Čo si predstavujeme pod slovom „klerikalizmus“?

So znepokojením som si uvedomil, že sa v súčasnej spoločnosti rozmohol istý nešvár a bez mučenia sa priznám, že ním niekedy trpím aj ja.

Stáva sa nám, že sa skrátka uspokojíme s tým, že v skutočnosti nepoznáme pravý význam nejakého slova, ktoré sa pritom vo verejnej debate mimoriadne frekventovane používa. A čo je horšie, toto slovo je mimoriadne frekventované aj v našom osobnom slovníku.

Ako príklad mi aktuálne napadol výraz „woke“. Tento výraz americká pravica používala na označenie názorov, s ktorými zásadne nesúhlasila a ktoré sa väčšinou nejako týkali pozitívnej diskriminácie či presvedčenia, že západná spoločnosť svojím usporiadaním, či zo svojej podstaty utláča menšiny.

Exaktnú definíciu tohto pojmu by ste však hľadali len veľmi ťažko. Americká pravica tak ľahko mohla upadnúť do spôsobu myslenia, v ktorom je všetko, čo sa mi nepáči, „woke“, za čo sa (zaslúžene) stávala terčom ľavicového posmechu.

Nestabilný svet

Takýto pojmový zmätok sa však rozhodne nevyskytuje len na pravej strane (na účely tohto textu výrazne splošteného a zjednodušeného) politického spektra. Pri ľavici môžeme ambivalenciu pozorovať aj pri slovách, ktoré by mali byť pevným civilizačným základom.

Čo je to „žena“? Alebo „manželstvo“? Alebo „láska“? Významy týchto pojmov sa tiež postupne rozkladajú, najčastejšie uskladnené v náleve individualizmu či voluntarizmu. A to napriek tomu, že liberáli za „lásku“, „práva žien“ či „manželstvá pre všetkých“ horlivo bojujú.

Otázka „Čo je to žena?“, čiže pokus o primitívnu pojmovú analýzu, ktorá je základom západnej filozofickej metódy snáď už od Sokrata, sa potom považuje za krajne pravicovú provokáciu, ak nie vyslovene nenávistný prejav.

Klerikalizmus ako fráza

Bohužiaľ, asi nebude prekvapením, že k šermovaniu slovami mimo ich pôvodného významu dochádza aj na cirkevnej pôde, kde pritom môžu mať zásadný vplyv na to, ako ľudia zmýšľajú o tých najvyšších veciach.

Musím sa priznať, že pre mňa sa takýmto pojmom v posledných rokoch stal pojem „klerikalizmus“. 

Na jednej strane som videl tradicionalistov, ktorí sa týmto pojmom ako legitímnou starosťou odmietli zaoberať a poukazovanie na „klerikalizmus“ im zaváňalo uvoľňovaním cirkevnej hierarchie či teologickým liberalizmom.

V ich nočných morách je výsledkom boja proti klerikalizmu stav, v ktorom zabudneme na cirkevnú hierarchiu či sviatosti, sprostredkovateľné skrze sviatostné kňazstvo, pochytáme sa za ruky a budeme sa radovať, že sme jednotní. No jednotní v prázdnote, ktorá nie je vyživovaná sviatosťami.

Na strane druhej sú neskrývaní teologickí liberáli, pre ktorých sa boj proti klerikalizmu stal svätým bojom. No spôsob, akým si tento klerikalizmus vykladajú, je prinajmenšom široký a pohodlne sa doň zmestí všetko, s čím nesúhlasia. (Trochu ako s tým „woke“.)

Prejavom klerikalizmu sa v tomto videní stáva aj to, keď kňaz nenosí civilné oblečenie, ale kolárik či (božechráň) reverendu alebo keď ho veriaci oslovujú „otče“. Teraz nepreháňam, toto sú skutočné názory s príchuťou súčasných nemeckých teologických smerov, ktoré som začul aj v našich končinách.

Premena farnosti

Keď som videl, v akých všemožných kontextoch, pri ktorých bolo nemožné nájsť spoločného menovateľa, sa tento pojem používa, mávol som nad ním rukou – bude to nejaká bezobsažná fráza, s ktorou nestojí za to strácať čas.

