Ako si budem pamätať Vladimíra Krčméryho

Vladimír Krčméry na diskusii portálu nm.sk, máj 2022. Foto: nm.sk/Július Kotus
Odišiel človek, ktorý sa vzhľadom na to, čo v živote dokázal, nikdy nebral až tak vážne. Viac ako na seba myslel na druhých. Až do smrti.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

S profesorom Krčmérym som sa vďaka svojej práci stretol viackrát. Naposledy tento rok v máji na našej diskusii Môžem byť slobodný v čase neslobody?. Na zázname, ktorý si môžete pozrieť ako spomienku, však nezazriete jeden podstatný moment. Keď sme profesora Krčméryho privítali a vošiel do sály Domu Quo Vadis, ihneď si sadol do posledného radu určeného pre divákov. Decentne som musel k nemu podísť a s jemným úsmevom mu oznámiť, že je hosť, nie divák a že jeho miesto je vpredu. Až po mojom krátkom naliehaní sa postavil a presunul na pripravenú stoličku.

Počas pandémie, keď boli práve povolené verejné bohoslužby s obmedzeniami, som chodieval v pracovné dni na omšu o 5:45 hod. do bratislavského Blumentálu. Bola to moja zastávka na ceste domov z Kramárov, kam som vozieval manželku do práce. Raz, keď som po omši odchádzal z kostola, som si v úplne poslednej lavici všimol kľačiaceho muža so sklonenou hlavou s ružencom v rukách. Bol to práve profesor Krčméry. Opäť posledné miesto, opäť bez potreby na seba upozorňovať. Hoci sa omša už skončila, on sa neponáhľal. Spomínam si, ako silno zapôsobilo na mňa to, že tam „len tak“ bol a modlil sa. Niesol som si to v sebe celý deň a dnes sa mi to opäť živo vynára.

Profesor Krčméry sa na nikoho nehral. Bol sám sebou.

Myslím si, že moje dve spomienky hovoria na pár riadkoch veľmi veľa o tom, aký profesor Krčméry bol. A takého si ho budem pamätať. Angažoval sa vždy, keď bol presvedčený, že je to správne, aj za cenu verejného lynču počas pandémie. Na nikoho sa nehral. Bol sám sebou. Vedel si dokonca vystreliť z vlastnej postavy a nie najlepšieho zdravotného stavu. Bral veci s nadhľadom, no vedel presne, čo a prečo robí.

Viac mi hodnotiť jeho osobnosť a celoživotné dielo neprináleží, prenechám to tým, ktorí ho poznali omnoho lepšie ako ja. No to, ako som ho zažil ja „na vlastnej koži“, som si v tejto chvíli nemohol nechať len pre seba.

Odpočívajte v pokoji, pán profesor!

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články