Blahoslavený Havlík nastavil zrkadlo všetkým. Aj vláde

Len niekoľko dní potom, ako sa zoznam blahoslavených, ktorí pochádzajú zo Slovenska, rozšíril o Jána Havlíka, sa v médiách objavila zásadná správa. Podľa nej Slovenská informačná služba pravdepodobne získala nový špionážny softvér, ktorý dokáže sledovať ľudí oveľa precíznejšie ako kedykoľvek predtým.

Hovorí sa o systéme Pegasus. Správu ako prvý priniesol portál Denníka N. Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok (Hlas-SD) to popiera, tajná služba sa k tomu, prirodzene, nechce vyjadrovať.

Softvéry podobného typu sú veľmi sofistikované. Dokážu mobilné telefóny nielen odpočúvať, ale umožňujú napríklad rozkódovať aj zašifrované správy, nabúrať sa do aplikácií v telefóne či vkladať do mobilu neželaný obsah.

Takto je potom možné kohokoľvek zdiskreditovať, poškodiť jeho povesť alebo ho vystaviť nespravodlivému obvineniu a následnému trestnému stíhaniu. Napríklad aj vtedy, ak sa niekto stane nepohodlným v očiach vlády alebo konkurenčného obchodného partnera.

Bezpečnostní experti tvrdia, že prudký rozvoj informačných technológií priniesol okrem zvýšenia životnej úrovne ľudí aj riziko zneužitia informácií. Tí, ktorí majú sklon k totalitnej vláde, nikdy nemali lepšie technické možnosti ako v súčasnosti. Putinovo Rusko je dokonalým príkladom.

Jeho pripravenosť znášať utrpenie bolo niečím, čo môže byť inšpiráciou aj pre dnešné generácie.

S praktikami tajných služieb mal tvrdé skúsenosti aj Ján Havlík, ktorého pre týždňom blahorečil v Šaštíne kardinál Marcello Semeraro, prefekt vatikánskeho Dikastéria pre kauzy svätých.

Havlík bol bohoslovcom Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Zomrel koncom roka 1965 ako iba 37-ročný na následky mučenia v komunistických väzniciach. Kto bol tento nový blahorečený a aký je jeho odkaz pre súčasný svet?

Väzenský misionár

Ján Havlík bol pre mnohých ešte donedávna neznámou osobou. O to väčším prekvapením bolo, keď na verejnosť prenikli informácie o pripravovanom procese jeho blahorečenia. Pri čítaní jeho životného príbehu však človek pochopí, že jeho vytrvalosť, nasadenie a pripravenosť znášať utrpenie boli niečím, čo môže byť inšpiráciou aj pre dnešné generácie.

Povolanie do zasväteného života pocítil už ako tínedžer. Odmalička sa vyznačoval mimoriadnou vytrvalosťou. Ako 12-ročný dochádzal denne 16 kilometrov pešo do školy v Holíči.

Neskôr vo veľkých otcových topánkach šliapal denne 36 kilometrov na bicykli do gymnázia v Skalici. Húževnatosť a nezlomnosť ho sprevádzali celý život.

Kľúčová veta v jeho výpovedi, ktorá zaznela v rámci procesu, bola: „Mne dajte najviac.“

Keď mal 15 rokov, vstúpil do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. V roku 1950 však prišla barbarská noc, ktorá priniesla násilnú likvidáciu mužských reholí komunistickým režimom vo vtedajšom Československu. Po takzvanej Akcii K2, ktorá bola jej zavŕšením, mal Havlík na výber dve možnosti: oženiť sa, alebo prestúpiť na teologickú fakultu kontrolovanú komunistickou vládou.

Hoci vedel, že riskuje mučenie a možno aj smrť, odmietol obidve možnosti. Teológiu študoval tajne popri zamestnaní. Pazúrom tajnej bezpečnosti ŠtB však neunikol. Eštebáci o rok neskôr vtrhli do bytu novicov a všetkých vrátane Havlíka zatkli.

Podľa vicepostulátora (koordinátora práce tribunálu v procese blahorečenia, pozn. red.) Emila Hoffmanna sa Havlíkova duchovná hĺbka prejavila už pri súdnom procese, v ktorom ho odsúdili na 14 rokov za vlastizradu. Kľúčová veta v jeho výpovedi, ktorá zaznela v rámci procesu, bola: „Mne dajte najviac.“

Naznačoval tým, že ostatní by mali dostať menej prísne tresty. Nebál sa toho, čo mu hrozí, a práve to komunistov desilo najviac. Vnútorná sloboda, s akou bol pripravený vystaviť sa tým najkrutejším väzenským podmienkam, bola jeho najsilnejšou zbraňou.

Po 15 mesiacoch vyšetrovania, kde sa z neho snažili vytĺcť priznanie k protištátnej činnosti, nasledovalo 10 rokov väzenia. K trestu mu napokon pridali ešte rok. Dôvodom bola Havlíkova misijná činnosť medzi spoluväzňami. Trest si odpykával v najobávanejších väzniciach v Prahe na Pankráci a v Ruzyni, ako aj v uránových baniach v Příbrame a Jáchymove.