Chvála Bohu, do rúk sa mi dostala múdra kniha. A s ňou mnou dlho hľadané vysvetlenie toho, čo to „klerikalizmus“ vlastne je a ako dokáže negatívne ovplyvniť pastoračnú a evanjelizačnú funkciu Cirkvi.

Tou knihou bola Premena farnosti, bestseller od kanadského kňaza Jamesa Mallona. Bola preložená aj do češtiny a poznajú ju aj mnohí kňazi v našich končinách. Dlho mi ju známi z rôznych strán vychvaľovali, preto som vedel, že si ju musím prečítať.

Prepojenie teórie a praxe

Je skvelá. Veľmi ma oslovilo, ako Mallon dokázal prepojiť teoretický teologický základ s praktickými radami, týkajúcimi sa pastorácie a vedenia farnosti. V prvej časti knihy poukazuje na omyly, ktoré nás môžu viesť k neefektívnej pastorácii.

Okrem iného rozpráva napríklad o tom, ako v mnohých farnostiach ide „služba“ farníkom na úkor „apoštolátu“. Pod „službou“ sa myslí činnosť, ktorá smeruje dovnútra farnosti, ktorá slúži ľuďom, ktorí už sú „vnútri“, zatiaľ čo „apoštolát“ dáva väčší dôraz aj na evanjelizáciu a oslovovanie ľudí „vonku“.

Ďalším omylom, ktorý Mallon spomína, je práve klerikalizmus. (Dočkali sme sa!) Mallon ho definuje ako stav, v ktorom si kňazi uzurpujú úlohy či činnosti, ktoré však v skutočnosti náležia kresťanom všeobecne, čiže aj laikom.

Mallon napríklad uvádza, že sa často stretáva s mladými mužmi, ktorí cítia niečo, čo interpretujú ako povolanie ku kňazstvu. Keď sa ich však niekto opýta na to, čo presne majú na mysli, odpovedia, že majú silnú túžbu ohlasovať evanjelium a pastoračne sa angažovať.

To je však všeobecné povolanie, upozorňuje Mallon! Aj laici sa majú podieľať na katechéze či organizácii pastoračných aktivít a usporiadanie našich farností sa tomu musí prispôsobiť. Ak budú laici vidieť, že majú tieto príležitosti sa angažovať, predíde sa nesprávnej interpretácii povolaní.

Zvýšená zodpovednosť laikov

Klerikalizmus pritom nemusí byť výsledkom mocenských úmyslov kňazov. Ako poukazuje pápež František, klerikalizmus je stav, ktorý je v skutočnosti pohodlný pre samotných laikov a tí často nechcú, aby sa niečo zmenilo.

Mallon si spomína na to, ako sa snažil jedného muža, ktorý poctivo chodil na sväté omše presvedčiť, aby sa zapojil do kurzu Alfa alebo podobných farských aktivít. Muž sa naňho ukrivdene pozrel: „Otče, ale ja nie som až taký pobožný.“

Skrátka, keď som si ako laik splnil svoje povinnosti, teda prišiel na svätú omšu, mal cirkevný sobáš a prihlásil svoje deti na krst či birmovku, kňaz by odo mňa už radšej nemal nič požadovať. Ak existuje niekto, kto sám od seba chce robiť niečo navyše, tak je to určite niekto „veľmi pobožný“ alebo dokonca budúci kňaz.

Keď v Cirkvi dobojujeme proti klerikalizmu, nebude to pre laikov pohodlný a rajský stav. V skutočnosti sa práve vtedy začne ich tvrdá práca.

Ale bude to stáť za to. Vo farnostiach sa rozšíri paleta evanjelizačných a pastoračných aktivít, ktoré budú môcť fungovať aj bez dozoru kňazov, ktorých bude, bohužiaľ, zrejme menej a menej. A laici pocítia, že Cirkev je niečo, za čo nesú zodpovednosť aj oni, a že nie je len „výdajným okienkom“ na prijímanie sviatostí.

Ilustračné foto – Peter Kremský