Čo sú Európske katolícke sociálne dni a aký význam majú pre Katolícku cirkev v Európe a na Slovensku?
Cieľom Európskych katolíckych sociálnych dní je pretaviť sociálne učenie Cirkvi do kontextu aktuálnych potrieb v spoločnosti. Toto podujatie vychádza z presvedčenia, že pre spoločné kráčanie a silu súdržnosti európskych krajín nestačí iba silná politická či ekonomická spolupráca. Cirkev poukazuje na dôležitosť rozvoja ducha, na potrebu milosrdenstva a vzájomného pochopenia. Tento svoj príspevok k obnove Európy zároveň považuje za spôsob, ako môže „zrozumiteľnou rečou“ európskemu kontinentu ohlasovať evanjelium Ježiša Krista.
Téma podujatia bola „Európa za hranicami pandémie: nový začiatok“. Môžete nám ju bližšie predstaviť?
Pôvodne sme sa chceli zamerať „iba“ na dosahy pandémie na ekonomiku, vzťahy v rodinách, na stúpajúce domáce násilie. Na poslednú chvíľu sa však k tomu nanešťastie pridala novovzniknutá hrozná téma o vojne na Ukrajine. V úvode sa preto prihovoril okrem kardinála Hollericha aj kardinál Michael Czerny, ktorý bol vyslancom Svätého Otca na Ukrajine a priniesol autentické svedectvá spoza našich hraníc.
Vnímam to tak, že Európa zažíva v pomerne krátkom čase dve epidémie – jednu zdravotnú a druhú vojnovú. Obe však so sebou prinášajú sociálne následky, ktorým musíme čeliť. Zmyslom tohtoročných Európskych katolíckych sociálnych dní bolo uvedomenie si, že aj my kresťania-katolíci sme súčasťou Európy, na budovaní ktorej sme sa spolupodieľali, a chceme nanovo prispieť k jej oživeniu, a to nielen v hodnotovej, ale aj sociálnej oblasti.
Príspevky a diskusie sa týkali demografie, ekológie či využívania moderných technológií. Myslíte si, že tieto témy v súčasnosti najviac hýbu európskym katolíckym spoločenstvom?
Myslím, že áno. Predstavitelia cirkví, ktorí pripravovali okruhy tém na tohtoročné Európske sociálne dni, veľmi pozorne vnímali oblasti, ktoré rezonovali v príhovoroch Svätého Otca, predstaviteľov Vatikánu a rovnako i predstaviteľov sekulárnych štátov. V posledných rokoch boli práve tieto témy tými nosnými, a preto je nevyhnutné ich teologicky reflektovať.
V posledných rokoch sa stále viac skloňuje upadanie západnej civilizácie postavenej na kresťanských základoch. Myslíte si, že práve krajiny strednej a východnej Európy môžu priniesť „obrodenie”? Napríklad v prednáške o demografii bolo Maďarsko spomínané ako príklad hodný nasledovania.
Odkresťančovanie Európy, ktoré sa stáva realitou v štátoch západnej Európy, je realitou rovnako i u nás. Nahovárať si, že my sme nejakí lepší, ktorí ideme zachraňovať skazenú Európu, je peknou rozprávkou, ale realita je trošku zložitejšia a komplexnejšia. Musíme si uvedomiť, že sme v prvom rade kresťania-katolíci, až potom občania národných štátov.
Aj u nás sú farnosti, kde je pre 80% detí prvé sväté prijímanie zároveň aj posledným.
Tie sa začali budovať až po francúzskej revolúcii. Svedkami krízy viery sme i u nás. Nemusíme ani chodiť ďaleko. Aj u nás sú farnosti, kde je pre 80% detí prvé sväté prijímanie zároveň aj posledným. Sú to hrozivé čísla, ktoré nás pozývajú k zamysleniu sa. Takže koho my ideme zachraňovať? Aby to napokon nebolo tak, že Európa bude zachraňovať nás.
Predsa sa však zdá, akoby u nás boli viac pestované konzervatívne hodnoty v porovnaní so západnou Európou.
Hodnoty nie sú ani konzervatívne ani liberálne. Hodnoty sú buď evanjeliové, alebo nie. Svätý Otec František zdôraznil, že kresťania nemajú byť ani liberálni ani konzervatívni, majú byť evanjelioví. Sú hodnoty v Cirkvi, ktorí mnohí označujú za liberálne, pričom sú v skutočnosti evanjeliové a hlboko tradičné. Na druhej strane niektoré hodnoty, ktoré sú považované za konzervatívne, nemajú veľa spoločného s evanjeliom. Takže by som hovoril skôr o hodnotách evanjelia a katolíckej sociálnej náuky, a nie o tom, či je niekto konzervatívny a liberálny. Sú to umelo vytvorené pojmy, ktoré často využívame na označenie toho, či sa nám niečo páči alebo nepáči.
