Kto si rýchlo nevyberie tím, bude stratený. Naozaj? pýta sa humoristický román talianskeho herca

Foto: Pixabay
Giovanni Scifoni sa v súčasnej spoločnosti cíti tak trochu ako vtákopysk, ktorý sa nedá niekam jednoznačne zaradiť.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Vtákopysk je zvláštne zviera. Je to síce cicavec, no je vajcorodý a má zvláštny zobák podobný tomu vtáčiemu. Jeho ostrohy na zadných nohách sú jedovaté a samice svoje mláďatá nekŕmia cez bradavky, ale prostredníctvom pórov v pokožke, ktoré vylučujú mlieko a mláďatá ho potom olizujú z jej srsti.

Zjednodušene by sa dalo povedať, že vtákopyska nemožno jednoznačne zaradiť do nejakej z konvenčných kategórií. Podobne je na tom aj kniha Len aby sme nikoho neurazili od talianskeho herca Giovanniho Scifoniho, ktorá má toto zvieratko dokonca vyobrazené na svojej obálke.

Nedá sa jednoznačne povedať, do akej kategórie táto kniha spadá. Nie je to román, pretože nemá ucelený dej. O zbierke poviedok sa asi tiež nedá hovoriť, pretože na to je celá kniha príliš koncepčná a príbehy a anekdoty písané v prvej osobe sa striedajú so zamysleniami a príležitostne aj s básňami.

Scifoni, ktorý je katolík (a, mimochodom, viackrát spolupracoval so zoskupením Gen Rosso), sa vo svojej prvotine venuje práve tomu, aké je to byť niekde medzi kategóriami, medzi jednoznačne stanovenými tímami. V humoristických príbehoch rozpráva o svojich interakciách s krajnou pravicou, budhistami, svojím tak trochu komunistickým otcom, novinármi či s hereckým prostredím, v ktorom sa pohybuje.

Musím si vybrať tím?

Toto všetko autor rozpráva takým spôsobom, že sa zdá, akoby preňho taliansky jazyk bol niečím ako farby a plátno pre Leonarda da Vinci. Viackrát som sa pri čítaní knihy pozastavil a skrátka obdivoval štylistickú stránku vety, ktorú som si práve prečítal. (Schválne, v koľkých knihách sa o posteliach rozpráva ako o „destináciách spánkového odpočinku“?)

Čo sa týka samotného posolstva, ktoré sa Scifoni svojou knihou snaží podať čitateľom, človek by si na prvý pohľad mohol povedať, že autor knihy je tak trochu alibistický. Nevie si nájsť svoj tím, svoju tlupu ľudí teraz, v tejto dobe plnej existenčných otázok a kultúrnych konfliktov? Nevie, kam sa zaradiť? To myslí vážne?

Po chvíli je však jasné, že ak si je človek v niečom naozaj neistý, nepridávať sa nasilu do žiadnej skupiny je zrejme to najlepšie, čo môže v danom čase urobiť. (Trochu mi to pripomína Jordana Petersona, ktorý na otázku, či verí v Boha, zatiaľ nikdy neodpovedal jednoznačne.)

Vtákopysčí prístup zároveň nemusí automaticky znamenať, že človek nevie, v čo verí. (Scifoni je presvedčený katolík.) Môže to znamenať aj to, že je na dnešnú dobu netypicky zvyknutý na interakciu s ľuďmi mimo svojho geta, na dialóg.

Pach cudzieho druhu

Svoje dilemy Scifoni opisuje na množstve vtipných príkladov zo života, no ako jeden príklad za všetky sa dá spomenúť jeho rozprávanie o mláďatách niektorých zvieracích druhov, ktorým hrozí, že ich rodičia zavrhnú, ak z nich budú cítiť pach cudzieho druhu.

Scifoni tvrdí, že toto sa stalo s viacerými oblasťami verejného života, ktoré boli pôvodne kresťanskou doménou, napríklad so starostlivosťou o utečencov alebo starosťami o životné prostredie. Keď sa týmto témam začali venovať „slniečkári“, niektorí katolíci, pre ktorých to boli ešte donedávna úplne samozrejmé témy, k nim začali cítiť odpor. Cítili z nich pach cudzieho druhu a zavrhli ich.

Ochrana životného prostredia a klímy je pritom niečo, čo je vo svojej podstate hlboko konzervatívne, pretože ide o zachovanie niečoho, čo sme milovali a využívali, pre budúce generácie.

Ako opakovane poukazoval napríklad veľký konzervatívny filozof Roger Scruton, konzervatívci urobili chybu, keď sa stiahli z tohto bojiska, pretože konzervatívny sentiment uprednostňujúci lokálne a ľudové riešenia (princíp subsidiarity a voľný trh) môže environmentálne problémy riešiť efektívnejšie ako megalomanské plány tvorené globalistickými nadnárodnými orgánmi.

A možno ani nejde o porážku druhej strany. Ten konzervatívny pohľad (a teraz sa ospravedlňujem všetkým kresťanským čitateľom, ktorých takto zjednodušujúco zhŕňam do jedného politického tábora) môže diskusiu obohatiť o pohľady, ktoré pre druhú stranu nie sú bytostne odporné, len jej jednoducho nenapadli. Podobne to bude zrejme fungovať aj vice versa.

Len je pre to všetko potrebné, aby sme dokázali viesť dialóg a vychádzať zo svojich pohodlných skupiniek.

Byť tak trochu vtákopyskom.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články