Brať a nedávať (pôstna úvaha)

Farmári poznajú zásadu, ktorú uplatňovali dávno gazdovia: „Krava pyskom dojí.“ Gazda vedel, že kvalita mlieka závisí od toho, čo položí krave do válova. Preto si dal záležať na sene, ďateline, sečke alebo vode. Keby podvádzal, šetril by, nekvalitná potrava by spôsobila nekvalitné mlieko a on by poškodil seba samého. Ak sa staral a mal svoj dobytok rád, tak to nie pre sám dobytok, ale pre spoluprácu, ktorá z toho pochádzala. Starosť na jednej strane a zisk na strane druhej museli byť v rovnováhe. Nemohol len brať a nedávať. Vedel, že nemôže rýchlo zbohatnúť, lebo život je proces, ktorý má svoj čas. 

V medziľudských vzťahoch sa môže stať, že niekto chce iba brať a nedávať. Mýlila by sa žena, ktorá by povedala: „Ja som pre teba, muž môj, všetko obetovala, zasvätila som ti svoj život.“ Lebo ona zasvätila život tej spolupráci, ktorá zo vzťahu muža a ženy pochádza. Nemá rada jeho, ale ovocie, ktoré pochádza z lásky. 

To isté platí o mužovi. Ak by povedal: „Ja som sa rozhodol pre teba a všetko som ti obetoval,“ nehovorí pravdu. Lebo sa rozhodol pre život lásky, ktorý pochádza z komunikácie so ženou. Rozhodujeme sa vždy pre to, čo zaujímavé vytvoríme spolu. Nerozhodujeme sa pre druhého ako iba pre neho. 

Boh nás nechcel mať ako sluhov ani ako otrokov. On si nechcel spoluprácu vynútiť a donútiť nás, aby sme sa mu klaňali. O takú úctu nestojí.

Podobne je to v spiritualite. Prečo Ježiš povedal: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo“ (Mk 1, 15)? Je to výzva: rozhodni sa, človek, pre Božie kráľovstvo. Budeš v sebe mať kráľovstvo pokoja, lásky a milosrdenstva. Nejde o rozhodnutie sa pre Boha a len pre neho. Ale ak sa rozhodneš pre Boha, rozhodneš sa pre tú spoluprácu, ktorá pochádza zo vzťahu k nemu. Rozhodovanie sa pre neho súvisí s obdarovaním seba samého, ziskom je ovocie lásky a pokoja. Takže ak sa človek rozhoduje pre Boha, vtedy sa najlepšie rozhoduje pre seba.

Boh nás nechcel mať ako sluhov ani ako otrokov. On si nechcel spoluprácu vynútiť a donútiť nás, aby sme sa mu klaňali. O takú úctu nestojí. Nám sa totiž nepáči byť sluhami a otrokmi: ani v pracovnej pozícii, ani v rodinnej situácii. Radi poslúžime, veď na to máme oči, uši, ruky, nohy, rozum. Celé naše bytie je ochotné ponúknuť dobré srdce. Ale zároveň čakáme, že druhí budú podobne pristupovať k nám. Z tejto spolupráce sa narodí ovocie obdarovania. 

Hovorí sa vtipná hádanka: Viete, aký je ideálny pár? Taký, ak on má postavenie a ona postavu. Skúsme domyslieť ďalší krok: ktorý muž by bol spokojný, keby videl, že jeho žena stojí len o jeho postavenie a peniaze? Predsa chce, aby si ho cenila ako človeka. Ktorá žena by bola spokojná, keby videla, ako ju muž obletuje pre jej krásu, ale nemiluje ju a nezaujíma ho jej svet túžob po šťastí? Každá chce uznanie zo strany muža. Preto je výrok „On má postavenie a ona postavu“ – síce žartovný, ale potvrdzuje, že nikdy nestačí, ak od nás len berú, vyciciavajú nás, ak zároveň niečo neponúkajú. Prístup k ľuďom vyžaduje prekročiť prah sebectva, ktorý v sebe pociťujeme. 

