Banalita dobra

V roku 1963 vydala filozofka Hannah Arendtová knihu Eichmann v Jeruzaleme. Správa o banalite zla o súdnom procese s nacistickým vojnovým zločincom. Eichmann tvrdil, že nenesie zodpovednosť, pretože len plnil rozkazy. Nepreukázala sa uňho žiadna stopa nenávisti voči židovskému národu. Stredobodom pojmu banalita zla je chýbajúci pocit zodpovednosti tvárou v tvár ohavným zločinom, páchaným odvolávaním sa na zmysel pre povinnosť, ktorý marginalizuje vlastnú morálku.

Španielsky filozof Jorge Freire minulý rok uverejnil esej s provokatívnym názvom Banalita dobra. Tézu obsiahnutú v texte možno zhrnúť takto: „Banalita dobra neznamená, že dobro je banálne, ale, naopak, že banálnosť nemôže byť nikdy dobrá.“ Dobro sa banalizuje, keď sa dobrý skutok „zvulgarizuje na exhibicionizmus, súcit na empatiu, odvaha na mäkkosť a súlad na aseptickosť. V dôsledku ich banalizácie sa z dobra stáva zlo“. Množenie takzvaných „dobier“ zatieňuje alebo blokuje objavenie skutočného dobra.

Zlo vládne, pretože sa proti nemu nebojuje, pretože dobro sa stratilo zo zreteľa, zatienilo sa falošnou dobrotou.

Táto jasná a štipľavá esej obnažuje vratkosť veľkej časti dnešnej kultúry a povrchnosť, s akou ju spoločnosť konzumuje. Exhibicionizmus zdanlivo dobrých skutkov, ktoré sa s krikom propagujú, najmä ak ich vykonávajú známe osobnosti, totiž zaplavuje internet a správy. Zdá sa, že pravda a skutočné dobro nikoho nezaujímajú, naopak, zámerne sa prekrývajú kvantitatívnym efektom falošnej dobroty. Takto sa propagujú heslá pokrčené toleranciou, ktorú sa nikto neodváži spochybniť, pretože v skutočnosti nejde o pravdu, ale o toleranciu povýšenú na absolútno. Ako hovorí Alan Sokal, parafrázujúc Freireho, „relativistické myšlienky nie sú ničím iným ako alibi dogmatického absolutizmu. […] Sofista sa nedáva do služieb plutokrata bez toho, aby nám najprv povedal, že pravda neexistuje“.

Problémom je, že kým sa tak deje, zlo naďalej vládne v podobe vojen, porušovania základných práv, útlaku, nerovnosti atď. Zlo vládne, pretože sa proti nemu nebojuje, pretože dobro sa stratilo zo zreteľa, zatienilo sa falošnou dobrotou. Len dobro môže zvíťaziť nad zlom.

Našťastie sme svedkami toho, že dobro uvádza do praxe množstvo ľudí, zvyčajne anonymných, ktorí si z neho urobili životný program.

Čo môžeme očakávať? Paradoxne môžeme dúfať len v tú dobrú nádej, ktorá, ako povedala María Zambranová (citovaná Freirem), „nedúfa v nič […] nádej, ktorá sa živí nepriazňou, vlastnou neistotou bez toho, aby sa zapojila do akejkoľvek vojny, nádej, ktorá rastie na púšti a rodí nevyslovené slovo, nádej, ktorá sa oslobodila od očakávaní v danom čase, sa rozprestiera v dĺžke storočí“.

Prevzaté z cittanuova.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Luigina Bruniho,  Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.