Akým spôsobom by sme mali my ako jednotlivci prispievať k šíreniu evanjelia?
Myslím, že najdôležitejšie je začať každý tam, kde sme, v našich rodinách. Rodina je tým najdôležitejším miestom, kde sa odovzdáva viera. Svätý Pavol nám v Liste Korinťanom v 12. kapitole hovorí o tajomnom Kristovom tele. Každý úd má význam, každá rodina, každý veriaci má v Kristovom tele svoje miesto. Ide o príspevok každého jedného veriaceho katolíka. Každý z nás by sa mal zamyslieť, ako žije svoju vieru. Ak ju budem žiť naplno, tak samozrejme, že to bude mať pozitívny dosah aj na sekulárnu spoločnosť. Jednoducho ak budeme žiť skutočne opravdivo našu vieru, pocíti to aj naše okolie.
V ktorých oblastiach spoločnosti sú podľa vás najväčšie potreby, na ktoré by kresťania mali reagovať?
Veľké pole pôsobnosti vidím i v súčasnej situácii, v ktorej sa už ukázala veľká angažovanosť kresťanov rôznych denominácií. Počas komunizmu sa razil názor, aby kňaz pôsobil iba za múrmi kostola a iba tam vysluhoval sviatosti. To je komunistická dikcia, ktorú prevzali v súčasnosti i mnohí kresťania.
Cirkev dnes jasne zdôrazňuje sociálnu dimenziu kresťanstva, ktorá je hlboko evanjeliová a zakorenená v Tradícii. Bohužiaľ, niektorí tzv. konzervatívni veriaci ju odmietajú ako liberalizáciu. Za 2000 rokov bola katolícka tradícia vždy hlboko sociálna. Americký sociológ Rodney Stark napísal významné dielo The Rise of Christianity o sociálnej angažovanosti katolíkov v 1. tisícročí. Keď boli veľké epidémie, kresťania pomáhali nielen veriacim, ale aj neveriacim. To napokon veľmi pomohlo i evanjelizácii. Tým nechcem povedať, aby sme pomáhali iba preto, aby sme iných konvertovali na našu vieru. Apoštol Pavol nás v Liste Galaťanom v 6. kapitole pozýva, aby sme robili dobre všetkým, najmä však členom rodiny veriacich. To znamená, že aj táto nešťastná vojna je pre nás veľkou príležitosťou vydávať svedectvo viery v Ježiša Krista.
Nemôže nám stačiť, že sa budeme zameriavať iba na ochranu života pred narodením, musíme ho chrániť aj po narodení, až po prirodzenú smrť.
Druhou oblasťou, v ktorej vidím možnosť kresťanov angažovať sa, sú rastúce prípady domáceho násilia vo veriacich i neveriacich rodinách, voči ktorým by sme sa mali jasne vyhradiť. Rovnako voči akejkoľvek forme korupcie. Nemali by sme angažovanosť kresťanov v spoločnosti redukovať iba na prikázanie „Nezabiješ!“ To je nesprávne pochopenie Desatora. Nemôže nám stačiť, že sa budeme zameriavať iba na ochranu života pred narodením, musíme ho chrániť aj po narodení, až po prirodzenú smrť.
Čo bude podľa vás v najbližších rokoch výzvou pre kresťanov na Slovensku?
Myslím, že na Slovensku budeme mať o pár rokov problémy s eutanáziou. Máme veľké percento starnúceho obyvateľstva. Výdavky na našich rodičov a starých rodičov budú pre mladšie generácie finančne zaťažujúce a tam sa obávam rizika, že tlak na eutanáziu bude narastať aj u nás. To je podľa mňa téma, o ktorej treba hovoriť a nastaviť možné formy pomoci.
Aká by mala byť reakcia nás kresťanov na dôsledky migračných vĺn, ktoré budeme v najbližšom období pociťovať? Mali by sme prevziať kľúčové pozície pri správnom zvládaní tejto situácie?
Necítim sa privilegovaný niekomu vstupovať do svedomia. Dovolím si parafrázovať slová svätého Augustína: Čítajte evanjelium, chápané a žité v Tradícii, a ak vás Boh bude volať, aby ste konali dobro, tak ho konajte.
Každý môže robiť dobro niekde inde. Niekto ide na hranicu, niekto vytvára myšlienkové koncepty, ktoré môžu ovplyvňovať iných, niekto pomáha v nemocnici. Každý je pozvaný Bohom na to svoje konkrétne miesto. Dôležité je, aby každý veriaci pochopil, kam ho Boh volá a kde je jeho Bohom dané poslanie. To je podľa mňa najdôležitejšie. Nie aby sme ľuďom zadali úlohy, ktoré majú robiť. Angažovanosť kresťanov musí vychádzať z čítania evanjelia a živého vzťahu s Kristom.
