Chiara Amiranteová: Je potrebné, aby v našich kresťanských spoločenstvách pre­kvitala radosť

Pred tridsiatimi rokmi sa Chiara Amiranteová ako mladá žena nechala osloviť bolesťou mladých ľudí zničených peklom závislostí, zločinu a zúfalstva, ktorých stretávala v priestoroch rímskej železničnej stanice Termini. Začala ich počúvať, venovala im čas a lásku, snažila sa k nim priblížiť, konkrétne reagovala na ich utrpenie a zapájala do toho dobrodružstva čoraz viac ľudí. Vzniklo tak spoločenstvo „Nové horizonty“, ktoré je dnes rozšírené vo viacerých krajinách.

V rozhovore sa dočítate, ako z pohľadu svojej charizmatickej skúsenosti chápe bežnú pastoráciu a ako vníma generativitu kresťanských spoločenstiev.

V mnohých kresťanských spoločenstvách sme svedkami oslabenia života a jeho svedectva: odliv mladých ľudí, slabý dosah na pros­tredie, málo povolaní… Čo je podľa teba príčinou takéhoto úpadku cirkevného života?

Aj dnes sa kňazstvo stotožňuje s jeho ministeriálnou formou, zatiaľ čo sa jeho krstnej forme nedarí nájsť si svoje správne miesto vo vedomí a v praxi našich kresťanských spoločenstiev. Ne­zriedka sa potom stáva, že napĺňanie krstného kňazstva sa zredukuje na klerikalizáciu laikov, čím sa zníži ich úloha a deformuje ich podstata.

Toto je dôvod, prečo – ako často hovorí pápež František – sme svedkami veľmi škodlivých prejavov v mnohých kresťan­ských spoločenstvách, ktorých krízu všetci vidíme: spoločen­stvá už nie sú viac schopné ohlasovať a sprostredkovať skú­senosť stretnutia so vzkrieseným Kristom, zostávajú len pri rôznych prejavoch kultu a obradov, ktoré sú nielen pre mnohých ľudí už nezrozumiteľné, ale opakujú sa čoraz sterilnejším spôsobom. Nespokojní, smut­ní veriaci prejavujú svoje zjavné ľudské slabosti frustráciami, malichernými bojmi o moc, v rôznych formách závisti a žiar­livosti, čo potom zablokuje každý malý výhonok novosti. Preto sa bežne stáva, že slobodní a kompetentní ľudia, úprimne túžiaci podieľať sa na živote spoločenstva, sú odsúvaní na vedľajšiu koľaj alebo sami sa odvrátia, pretože cítia sklamanie a zatrpknutosť. Vedie to k postupnému kultúr­nemu a pastoračnému ochudobneniu, čo sa ospravedlňuje slovami „vždy sa to tak robilo“ alebo „veď ľuďom sa to tak páči“.

Problémom je aj určitý typ „farského“ jazy­ka, ktorý je už zastaraný a často dnešným ľuďom nič nehovorí. Okrem toho je tu zjavná kríza dôveryhodnosti, ktorá vznikla zo škandálov, z pokrytectva, zo zlého hospodárenia s materiálnymi a duchovnými dobrami a ktorá postihla mnohé cirkevné spoločenstvá. Z tohto dôvodu je naliehavé vypracovať novú identitu kresťana, ktorá by vychádzala práve z krstu.

„Nové horizonty“ zažili v posledných rokoch veľký rozvoj. V čom spočíva „tajomstvo“ tejto generativity?

V dobrodružnom prijímaní nočného ľudu, ktorému ponúkame evanjelium s jeho božskou sviežosťou ukrytou v jeho Slove; v rozhodnej ochote realizovať toto Slovo po tom, čo každé ráno nad ním rozjímame; v objavení neustálej modlitby srdca, ktorá je pre nás ako dych duše a súzvuk našich sŕdc so srdcom nášho Učiteľa; v konkrét­nosti vzájomnej lásky, ktorá spočíva v na­čúvaní, vo vzájomnej pomoci pri hľadaní pravdy a milosrdenstva. Toto sú ideály, ktoré nás viedli počas týchto rokov a ktoré sa prejavujú jasnou a živou radosťou, čo si ľudia hneď všimnú, keď prídu do našich komunít.

