Cesta pútnika: Čo ma naučili stovky kilometrov (nielen) naprieč Slovenskom (rozhovor, 2.časť)

Putovanie nie je len presun z miesta na miesto, ale aj hlboká skúsenosť sebapoznania a dôvery v cestu. Prináša momenty fyzickej aj duševnej výzvy, učí prijímať nepredvídateľné a naladiť sa na prítomný okamih. Svoje o tom vie aj teológ Jozef Žuffa, ktorému putovanie pomohlo nájsť cestu späť k sebe.

V druhej časti rozhovoru s Jozefom Žuffom sa okrem iného dozviete i to:

• Ako mu putovanie pomohlo pri spracovávaní zážitkov z minulosti
• Či by mal putovanie absolvovať každý z nás
• Čo môžeme robiť, aby sme sa stávali šíriteľmi nádeje
• Ako si spomína na putovanie so študentmi z Teologickej fakulty

Prečítajte si prvú časť rozhovoru s teológom Jozefom Žuffom:

Jubilejný rok 2025 nesie názov Pútnici nádeje. Akým spôsobom prehovára toto motto k vám?

Pútnik je hlboko archetypálny symbol. Pri akomkoľvek putovaní sa vydávam na cestu – či sa idem prejsť, alebo idem na púť k posvätnému miestu. Obe cesty ma môžu viesť k vnútornej očiste. Toto motto mi pripomína, že my všetci sme na púti. Pamätám si, ako som si pred troma rokmi začal organizovať svoje púte.

Prvýkrát to bola púť na dva týždne do Santiaga de Compostela v Španielsku, o rok neskôr som mesiac putoval krížom cez Slovensko Cestou hrdinov SNP, ďalší rok som išiel týždeň z Bratislavy do Mariazellu.

Myslím, že túto tradíciu si udržím aj v budúcnosti, lebo viem, čo mi doteraz priniesla. A je jedno, či idem niekam na pol dňa alebo na mesiac. Veľmi rýchlo sa dokážem vnútorne naladiť na stav pútnika.

Dalo by sa putovanie nazvať aj cestou k sebe?

Každá cesta má veľa vrstiev. To, čo som sa od cesty doteraz naučil, je, že ju vôbec nemám v rukách a neviem, čo mi prinesie. Som od nej úplne závislý. Keď si ju však už vyberiem, je pre mňa jedinou, ktorá v danej chvíli existuje. Túto skúsenosť si často pripomínam. Najmä vtedy, keď ľutujem, že som niečo mohol urobiť inak.

Silným zážitkom bolo pre mňa pochopenie, že na púti sa nedá ignorovať vlastné telo.

Keď som na ceste, môžem mať od nej očakávania, ale čím viac od nej očakávam, tým menej si ju užívam. To znamená, že keď upustím od očakávaní od cesty, pomáha mi to prežívať ju v oveľa väčšej slobode.

Rovnako je to aj pri vnútornom putovaní. Čím viac púšťam potrebu mať nad cestou kontrolu, tým ľahšie sa mi po nej kráča. Cesta prináša situácie, ktoré nemá zmysel hodnotiť, či boli dobré alebo zlé. Ona jednoducho stále niečo prináša.

Čo priniesla vám?

Poviem to na príklade. Keď som vykročil z východu Slovenska smerom na západ, po troch dňoch začalo pršať a týždeň som kráčal v neustálom daždi.

Najradšej by som bol, keby nepršalo a mohol by som kráčať v suchu a každý večer si našiel nejakú útulňu na prespanie. No nie vždy sa mi to podarilo. Uvedomil som si, že nemá zmysel sa hnevať alebo to nejako hodnotiť. Že to k ceste patrí.

Ďalším silným zážitkom bolo pre mňa pochopenie, že na púti sa nedá ignorovať vlastné telo. Keď sa ozve, musím mu venovať pozornosť, zatiaľ čo počas bežného dňa ho nemusím vôbec vnímať.

V tomto zmysle sú prvé dni putovania tie najťažšie. Niekedy človeka telo nepustí ďalej a musí sa vrátiť domov. Práve putovanie ma naučilo brať svoje telo vážne.

Mali ste podobnú skúsenosť aj s vlastnými nespracovanými zážitkami – v zmysle, že ste pred nimi nemohli ujsť?

Áno. Je to podobné. Keď sa telo ozve, že je v kríze a už ďalej nevládze, uvedomenie si bolesti zrazu pomáha uvoľniť ju. Rovnakú skúsenosť mám aj pri vnútornom svete. Stačilo si iba uvedomiť, že sa vo mne odohráva nejaký vnútorný proces či kríza.

A práve putovanie pomáha „vykráčať“ ju a nechať ju odísť. To je pre mňa veľkým prameňom, z ktorého čerpám aj v bežnom živote. Počas putovania som objavil, že keď sa už telesná alebo duchovná kríza deje, stojí za to si ju všimnúť. A už tým, že si ju všimnem, sa začína liečiť.

Čiže už samotnou skúsenosťou, že prestaneme niektoré procesy v sebe potláčať, sa začína proces uzdravenia?

Asi by som to nenazval vždy potláčaním. Môže to byť stratégia prežitia. Keď nastane čas, že sa už niečo nemusí potláčať, tak to vyjde samo na povrch. A to ani nie tak mojou zásluhou, ale tým, že sa to deje a ja tomu nestojím v ceste.

Na základe vášho príbehu sa zdá, že putovanie je pre človeka veľmi cennou skúsenosťou. Mal by ho podľa vás vyskúšať každý človek?

