Ako prijímať LGBTI+ ľudí v kresťanských spoločenstvách? Počúvať a prestať používať ubližujúci jazyk by mohol byť prvý krok

Diskusia na tému Viem prijať LGBTQ+ ľudí? sa konala v bratislavskej farnosti na Trnávke. Zdroj: Facebook/Saleziánske dielo na Trnávke
Po tragickej udalosti na Zámockej sa zdá, že aj medzi niektorými kresťanmi sa postupne objavuje väčšia potreba reflektovať, do akej miery dokážu prijímať gejov a lesby v katolíckych kruhoch. Dôkazom bola aj nedávna diskusia na tému Viem prijať LGBTQ+ ľudí?, ktorá sa konala na pôde bratislavskej farnosti na Trnávke. Hosťami diskusie boli televízny režisér Martin Velič, ktorý sa podelil o svoju skúsenosť veriaceho geja, a koučka a mentorka Anežka Karľa, ktorej postoj k LGBTI+ ľuďom sa vyformoval až po osobnej skúsenosti s ľuďmi z tejto komunity.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

O téme LGBTI+ ľudí sa hovorí viac a je to logické

V uplynulom roku téma LGBTI+ ľudí rezonovala o čosi viac, a to predovšetkým v liberálnych médiách. Diskusie vo verejnom priestore, hlavne na sociálnych sieťach, rozprúdili viaceré kauzy. Niektoré konzervatívne hlasy poukazovali na to, že sa tejto téme venuje prehnaná pozornosť a problémy danej menšiny sa nafukujú na úkor ostatných. Do týchto roztržiek napokon vstúpila tragická udalosť, keď zahynuli dvaja mladí ľudia z queer komunity.

Podľa režiséra Martina Veliča je logické, že sa o téme LGBTI+ hovorí viac, keďže sa stala vražda. Rovnako však v diskusii priznal sklamanie z reakcie verejnosti na túto udalosť. „Dúfal som, že spoločnosť zareaguje na tento ohavný čin radikálnejšie, tak ako to bolo po vražde Kuciaka a Kušnírovej, ale to sa nestalo,“ povedal. Ako ďalej priznal, agenda LGBTI+ komunity je dlhé roky stále tá istá, zmeny však v posledných rokoch vníma predovšetkým vo verejnom priestore, kde si všíma používanie stále hrubšieho jazyka, a to aj u politických predstaviteľov.

Na momentálnu atmosféru v spoločnosti zareagovala aj mentorka Anežka Karľa. „Necítim sa dobre v spoločnosti, ktorá sa vyhraňuje a zahrabáva sa do zákopov. Nie je to dlhodobo udržateľné a potrebujeme hľadať cesty k sebe, podávať si ruky a čo najmenej si ich sekať.“

Realita je, keď sa stretneme a rozprávame

Zároveň, ako ďalej poznamenala, realita podľa nej nie je to, čo sa nafúkne v médiách a na rôznych internetových fórach. „Moja najbližšia priateľka má manželku a vychovávajú spolu syna. Často spolu diskutujeme na rôzne témy, od pracovných cez mamičkovské až po partnerské veci. Od nej sa často učím, ako s partnerkou riešia svoje problémy a krízy. Rozprávame sa tiež o viere, hodnotách a ako ich každá vníma zo svojho uhla pohľadu. Pre mňa je to cesta hľadania a neustáleho pýtania sa, kde ma chce Boh mať na tejto ceste. Vzťah, ktorý žijem s touto priateľkou Ankou, je pre mňa reálny. To, čo sa udialo napríklad tento rok na Pohode, kde sme spolu s touto priateľkou boli a o čom sme sa dozvedeli až neskôr, bolo niečo absurdné. Realita je, keď sa stretneme a bavíme sa o týchto témach,“ vysvetlila svoj pohľad na vec.