V Ježišovom príbehu o pokušení na púšti (porov. Mk 1, 12 – 13) je vystihnutá podstata pokušenia: čo najviac zobrať a čo najmenej poslúžiť. Premeniť kamene na chleby znamená zabudnúť na úlohu: zvestovať Božie kráľovstvo a starať sa iba o svoj žalúdok. Ide o celoživotný zápas každého človeka so sebeckým postojom: viac brať a menej dávať. V skutočnosti by sa náš program na obdobie Pôstu mal uberať týmto smerom: prekonávať každodenné pokušenie koncentrácie na vlastný egoizmus, viac smerovať k láske a tým potvrdiť vieru v Ježišovo evanjelium (porov. Mk 1, 15). 

Volá sa Janka, má tridsaťtri rokov, býva v Bratislave, pekné, bystré dievča s ekonomickým vzdelaním. Vo firme preukázala svoju šikovnosť a manažérske schopnosti. Jej obľúbená cudzia reč bola chorvátčina. Často bola v Záhrebe. Tam sa zoznámila s mladým mužom z Nemecka. Lenže v ostatnom čase ju začali trápiť bolesti a depresie. Pre jej okolie, v ktorom sa kedysi pohybovala bez problémov a s istotou, sa stala neznesiteľnou a otravnou. Nemala sa ani komu vyžalovať. Kto by uveril jej depresiám a bolestiam?

Znie to ako v rozprávke, ale dievča, ktoré bolo veľmi krásne, sa stalo škaredým. Lekári zistili, že to má na svedomí dvojcentimetrový nádor na hypofýze, ktorý porušil uvoľňovanie rastového hormónu a začali sa jej zväčšovať koncové časti tela. Predlžoval sa jej nos, brada, prsty, hrubli končatiny… Na bývalej peknej tvári začali byť vyrážky. Janka sa dostala do situácie, ktorá spôsobila depresie a nevhodné správanie. Jej sestra odišla za hranice, rodičia boli starší, labilnejší. Pokúšalo ju vyskočiť zo siedmeho poschodia a všetko skončiť. 

Nie je oveľa horšie, ak sa niekto na dvoch nohách správa ako nádor? Chce iba brať a nedávať?

Vtedy sa stretla so spolužiačkou, ktorú predtým zaznávala, lebo bola praktizujúcou kresťankou. Práve táto žena sa s ňou začala viacej rozprávať a Janka sa rozhodovala, čomu dá prednosť: buď uverí Božej prozreteľnosti, alebo upadne do zúfalstva. Aké iné riešenie má? Požehnaním pre ňu bola priateľka, s ktorou sa delila o svoje ťažkosti. 

Pokušenie v príbehu je očividné: skoncovať so životom a zbaviť sa všetkého. Každý nádor na tele sa správa tak, že berie, ale nepomáha, neobdaruje nás. Prináša iba bolesť, depresiu, zničí pohodu a krásu. Ale nie je oveľa horšie, ak sa niekto na dvoch nohách správa ako nádor? Chce iba brať a nedávať? Pokušenie žiť na úkor druhého je prítomné v celom živote. 

Ale silou Božej múdrosti, ktorá pochádza z Písma a Eucharistie, dokážeme prekonať všetky pokušenia, ktoré na náš život doliehajú. Stačí oprášiť pôstne cvičenie, sebazaprenie, ktorým chceme dať najavo: Bože, daj, aby sme na seba trochu zabudli a mysleli viac na iných. Daj, aby sme odložili svoje pohodlie a mysleli viac na tvoju lásku a tvoje milosrdenstvo. Pomôž nám, Pane, napredovať v každodennom živote.

Z knihy Studňa pod pavučinou: Úvahy inšpirované evanjeliom, cyklus B. Vydavateľstvo Michala Vaška, 2017. Publikované so súhlasom autora. Redakčne upravené.