Ako rozvíjať generativitu: Deväť kľúčových podmienok pre osobný a spoločenský rast

V dobe, keď sa čoraz viac hovorí o individualizme, vyčerpanosti a strate zmyslu, sa čoraz naliehavejšie vynára potreba generativity – schopnosti vytvárať, rozvíjať, odovzdávať a niesť zodpovednosť za ďalších. Generativita nie je len osobný výkon či psychologická kategória. Je to hlboký vzťahový postoj, v ktorom sa človek premieňa skrze druhého a pre druhého. Ako ju však rozvíjať v spoločnosti, ktorá si cení výkon viac než darovanie, súťaž viac než vzťah a istotu viac než otvorenosť? Odpoveď prináša deväť kľúčových postojov, ktoré môžu vytvoriť podmienky pre hlbokú premenu jednotlivca i komunity.

1. Prekročiť zdanlivé – mať chápavý, a nie očividne odsudzujúci pohľad, aby sme boli schopní objaviť, čo chýba, a ponúknuť to: dôvera, počúvanie, vedieť prijať iniciatí­vu a pod.

2. Mať ducha spoločenstva – pomôže to prekonať strach zo slobody a z transparentnosti a objaviť nenahraditeľnú hodnotu každého človeka.

Generativita je hlboký vzťahový postoj, v ktorom sa človek premieňa skrze druhého a pre druhého.

3. Generativita je ovocím vzťahu. Musíme preto podporovať – v tvorivom kruhu – dynamiku prechodu od „ja“ k „my“ a od „my“ k hlbšiemu objaveniu „ja“. To znamená, že nestačí len prejsť od „ja“ k „my“, ale je potrebné zapojiť sa aj do prechodu od „my“ k „ja“ v spoločnom permanentnom „tanci“, otvorenom nevyčerpateľnému a nepochopiteľnému tajomstvu, ktoré nás presahuje. Bez tejto „smrti“ a bez tohto nového získania „ja“ z „my“ bude ego pokračovať vo svojom sterilnom a negene­ratívnom pochode vo svojej rafinovanej snahe o nadvládu a moc. Naopak, vďaka postupnému oslobodzovaniu sa od ega sa postupne prejaví vlastné hlbšie „ja“, kto­ré nájde hlavnú istotu v tom, že sa zbaví istôt, a životne sa naplno realizuje tým, že bude odumierať egoizmu.

4. V jednotlivých etapách života pozorovať a prijať dar staroby, ktorá hľadí na Ježi­ša, a pri kontemplácii jeho ľudskosti začať chápať, že všetko, čo bolo generované počas života, dosiahne svoju maximálnu generatívnu plodnosť vtedy, keď zomrie z lásky.

5. Prekonať individualizmus – individualizmu je vlastná „ilúzia pravdy“, preto ho treba prekonať. Pravda je buď vzťahová, alebo nie je pravdivá. Generativita nekorení v povinnosti ani v moci. Pre veriaceho človeka vychádza zo stretnutia s Bohom, lepšie povedané zo stretnutia s Bohom v druhom človeku.

6. Je dôležité, aby láska nebola stanovená zmluvou, a už vôbec nie zredukovaná na jednoduchú zmluvu príjemného spolužitia medzi ľuďmi. Láska musí byť skúsenos­ťou podstaty existencie druhého, a to v rámci vzájomného darovania sa.

7. Pestovať pokoru – byť oslobodený od exhibicionizmu a individuálneho i kolektívne­ho sebapreceňovania.

8. Uznať druhého nielen v tom, v čom je mi podobný, ale odvážiť sa spoznať druhého v jeho odlišnosti, nesnažiť sa hľadať v druhom potvrdenie seba.

9. Oslobodiť sa od násilného „musíš byť…/musíš sa prispôsobiť…“ – na spoločnej generatívnej ceste, ktorá dáva zmysel slobodnému rozhodovaniu sa, takéto slovné násilie bráni slobode hľadania a objavovania. Preto rast v generativite prechádza od „povinnosti milovať“ k postupnému „objavovaniu hlbokej túžby milovať a postarať sa“.

Autor: Carlos Gomes Esteves. Argentínčan, psychológ, psychoterapeut a ženatý trvalý diakon. Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 4. Redakčne upravené.