Neobávate sa, že vlna solidarity voči utečencom, ktorá je teraz v spoločnosti veľmi silno prítomná, sa môže veľmi rýchlo obrátiť? Najmä ak budeme čeliť zvyšujúcim sa životným nákladom.
Hľadanie obetného baránka je bohužiaľ vžité v spoločnosti a v ľudskej štruktúre ako takej. Vidíme to už v Knihe Genezis, keď sa Boh pýtal Adama, ktorý zodpovednosť zhodil na Evu. Je to hlboko v nás ľuďoch, ktorí nesieme následky dedičného hriechu, že radi hľadáme iného nepriateľa, ktorý je zodpovedný za ten stav. Dôležité nie je to, či je situácia v spoločnosti lepšia alebo horšia, ale ako ja žijem evanjelium. Z toho sa budem koniec koncov zodpovedať pri poslednom súde.
Vždy, keď bolo najťažšie, Boh nám poslal veľkých svätcov. Keď si zoberieme 10. a 11. storočie, Boh poslal svätého Františka Assiského, svätého Dominika, svätého Bernarda a mnohých ďalších.
Tam sa nás bude Ježiš pýtať aj na to, ako sme slová evanjelistu Matúša v 25. kapitole „Bol som hladný…“ prinášali do každodenného života. Z histórie vieme o rôznych pogromoch a ťažkých obdobiach v dejinách. Ale vždy, keď bolo najťažšie, Boh tam poslal veľkých svätcov, ktorí spôsobili aj veľké reformy v Cirkvi. Keď si zoberieme 10. a 11. storočie, Boh poslal svätého Františka Assiského, svätého Dominika, svätého Bernarda a mnohých ďalších. Treba si uvedomiť, že Boh s nami prechádza i týmto náročným obdobím našich dejín. Preto sa nám netreba báť toho, čo ešte ani neprišlo, ale treba sa naučiť pozerať na dejiny očami evanjelia žitého v Cirkvi.
Čiže by sa dalo povedať, že aj toto náročné obdobie môže byť pre Cirkev životodarným?
V dejinách Cirkvi vždy, keď boli veľké tlaky, ktoré ju tlačili do kúta, prichádzalo veľké Božie požehnanie. Cirkvi sa vždy darilo, keď bola utláčaná.
Aké najsilnejšie myšlienky si odnášate z Európskych sociálnych dní?
Pre mňa bolo veľmi dôležité vysvetliť chápanie ekologických problémov na základe kresťanskej tradície. Veľakrát sa stretávam u kresťanov s tým, že túto tému prisudzujú tým „liberálom“ a ich sa netýka. Tu si musíme uvedomiť, prečo to Svätý Otec tak zdôrazňuje. Dosahy nakoniec pociťujeme i u nás na Slovensku. Napríklad v Bratislave – Vrakuni máme toxickú nálož, ktorá obyvateľom znemožňuje využívať podzemnú vodu. Boh nám zveril starostlivosť o túto planétu. To znamená, že likvidovanie a zneužívanie prírodných zdrojov, ktoré sa odoberajú iným ľuďom, spôsobuje sociálnu nespravodlivosť.
Kristus sa nás nebude pýtať, či sme boli liberálni alebo konzervatívni, ale to, ako môže čítať žité evanjelium z nášho života.
Kde sa ten, ktorý sa nazýva konzervatívnym kresťanom, obohatí, môže zároveň sociálne ubližovať iným ľuďom. Žitá viera v Krista sa musí nevyhnutne prejaviť i v našich skutkoch. A nie tým, či sa nazývam liberálom alebo konzervatívcom. Nemôžeme sa ako kresťania jednoducho zavrieť do kostolov a tváriť sa, že nás sa to netýka. Kristus nás pozýva, aby sme ho videli v biednom, chorom a opustenom. Kristus sa nás nebude pýtať, či sme boli liberálni alebo konzervatívni, ale to, ako môže čítať žité evanjelium z nášho života.
Čo je výsledkom diskusií, ktoré prebehli na tomto podujatí?
Pomohol by som si paralelou o snehovej gule, ktorú pustíte z kopca a ona sa postupne nabaľuje. Medzinárodný kongres, ako bol tento, vytvára základné línie v súlade s evanjeliom, ktoré sa na domácich fórach ďalej a detailnejšie rozpracovávajú. Z nich potom môžu vznikať krásne sociálne a pastoračné iniciatívy, ale to je už potom v Božích rukách. My sme tu zasiali iba semienka, ale vzrast dáva Kristus.
Titulná fotografia: archív Miloša Lichnera