Neviem dávať takéto univerzálne odporúčania. Každý si žije svoj život a zisťuje, aké momenty ho najviac približujú k sebe. Pre niekoho to môže byť stretnutie s ťažkou chorobou, pre iného týždeň v tme, iný ide do pustovne, niekto si dáva pôst. A môže sa v ňom spustiť presne ten istý proces ako pri putovaní.

Pred tým, ako som sa vydal na cestu SNP, som dvadsať rokov fajčil. Na putovanie som si cigarety nezobral a odvtedy som sa k tomu nevrátil.

A keby sa ma aj niekto, kto rozmýšľa o putovaní, opýtal, či to odporúčam, tak mu len poviem svoju skúsenosť. Každý si prechádza svojou púťou, či chce, alebo nie. Je zaujímavé, že aj náboženstvá nám to pripomínajú cez tradíciu pútnictva. A takto chápem aj súčasný jubilejný rok.

Jubilejný rok súvisí aj s odpustkami, veď v minulosti sa počas neho chudobným či väzňom odpúšťali aj päťdesiatročné dlžoby. Uvedomovali ste si pri putovaní aspekt púšťania a odpúšťania?

Vedel som, že bez púšťania to nedám. Až pri putovaní som zistil, aký som závislý od mnohých vecí. Napríklad od cigariet. Pred tým, ako som sa vydal na cestu SNP, som dvadsať rokov fajčil. Na putovanie som si cigarety nezobral a odvtedy som sa k tomu nevrátil.

Jubilejný rok sa oslavoval v židovskej tradícii každých 50 rokov. To znamená, že väčšina ľudí ho zažila iba raz v živote. Symbolika siedmich rokov sa tu opakuje sedemkrát, to je spolu 49 rokov.

Päťdesiaty rok je jubilejný. Sedemkrát sa zopakuje cyklus šiestich rokov práce a jedného roku, keď sa nerobí ani nepestuje a žije sa z odloženého. A navyše jubilejný rok je ten, keď sa tiež nepestuje. To znamená, že dvojročná prestávka v práci na poli privádzala ľudí k úplnému odvozdaniu sa a dôvere.

Pri pohľade na súčasný svet sa zdá, akoby ľuďom chýbala nádej. Jedným z príkladov je neustále vzrastajúci počet samovrážd. Čo môžeme robiť, aby sme sa stávali šíriteľmi nádeje?

Myslím si, že najviac prinášame nádej vtedy, keď sa ňou sami sýtime. Nie je možné, aby som priniesol nádej do spoločnosti bez toho, aby som ju sám nezažíval. Tým, že si uvedomujem, že ju v sebe mám, začínam ju prirodzene šíriť. Ak teda niekto šíri nádej, znamená to, že si ju v sebe začal všímať.

Čiže musím pracovať na tom, aby som nádej dokázal v sebe objaviť?

Áno. V poslednom období však čoraz menej používam slovo „musieť“. Musím rešpektovať gravitáciu? No nemusím… Tá sila tu je. Takže v tomto sa podľa mňa nádej podobá gravitačnej sile. Len je dôležité si ju pripomínať a napojiť sa na ňu.

Putovanie ste absolvovali aj so študentmi counselingu na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Prečo ste sa rozhodli zobrať skupinu študentov na niekoľkodňovú púť do Malých Karpát?

Vedel som, že skúsenosť spoločného kráčania môže byť pre študentov veľmi transformujúca. Že sa môžu púšťať do tém, ku ktorým sa bežne v škole nedostanú.

Študenti counselingu sa učia, ako sprevádzať ľudí v záťažových situáciách, čo predpokladá schopnosť naladiť sa na ich potreby. To sa však začína poznávaním svojich potrieb a citlivosťou na ne.

Ako konkrétne ste študentom sprostredkovali skúsenosť sebapoznávania?

Napríklad tak, že sme si počas trojdňového putovania vytvárali každý deň tri zastávky, ktoré sme nazvali V kruhu. Každý zo študentov mohol priniesť tému, ktorá bola pre neho práve aktuálna. Tým, že ju vyslovil, téma začala rezonovať aj u ostatných študentov. Možno to vtedy ani nebola vec, ktorú aktuálne riešili, ale vždy niečo v nich spustila.

Aktívne počúvanie nie je iba technika, ako neprerušovať toho druhého. Je to dovolenie, aby jeho emócia prešla na vás.

Okrem sedení v kruhu študenti zažili, čo znamená empaticky počúvať druhého človeka, ktorý sa delí o svoje prežívanie. Často sa vytvorili dvojice alebo trojice, ktoré kráčali nejaký čas spolu. Čokoľvek jeden cítil, ostatní to začali prežívať s ním.

Tam si uvedomíte, že aktívne počúvanie nie je iba technika, ako neprerušovať toho druhého. Je to dovolenie, aby jeho emócia prešla na vás. Môže to byť veľmi uzdravujúce pre obe strany.

Čo je podľa vás najväčšou pridanou hodnotou zážitkového vzdelávania?

Obrovský benefit je podľa mňa v tom, že skúsenostné vzdelávanie dokáže poskytnúť bezpečný priestor, aby sa človek mohol dostať k svojim najhlbším emóciám. A práve putovanie takúto možnosť vytvára.

Verím, že putovanie budeme môcť zaradiť do zážitkového učenia aj pri novom študijnom programe na našej fakulte s názvom Náboženská a kultúrna mediácia, kde sa budeme so študentmi venovať metódam riešenia konfliktov medzi názorovými skupinami.

Foto: Archív Jozef Žuffa