Svet zomiera pre nedostatok lásky.

Každý deň objavujeme, že iba nekonečná Božia láska, láska, ktorá na seba berie všet­ko naše utrpenie, všetku našu bolesť, kto­rá si osvojuje každý náš výkrik, táto láska, ktorá sa prejavuje konkrétnymi gestami v láske našich bratov a sestier, v nás vy­voláva radosť, ktorá napĺňa naše dni a náš život. Táto radosť, toto vnútorné oslobode­nie vyvoláva v mnohých ľuďoch, ktorí sa s nami stretnú, hlbokú túžbu až do takej miery, že si želajú zostať s nami v kontakte a vydať sa po rovnakej ceste.

Keď premýšľaš o živote farností a spoločenstiev zasväteného života, na čo by sme sa podľa va­šich skúseností mali zamerať, aby boli genera­tívne?

Evanjelizovať je naše povolanie a je to na­liehavá potreba našej doby: beda nám, ak nebudeme vydávať evanjeliové svedec­tvo! Veď práve to, o čom svedčíme, môže iných priviesť zo smrti do života. Je veľmi potrebné osloviť mladých ľudí, nech sú kdekoľvek, a mať na pamäti, že dnes viac ako kedykoľvek predtým mladí ľudia po­trebujú svedkov, ktorí vedia so srdcom na­plneným radosťou a nákazlivým nadšením svedčiť o zázrakoch, ktoré urobil Pán. Svet zomiera pre nedostatok lásky. Je nevyhnut­né, aby sme vynaložili veľké úsilie na moc­né ohlasovanie Pravdy tým, ktorí lásku ne­poznajú, a priniesli im náruč milosrdenstva a nehy Toho, ktorý nás tak šialene miloval.

Dnes svetu netreba hovoriť, že Kristus je radosť. Ľudia dnes potrebujú vidieť v tvo­jich očiach, vo všetkom, čo robíš, prekypu­júcu radosť vzkrieseného Krista. Nepotrebu­jú, aby sa im hovorilo, že Kristus je pokoj, ale musia sa dotknúť pokoja v tvojom srdci, ktorý odoláva všetkým a aj najstrašnejším skúškam. Potrebujú zazrieť túto Lásku v tvojom pohľade, v tvojom objatí, v tvojej nežnosti. Preto je nanajvýš potrebné, aby v našich kresťanských spoločenstvách pre­kvitala radosť ako konštitutívna vlastnosť kresťanského povolania.

Falošným prorokom, ktorí vynakladajú veľké úsilie na šírenie svojich lží o smrti, musíme čeliť silnou schopnosťou využívať médiá a nové technológie, aby sme oslovili čo najviac ľudí. Rovnako je urgentné podnecovať novú a integrálnu formáciu kresťanských laikov, aby ich urobila schopnými hlbšie načúvať tichému volaniu nových chudobných, ktorí sú obeťami zvodných lákaní zla, a aby boli schopní odpovedať láskou, ktorá vie prijať utrpenie tých, ktorí sa ocitli v ťažkostiach, a ktorá ich vie sprevádzať.

Predovšetkým sa však musíme upriamiť na vytvorenie ľudí, ktorí sú beznádejne zamilovaní do Boha, zapálení ohňom Du­cha Svätého, zakorenení v evanjeliu, ktorí vedia oživiť tú nostalgiu po nebi, prítomnú v srdci každého človeka. Potrebujeme dô­veryhodných pastierov a kresťanov, ktorí sú po stretnutí so vzkrieseným Kristom hlboko a radikálne obnovení a žijú v čoraz hlbšej intimite s Tým, ktorý je Láska. Len takíto vedia, ako pomôcť ľuďom znovu ob­javiť krásu kresťanského života. Ak sa ne­budeme usilovať o svätosť, budeme mimo Božej vôle!

