie zranenia, čo to robí v rodinách. Navrhol stretnutie a bol to super rozhovor, úprimne chcel pochopiť zmýšľanie týchto ľudí.

Dialóg medzi týmito svetmi cítim ako svoj záväzok, lebo ja to reálne žijem.

Povedal som mu, že všetci chceme, aby sme sa tu v našom štáte mali dobre a tie naše malé vzťahy sa tam prenášajú.

Pre mňa je smutné vidieť, ako dieťa príde do cukrárne, prežehná sa, prv než si dá koláč, a vedľa od stola sa mu vysmievajú. A takisto to funguje aj naopak. Ja som teraz na druhej strane, ale vnímam, že tu máme veľké jazvy, a namiesto toho, aby sme sa to snažili hojiť, sypeme tam ešte soľ.

Dialóg medzi týmito svetmi cítim ako svoj záväzok, lebo ja to reálne žijem. Našťastie mi v tom pomáha humor. Keď som minule prišiel k našim, mama mi s úsmevom hovorila, že nevie, či polievka, ktorú varí, je dosť ateistická, že nevie, ako ju urobiť, keďže u nich je jedlo dar Boží (smiech). Zasmejeme sa, ale zároveň cítime, že rozdiely dokáže naša láska zniesť. V tom celom rozdelení nám jednoducho chýba viac lásky.

Foto: Július Kotus