Anežka Karľa je koučka a mentorka a s priateľmi z LGBTI+ komunity často diskutuje aj o svojej viere a kresťanských hodnotách. Zdroj: Facebook/Saleziánske dielo na Trnávke

Aj pre Martina Veliča bol a je festival Pohoda o spájaní a to, čo sa tam tento rok udialo, nepovažuje za vyjadrenie názoru celej komunity. „Každý je členom nejakej skupiny, ale aj to, čo poviem ja, sú moje názory a nie názory celej skupiny. Rovnako celá skupina okolo Weisenbachera, ktorá na Pohode vešala dúhovú vlajku, nezastupuje moje názory,“ dodal ku kauze Velič.

Aj ja som dostal po papuli…

Ako sa žije LGBTI+ ľuďom na Slovensku podľa diskutujúcich? Určite nie ľahko, zhodli sa obaja. A hoci osobná skúsenosť Martina Veliča s prijatím vlastnej inakosti bola skôr pozitívna, mnohí podľa jeho slov to také jednoduché v živote nemali a nemajú.

„Ja som Bratislavčan, pracujem v umeleckej sfére, moji rodičia sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia, patrím teda niekde do strednej spoločenskej vrstvy. Aj ja som však dostal po papuli, aj ja som skončil na pohotovosti. V zásade sa mi ale žilo ľahko a aj dnes žijem vo svojej bubline, ktorú som si vybral. Poznám však veľa prípadov vo svojom okolí, kde to také jednoduché nebolo. Najmä ak je niekto z rurálnejšieho prostredia a jeho rodina je menej otvorená,“ povedal.

Podľa Anežky Karľa nie je jednoduché ani otvorene diskutovať o tejto téme s inými veriacimi. „V Bratislave, kde žijeme, sa viem oveľa otvorenejšie rozprávať na túto tému. A keďže tu mám aj viac priateľov z LGBTI+ komunity, človek si pri spoločných debatách môže skôr začať overovať, kde sú tie vzájomné prepojenia, a nemusí si to až tak oťukávať ako niekde inde,“ prezradila.

Všetko, ako zároveň dodala, však závisí od osobnej skúsenosti. „Raz mi povedali, že sa s toľkými homosexuálmi stretávam preto, lebo sa pohybujem v neziskovkách. Áno, ľudia, ktorým sú odoberané práva a cítia sa v menšine, majú podľa mňa väčší súcit s inými menšinami a aj preto ich človek skôr stretne v neziskovom sektore. Neverím však, že moji rodičia a kamaráti nemajú okolo seba týchto ľudí. Podľa mňa len ešte nemali odvahu urobiť coming out a zveriť sa priamo im.“

Niektoré médiá ukážu v zostrihu z Pridu tie najväčšie extrémy a neukážu tam mňa v bežnom tričku a rifliach. Často skloňovanou vecou je tiež promiskuita u LGBTI+ ľudí, čo si vôbec nemyslím, že je pravda. Ak sa takéto obrazy ľuďom servírujú, tak potom chápem ten strach.

Prijatie LGBTI+ ľudí v Katolíckej cirkvi

Napriek tomu, že Cirkev sama učí, aby veriaci prijímali ľudí s inou sexuálnou orientáciou s jemnocitom a úctou, zdá sa, že úplnému prijatiu často bráni iná časť učenia, ktorá homosexuálne konanie považuje za hriech. Podľa mentorky Anežky Karľa by v každodennom živote malo byť meradlom kresťana jeho vlastné svedomie a balansovanie medzi prijatím a ostatnými hodnotami nie je podľa nej otázkou, pretože samotné prijatie by malo byť hodnotou vychádzajúcou z kresťanskej viery. Problém, ktorý tiež vníma, spočíva v tom, komu a akým spôsobom kresťania adresujú katolícke učenie.

