Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Do kín v našich končinách sa v poslednom čase dostalo viacero filmov s hudobnou tematikou. Veď aj film, o ktorom som písal naposledy, bol životopisný film Michael (USA, 2026) o „kráľovi popu“ Michaelovi Jacksonovi.
Dnes sa pozrieme na nový hudobný film z úplne iného žánrového súdka. Iron Maiden: Burning Ambition (USA/Spojené kráľovstvo, 2026) je nový dokument, ktorý mapuje celú kariéru kapely Iron Maiden, zrejme jednej z najvýznamnejších metalových kapiel.
O žánri, ktorý sa vyznačuje hlasným skresleným gitarovým zvukom, výraznými rytmami a komplexnou štruktúrou skladieb, som na tomto portáli písal už viackrát, najdetailnejšie asi pred koncertom kapely Dream Theater.
Priznám sa, že je to môj obľúbený hudobný žáner. Nikto by asi nepovedal, že ide o objektívny vrchol západnej hudby, na klasickú hudbu v tomto ohľade nemá asi žiaden žáner, ale metal je pre mnohých z nás skrátka „každodenným chlebom“, ktorý v našich životoch plní inú funkciu ako vysoké diela klasickej hudby, a plní ju dobre.
Iron Maiden je na scéne už 50 rokov a je jednou z kapiel, ktorá mala na tento žáner obrovský vplyv. Preto sme sa s kamarátom dva týždne pred tým, ako túto kapelu uvidíme naživo v Bratislave, rozhodli spraviť si domácu úlohu a išli sme na Burning Ambition do kina.
Iron Maiden vznikli v 70. rokoch v Londýne, kde v tom čase alternatívnej scéne dominoval punk, vyznačujúci sa drzým imidžom a simplexnými skladbami. Manažér novovzniknutej kapely si preto dával obrovský pozor, aby nikto nezasahoval do umeleckej vízie Steva Harrisa, basgitaristu, ktorý bol mozgom kapely.
Zatiaľ čo punk prechovával takmer ideologický odpor voči hudobníckej virtuozite, „maideni“ písali sofistikovanejšie a technicky náročnejšie skladby. Líšili sa aj v textoch, ktoré sa na rozdiel od punkovej sociálnej angažovanosti zaoberali väčšími, existenčnými témami.
Sex a párty skrátka neboli dostatočne zaujímavými témami. Nová kapela radšej písala texty o niečom, čo človek nezažije každý deň, ako napríklad smrť, glosoval neskôr umelecké smerovanie kapely so smiechom spevák Bruce Dickinson, ktorý sa ku kapele pridal neskôr.
Nová umelecká vízia sa uchytila a kapela rýchlo upútala pozornosť britskej scény. V podstate v dôsledku rozdielov oproti „punkovej“ vízii umelca sa však musela rozlúčiť so svojím pôvodným spevákom Paulom Di’Annom, ktorý bol až príliš hedonistický a nedokázal kapele poskytnúť dostatočne spoľahlivý umelecký rozmer.
Po príchode speváka Dickinsona kapela vydávala jeden kultový album za druhým, no aj vtedy si prešla ťažším obdobím, keď ju vyhorený spevák opustil, aby sa viac venoval svojej vlastnej tvorbe. Kapela vtedy prešla do klubového režimu.
Fanúšikovia síce na túto éru spomínajú s rešpektom, ale všetci vedia, že to nebolo úplne ono, že Maiden patrí na najväčšie pódiá sveta. Keď sa Bruce neskôr vrátil, kapela opäť siahla na vrchol pozornosti a nezastavila ju ani Bruceova rakovina v roku 2014, ktorú úspešne prekonal.
Burning Ambition je teda oslavným pohľadom na kapelu, rozprávajúcim príbeh o neustálom vzostupe, ktorý bol na chvíľu prerušený komplikáciami. Možno by dokument pôsobil vyváženejšie, ak by sa týmto problémom venoval trošku podrobnejšie.
Na druhej strane, ktorá iná kapela si v rámci metalového žánru zaslúži taký veľký obdiv? Iron Maiden funguje aj po 50 rokoch a napriek všetkým zmenám, ktoré sa odohrali v hudobnom svete. V 90. rokoch napríklad prišiel grunge a veľa ľudí si myslelo, že to metal definitívne pochová.
A teraz? „Iron Maiden je stále tu. Kde je grunge?“ pýtal sa v dokumente sarkasticky Gene Simmons, basgitarista kapely Kiss.
Najsilnejším momentom dokumentu pre mňa bol asi záznam koncertu Iron Maiden v roku 1984 v Poľsku, čiže za železnou oponou. Kapela mala v tejto krajine veľkú fanúšikovskú základňu, ktorá si albumy medzi sebou posúvala na kazetách.
Koncert bol pre Poliakov malou ochutnávkou slobodnej kultúry v totalitnom režime. Kapela do tejto krajiny prišla, hoci to pre ňu nebol veľký trh, a hudobníci neskôr uviedli, že vidieť rozžiarené desaťtisíce mladých Poliakov za to stálo.
Po koncerte kapela natrafila na reštauráciu, v ktorej práve prebiehala párty, tak sa pridali. Až neskôr sa dozvedeli, že ide o svadobnú hostinu. Kapela sa na chvíľu ujala nástrojov tamojšej kapely a svadobčanom zahrala Smoke on the Water od Deep Purple.
Ak sa spoľahnem na svedectvá starších metalistov, podobnou „podvratnou silou“ voči režimu bola metalová hudba aj u nás. A v komunite fanúšikov tento žáner hudby prežíva napriek všetkým kultúrnym zmenám až dodnes.
Možno to je dôvod, prečo nás tá nepochopiteľná, drsná hudba tak veľmi baví. Už od začiatkov v 70. rokoch sa dotýka tém, ktoré presahovali každodennú skúsenosť komunít, ktoré ju počúvajú.
Kým sa ostatné žánre pohrávali s neviazanosťou a iróniou, „maideni“ písali siahodlhé skladby o starovekom Egypte, bitkách či smrti. Utvárali žáner, ktorý si uvedomuje, že existujú veci väčšie ako my sami. A vydržalo im to už vyše 50 rokov.
Moje hodnotenie: Možno príliš oslavný dokument, ale kto si niečo také zaslúži viac ako práve Iron Maiden? 8/10.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