Keď mu nebolo umožnené pôsobiť ako misionárovi na slobode, stal sa ním vo väzení.

Väzenie vnímal od začiatku ako misijné pole. Keď mu nebolo umožnené pôsobiť ako misionárovi na slobode, stal sa ním vo väzení. „Pripadám si tu ako na misiách. Lepšie a náročnejšie pôsobisko by si nemohol želať žiaden misionár,“ povedal svojmu priateľovi vo väzení Antonovi Srholcovi.

Podľa autora Havlíkovej biografie Jozefa Luscoňa je na jeho živote inšpiratívne to, že aj v tých najhorších podmienkach pokračoval v apoštolskej činnosti. „Hoci sa mohol snažiť za každú cenu prežiť, bol taký naplnený Bohom, že cítil potrebu ďalej šíriť evanjelium. Tak veľmi mu záležalo na spáse duší,“ opisuje Luscoň.

Svedok nádeje v totalite

Blahorečenie je zavŕšením komplikovaného procesu, ktorý trvá niekoľko rokov. Pritom je dôležité, aby sa hľadali kandidáti, ktorých príbeh je hodný nasledovania.

Kardinál Semeraro, ktorý v Šaštíne viedol obrad blahorečenia, v kázni povedal, že Havlík bol človekom nádeje, ktorá živila aj jeho povolanie. Nie náhodou sa rozhodol pre rehoľu sv. Vincenta de Paul, ktorá sa stará o chudobných, trpiacich a opustených.

„Ján prejavoval svoju duchovnú hĺbku najintenzívnejším možným spôsobom, keď prežíval utrpenie, keď motivoval iných k nádeji napriek tomu, že sám prežíval veľa ťažkostí,“ zdôraznil kardinál.

Jeho spoluväzni na neho spomínali ako na človeka otvoreného, radostného a pozorného voči potrebám druhých. Jeho spolupútnikom bol aj salezián Titus Zeman, ktorý podobne ako Havlík zomrel na následky krutého mučenia vo väzení. Blahorečený bol v roku 2017.

Uvedomoval si, že prenasledovanie je v skutočnosti zápasom proti Bohu.

Napriek namáhavej práci a krutým väzenským podmienkam sa Havlík snažil využívať svoj čas naplno. Po nociach napríklad prepisoval vyše 300-stranové dielo Integrálny humanizmus od francúzskeho filozofa Maritaina.

Uvedomoval si, že cieľom komunistov je vyhubiť kresťanskú vieru a že prenasledovanie je v skutočnosti zápasom proti Bohu. Preto veľmi túžil zanechať ďalším generáciám hmatateľný odkaz tohto zápasu.

Psychický a fyzický teror

Blahorečenia sa zúčastnil aj apoštolský nuncius Nicola Girasoli, ktorý povedal, že Havlík môže inšpirovať mladých, ale aj všetkých ostatných, aby mali odvahu vždy šíriť a brániť kresťanské hodnoty. „Vieru nielen žil, ale o nej aj svedčil a toto nám ukazuje, že tak ako to dokázal on, môžeme to dokázať aj my,“ povedal Girasoli v rozhovore pre TV Lux.

Nuncius zdôraznil, že žijeme v čase, keď sa mnohí vzdialili od kresťanských hodnôt, a blahorečenie je možnosťou, aby mohli „mladí žiť svoju vieru autenticky“.

Havlík žil v období najtvrdšej komunistickej totality, keď bol dovolený len ateistický svetonázor.

Ján Havlík strávil vo väzení 11 rokov, počas ktorých bol vystavený tvrdej práci v uránových baniach a sústavnému psychickému i fyzickému mučeniu v tých najhorších väzniciach.

„Režim ho prepustil pre obavu z možného úmrtia a následnej hrozby šírenia mučeníctva,“ povedal historik František Neupauer. Havlík na slobode prežil len tri roky, a to s veľmi podlomeným zdravím. Zomrel na ulici cestou k lekárovi, opretý o popolnicu jedného zo skalických domov.

Napriek tomu, že od jeho smrti ubehlo už takmer 60 rokov, jeho posolstvo odvahy a vernosti pravde, spravodlivosti a láske je aktuálne aj dnes. Havlík žil v období najtvrdšej komunistickej totality, keď bol dovolený len ateistický svetonázor. Vtedajšia komunistická vláda určovala, čo si majú ľudia myslieť, čo majú robiť, koho majú voliť (reálne mohla fungovať iba komunistická strana) a v čo majú veriť.

Žil v spoločnosti, ktorá sa hrala na demokraciu, no popierala slobodu, znevažovala kresťanskú vieru, prenasledovala a zabíjala vlastných občanov. Nedovolila ľuďom cestovať do zahraničia, bránila súkromnému podnikaniu a tým všetkým ekonomicky a morálne ruinovala spoločnosť.