V kontakte s mnohými ľuďmi zranenými život­nými peripetiami, a najmä s mladými ľuďmi, si v posledných rokoch vyvinula originálnu ces­tu uzdravenia srdca. Hovoríš o tom vo svojej nedávnej knihe Vnútorný pokoj, ktorá otvára edíciu o téme Spiritherapy. Mohla by si nám povedať pár slov o tejto ceste a o tom, čo môže znamenať pre evanjelizáciu?

Rozhodnutie nazvať cestu umenia lás­ky Spiritherapy mi prišlo z jednej intuície. To, čo nás charakterizuje, je duch. Či už ho chceme nazvať „obrazom a podobou Boha“, „božskou iskrou“, alebo ho chápe­me ako „našu schopnosť milovať“. Faktom však zostáva, že duch v nás má obrovský po­tenciál, ktorý treba objaviť a rozvíjať.

Preto v našich komunitách ponúkame pre všetkých cestu Spiritherapy: je to cesta se­bapoznania na základe umenia milovať a uzdravenia srdca s cieľom identifiko­vať zranenia, ktoré znemožňujú prejsť od „chcieť milovať“ k „byť schopný milovať“. Pretože ak je pravda, že sme stvorení na obraz a podobu Boha, ktorý je Láska, je aj pravda to, že láska – milovať a byť milovaný –je základnou potrebou našej existencie. Všetci hľadáme lásku, radosť, šťastie, všet­ci hľadáme plnú sebarealizáciu: problé­mom však je, že dnes ideme po nesprávnych cestách. Zabudli sme na tajomstvo, ktoré nám dal Ježiš, keď nestačí len „milovať“, ale: „Zostaňte v mojej láske… Milujte sa na­vzájom, ako som ja miloval vás.“

Ak je nás kresťanov, ktorí žijeme plnosť radosti, tak málo, ak našu spoločnosť cha­rakterizuje depresia, smútok, osamelosť, tak príčinou je pravdepodobne to, že ne­milujeme tak, ako nás to on naučil. Láske sa treba naučiť, treba ju pretaviť do konkrét­nych činov, treba ju oslobodiť od preká­žok, ktoré sa jej stavajú do cesty alebo jej bránia v uskutočňovaní. Preto potrebujeme  hlboké uzdravenie srdca, ktoré prichádza s uznaním našich slabostí, nášho neúčinné­ho správania, čo nás vedie a udržiava v za­čarovanom kruhu a tak podporuje našu malátnosť. Oslobodenie sa z týchto pascí, z týchto zranení a osvojenie si nových zdra­vých postojov a správania sa je začiatkom zmeny, ktorá vytvára pohodu v nás a okolo nás.

Povedané pár slovami: musíš objaviť, že ak posilníš duchovnú časť, ktorá je v tebe, potom ten duch, tá božská sila ide nejakým spôsobom podporiť a uzdraviť všetko, čo je v tebe zlomené, či už máš dar viery, alebo nie. Toto zistenie bolo pre mňa obrovským objavom, keďže som tento zázrak videla nielen vo svojom živote, ale aj v živote tých, ktorí za mnou prišli a predtým žili v pekle.

Toto všetko sa stáva úžasnou príležitosťou na osobnú a cirkevnú formáciu. Vďaka ohlasovaniu evanjelia, sviatostnému živo­tu a službe lásky sa dajú prekonať všetky prekážky spojené s osobnou nezrelosťou, s endemickými a paralyzujúcimi konflikt­mi. Všetko sa zrazu ocitne v novom svetle, naplnené akoby novou energiou a vitali­tou. Preto sa slová „Pozrite, ako sa milu­jú…“ stávajú leitmotívom pre ľudí, ktorí sa k nám zvedavo približujú, pretože náš spôsob života v nich prebúdza starú túžbu po nebi, ktorá sa ukrýva v srdci každého človeka.

Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 4.