Ako našu krajinu obchádza(l) Démon súhlasu (recenzia)

Foto: Pixabay
O nadčasovej slovenskej knihe, ktorá satirizuje konformistické zmýšľanie.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Spisovateľ Bartolomej Boleráz a vedúci ideológ Valizlosť Mataj sa vracajú z pražského stretnutia spisovateľov. Ich helikoptéra však havaruje, a keď ich telá dávajú dohromady, omylom im vymenia mozgy.

Takto bizarne sa začína novela Démon súhlasu od slovenského spisovateľa Dominika Tatarku, ktorá postupne vychádzala v 50. rokoch a satirizovala post-stalinistickú epochu v dejinách krajín na východnej strane Európy.

Starší kamarát sa ma pokúšal presvedčiť, že táto knižka bola na strednej škole povinným čítaním, no moja najpodobnejšia spomienka sa týkala iba diela Ako chutí moc od Ladislava Mňačka, ktoré takéto situačné lahôdky neponúkalo.

Pri čítaní Démona súhlasu som sa teda miestami nedokázal vyhnúť porovnávaniu s Mňačkom. Tatarka využíva iný jazyk, plný metafor a odbočiek, no napriek tomu som mal pocit, že čo Mňačko vo svojom diele iba naznačoval alebo šikovne ukrýval do dejových prostriedkov, to Tatarka povedal na plné ústa.

Premýšľať cudzím mozgom

Už samotný moment zo začiatku novely, keď je Bolerázovi nadelený cudzí mozog, je drsnou kritikou spoločenskej klímy. Boleráz poznamenáva, že mnoho jeho súčasníkov sa, na rozdiel od neho, rozhodlo cudzím mozgom premýšľať úplne dobrovoľne.

Domnievajú sa totiž, že keď sa na svet pozerajú novým, reformovaným mozgom, je to osvietenejšie, ako keby sa ho pokúšali pochopiť vlastnou hlavou. „Nespokojnosť s vlastným mozgom je vlastne vlastnosť pokroková,“ hovorí hlavný hrdina.

Samozrejme, Tatarka Démona súhlasu písal ad hoc, s cieľom zosmiešniť hlavný myšlienkový prúd v krajinách, ktoré sa museli vyrovnať s tým, že prišli o Stalina, no ideológia, ktorú on aj cez mŕtvoly presadzoval, musí v spoločnosti zostať prítomná.

No nie je tá fráza o premýšľaní cudzím mozgom v záujme dosiahnutia vyššieho osvietenia priam desivo nadčasová? Nestáva sa nám niekedy, že namiesto vlastnej hlavy používame ideológiu, pretože je to pohodlnejšie? (Asi ako intelektuálny ekvivalent instantnej polievky.)

Boleráz je v deje novely (ešte pred tým, ako helikoptéra havaruje) „rebel“, pretože sa odváži na spisovateľskom zjazde poukázať na zjavné nedostatky všeobecne akceptovanej a konformnej tvorby. To sa mu však vypomstí, pretože dokonca aj ideológ Mataj, ktorý s ním v súkromí súhlasil, sa v spoločnosti ostatných spisovateľských kádrov radšej pridá na stranu väčšiny.

Spisovateľ vtedy príde na to, že obhajovať očividné pravdy je veľmi ťažké práve kvôli tomu, že sú také očividné a ľuďom tradične nenapadá spochybňovať ich. „No len si predstavte, že máte dokazovať, že nevoňavá kytička skutočne nevonia!“ sťažuje sa.

Náhla zmena ideológie

„Nech si myslím, čo si myslím, nech sa vyjadrujem, ako najúprimnejšie viem, nemôžem mať predsa pravdu proti všetkým ostatným priateľom dohromady,“ hovorí vo vete, v ktorej sa odráža Tatarkove majstrovské zvládnutie umenia irónie.

Jeho verejným vystúpením sa spustí „tatarkovsky“ šialený reťazec udalostí, ktorý sa skončí až Bolerázovým pobytom v nemocnici, no tam ho na druhý deň príde vyzdvihnúť pekné auto, pretože, čuduj sa svete, zjazd spisovateľov odrazu odsúdil kult osobnosti, ktorý on tak vehementne kritizoval, a zo zradcu sa teda odrazu stáva hrdinom.

Mataj, ktorý sa odrazu ocitol na „nesprávnej strane dejín“, sa s Bolerázom pred odchodom do Bratislavy (áno, tu už prichádza na scénu helikoptéra) vo všeobecnom ideologickom chaose zblíži.

To všetko za jednu noc. Pripomína to kultový román 1984, v ktorom museli byť informácie v archíve prepisované vždy presne podľa toho, s kým práve Oceánia bojuje.

Aj v tomto rozmere sa dá nájsť presah do súčasnosti, keď sú ľudia ochotní uznávať súčasne viacero presvedčení, ktorých predpoklady sa navzájom vylučujú. To je však jedno. Keď rozprávam o niečom, kde sa mi hodí A, tak poviem A, a keď prejdem na argument, v ktorom môjmu názoru ulahodí negácia A, tak použijem negáciu A.

Démon súhlasu je burcujúca kniha v tom, ako ostro poukazuje na chyby myslenia, ktoré boli prítomné v hlavnom ideologickom prúde nášho najhoršieho historického obdobia, no v určitej podobe prežívajú aj dodnes.

Ak máme brať vážne klišé o tom, že zmena sveta sa začína zmenou vlastného vnútra, prečítanie a zamyslenie sa nad touto knihou môže byť počiatkom auditu vlastného myšlienkového mikrosveta.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články