„Často počujem medzi kresťanmi vyjadrenie „neodsudzujem hriešnika, ale hriech“ a tým si akoby umývame ruky. Mne osobne je z takéhoto vyjadrenia ťažko, hlavne keď hovoríme o hriechu ako koncepte, ktorý je postavený na viere a náboženstve, neveriacemu človeku. Príde mi to absurdné, keďže tomu dotyčný človek sám neverí. To, čo dáva v tomto smere význam mne, je žiť hlboké vzťahy a prinášať do nich milosrdenstvo, ktoré sami od Boha zažívame. A pokiaľ ide o homosexuálov v Cirkvi, vnímam, že ide o veľmi bolestivé témy a mnohé názory a postoje môžu veľakrát týmto ľuďom ubližovať, pretože je to osobné a dotýka sa to ich integrity,“ reagovala Karľa.

„Ja som mal pomerne ľahký život, ale poznám veľa prípadov, kde to také jednoduché nebolo,“ povedal Martin Velič o skúsenosti LGBTI+ ľudí na Slovensku. Zdroj: Facebook/Saleziánske dielo na Trnávke

Martin Velič si spája problém prijatia v Katolíckej cirkvi skôr s nevyspelosťou samotnej spoločnosti a strachom prijať inakosť, ktorý tu bol aj predtým. „Mám pocit, že v niektorých veciach je to malosť Slovákov ako národa, ktorý má toho ešte veľa pred sebou, a nemá to až tak veľa spoločné s Katolíckou cirkvou ako takou. V katolíckom Írsku alebo Španielsku sa totiž nestane, že by vysokí predstavitelia Cirkvi hovorili o kultúre smrti,“ reagoval.

Negatívnemu obrazu a strachu z LGBTI+ komunity napomáhajú podľa neho tiež rôzne mýty a stereotypy živené médiami a sociálnymi sieťami. „Niektoré médiá ukážu v zostrihu z Pridu tie najväčšie extrémy a neukážu tam mňa v bežnom tričku a rifliach. Často skloňovanou vecou je tiež promiskuita u LGBTI+ ľudí, čo si vôbec nemyslím, že je pravda. Ak sa takéto obrazy ľuďom servírujú, tak potom chápem ten strach.“

Kritiku Velič zároveň smeroval aj do vlastných radov. „Aj medzi LGBTI+ ľuďmi sú takí, ktorí majú veľa militantných názorov. Ja mám napríklad ľudsky veľmi rád Hanu Fabry, ale niekedy, keď počúvam alebo čítam, čo píše, mám z toho zimomriavky,“ dodal.

Na otázku, či si myslí, že požiadavky, ktoré Katolícka cirkev na homosexuálne orientovaných ľudí kladie, sú nezvládnuteľné, reagoval otvorene. „Žiť v celibáte sa dá, ak sa pre to človek rozhodne a je dostatočne silný, ale dôležité je opodstatnenie, dôvod, prečo by som tak mal žiť.“ Podľa Anežky Karľa na túto otázku neexistuje plošná odpoveď, keďže sme individuálni a každý prežíva sexualitu ináč. Nerovnosť vníma predovšetkým v tom, že celibát od niekoho očakávame a vyžadujeme, pričom iní si môžu slobodne vybrať.

Čo by sa dalo zlepšiť?

Akokoľvek sa téma LGBTI+ môže zdať spoločensky vyhrotená, nič to nemení na skutočnosti, že títo ľudia sú súčasťou spoločnosti a vzájomne si s majoritou budú musieť k sebe nájsť cestu. Táto výzva sa týka aj kresťanov, ktorí, ako tvrdí Karľa, nemusia hneď v tejto problematike zaujať jednu alebo druhú stranu. Dôležité podľa nej je byť otvorený a ochotný počúvať a pýtať sa, ako sa to všetko stotožňuje s mojím svedomím, a inak orientovaných ľudí neponižovať. „Druhý krok je podľa mňa naučiť sa jazyk, ktorý druhej strane ubližuje, a prestať ho používať. A to platí na oboch stranách. Je to gramotnosť, ktorú sa musíme naučiť,“ dodala v závere diskusie.

Zdroj: Diskusia Viem prijať LGBTQ+ ľudí?

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články