Ako ma Martin Uher zachránil. Aj bez sanitky (recenzia)

Čo ak by sme svoje životy prežili po celý čas „na príjme“? Čo ak by sme dokázali v čo najväčšom množstve situácií a medziľudských interakcií a na čo najviac miestach nájsť čriepky Božej vôle a byť neustále citlivými na Božie volanie podniknúť konkrétne kroky?

To by sme boli trochu ako pracovníci záchrannej služby, ktorí sú tiež neustále „na príjme“, neustále očakávajúc volanie ľudí, ktorí ich nevyhnutne potrebujú.

Tieto dva významy slovného spojenia tejto frázy vo svojej novej knihe Na příjmu… spája Martin Uher, ľuďom pohybujúcim sa v Hnutí fokoláre dobre známy katolícky kňaz a záchranár. Nová publikácia je zbierkou jeho úvah, ktoré v priebehu rokov vychádzali na stránkach „nemenovaného časopisu“.

Príbehy v tejto knižke na seba nenadväzujú a je najlepšie si ich asi dávkovať v menších dávkach.

V úvode Uher uvádza, že nie je „profesionálny spisovateľ“ a písanie preňho nie je ani hobby alebo koníček. Vyjadruje ním však „niečo“, o čo sa chce podeliť s ostatnými. Čitateľ si možno až nevdojak spomenie na svätého Lukáša, ktorý bol tiež namiesto profesionálneho spisovateľa „iba“ lekárom, no napriek tomu z jeho písania sršalo niečo, čo zapaľovalo srdcia a vyzývalo na činnosť.

Kostolné veže ako orientačné body

Príbehy v tejto knižke na seba nenadväzujú a je najlepšie si ich asi dávkovať v menších dávkach, aby mal čitateľ možnosť poriadne popremýšľať nad jednotlivými motívmi, ktoré sú v nich rozvinuté.

Príbeh o tom, ako sa Uher snaží na dennej báze pristupovať k vykonávaniu svojich záchranárskych povinností posilnený Najsvätejšou sviatosťou, ma napríklad donútil zamyslieť sa nad svojím vlastným prístupom k sviatostiam a modlitbe.

Sú mojou prvou alebo poslednou možnosťou, keď riešim niečo dôležité? A nemôžem sa od Uhera, ktorý si na ne nájde čas aj vtedy, keď sa v rámci svojej práce stará o jednu z najdôležitejších vecí na tomto svete, čiže o ľudské životy, niečo naučiť?

Tu možno ako ilustrácia poslúži ďalší obraz, ktorý Uher v knihe ponúka, keď rozpráva o tom, ako sa v nočnom meste pri uháňaní sanitky v zadnej časti vozidla periférne geograficky orientuje práve na základe kostolných veží, ktoré cestou míňa.

Miesta, kde sa každodenne odohráva tá najhodnotnejšia obeta a v ktorých doslova prebýva Boh, mu neslúžia ako únik pred realitou, ale ako oporné body pri vykonávaní náročného povolania. (Slovo „povolanie“ je tu výstižnejšie ako „zamestnanie“ kvôli ďalšiemu príbehu v knihe, ktorý, ako už asi tušíte, takisto zahŕňa Najsvätejšiu sviatosť.)

Čitateľ od knihy Na příjmu… odíde inšpirovaný vidieť Ježiša, jeho vôľu a pomoc aj v situáciách, v ktorých na prvý pohľad nie je viditeľný. Pre čitateľov aktívnych v Hnutí fokoláre je toto čítanie ešte o to atraktívnejšie, že je v ňom priam ukážkovo demonštrovaná praktickosť spirituality tohto hnutia.

Nečakaný dialóg

A teraz mi dovoľte dodať jednu osobnú poznámku.

Po knihe od Uhera som siahol v čase, keď som prežíval pochybnosti týkajúce sa vedenia svojej vlastnej Cirkvi. A dá sa povedať, že mi pomohla.

Musím sa priznať, že je pre mňa niekedy veľmi náročné správne pochopiť vyjadrovanie a počínanie pápeža Františka. Netvrdím, že súčasný pápež robí niečo zlé, hodnotím iba svoju schopnosť porozumieť mu. Nemecká exaktnosť jeho predchodcu je pre mňa skrátka jednoduchšia.

Minulý týždeň došlo k ďalšej skúške kvality môjho vzťahu s Vatikánom, keď sa pápež František stretol so zástupcami organizácie DIALOP, ktorá je iniciatívou medzi kresťanmi a marxistami za spoločnú etiku.

To najkrajšie, čo o marxizme pritom dokážem povedať, je to, že niektorí marxisti majú dobré úmysly. Inak ide o filozofiu odtrhnutú od prirodzeného zákona, nehovoriac o katolíckom ponímaní reality (keďže vychádzajú z úplne odlišných predpokladov, marxizmus príčinu všetkého hľadá v hmotnom svete, čo je pre katolíkov nepredstaviteľné).

Samotný dialóg so zástupcami pomýlenej ideológie nie je kapituláciou a vzdaním sa vlastného svetonázoru. Je to nevyhnutné minimum udržania občianskej spoločnosti.

Katolícka cirkev opakovane marxizmus (ktorý je skôr filozofickou metódou ako politickou ideológiou), socializmus aj komunizmus (ako ideológie, ktoré z tejto metódy vyplývajú) odsúdila.

A teraz sa s nimi stretáva Svätý Otec a hovorí o tom, ako marxisti a katolíci „nemajú prestať snívať o lepšom svete“? Pripadalo mi to ako zvláštna diskontinuita.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa začítal do zamyslenia Boh v dejinách stále prekvapuje! Uher tu spomína, že pápež Ján XXIII. napriek nepochopeniu niektorých svojich spolupracovníkov zdôrazňoval dialóg s komunistami. V roku 1963 napríklad vo Vatikáne prijal dcéru Nikitu Chruščeva, vtedajšieho šéfa Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.

A teraz ešte väčšie prekvapenie – tento dialóg pri mnohých príležitostiach realizoval aj Ján Pavol II.! Áno, ten pápež, ktorý zohral kľúčovú rolu pri páde európskeho komunizmu v 80. rokoch. V roku 1989 vo Vatikáne prijal Michaila Gorbačeva a v roku 1998 navštívil komunistickú Kubu.

Boli pritom títo dvaja pápeži komunisti? Nuž, ak by bol taký Ján Pavol II. komunista, tak by sme, vzhľadom na dosah jeho konania, mohli povedať, že to bol veľmi neschopný komunista…

Samotný dialóg so zástupcami pomýlenej ideológie nie je kapituláciou a vzdaním sa vlastného svetonázoru. Je to nevyhnutné minimum udržania občianskej spoločnosti. Dokonca aj vtedy, keď je tou pomýlenou ideológiou marxizmus.

Martin, vďaka, že si upozornil na tie historické príklady!