Dar umenia a spirituality: spomienky na Alexandra Trizuljaka

Alexander a Eva Trizuljakovci
Alexander Trizuljak (1921 – 1990) bol sochárom druhej polovice 20. storočia. Študoval v Bratislave na Vysokej škole technickej u prof. M. Schurmanna a J. Kostku a na Akadémii výtvarných umení u prof K. Pokorného v Prahe. Na jeho duchovnej a intelektuálnej formácii sa podieľali osobnosti českého a slovenského disentu, J. Zvěřina, R. Vacková, T. Kolakovič a L. Zavarský. Okrem toho, že Alexander Trizuljak bol sochár, bol aj manžel maliarky Evy Trizuljakovej.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Alexander Trizuljak (1921 – 1990) bol sochárom druhej polovice 20. storočia. Študoval v Bratislave na Vysokej škole technickej u prof. M. Schurmanna a J. Kostku a na Akadémii výtvarných umení u prof K. Pokorného v Prahe. Na jeho duchovnej a intelektuálnej formácii sa podieľali osobnosti českého a slovenského disentu, J. Zvěřina, R. Vacková, T. Kolakovič a L. Zavarský. Okrem toho, že Alexander Trizuljak bol sochár, bol aj manžel maliarky Evy Trizuljakovej.


Princípy, ktoré umelec uplatňoval v sochárskej tvorbe a pri výchove nás detí, spočívali vo fundovanej odbornej príprave, rovnako ako v kvalitnom náboženskom vzdelaní a v zodpovednosti za spoluvytváranie spoločenských a kultúrnych hodnôt. Pri stom výročí jeho narodenia sa zameriame na Alexandra Trizuljaka ako otca veľkej rodiny v spomienkach niektorých jeho detí.


Sochárove ruky
V živote človeka sú momenty, ktoré sa hlboko vryjú do pamäti. Nejedno stretnutie, rozhovor alebo emócia nás sprevádza a ovplyvňuje po celý život. Katarína spomína, ako už v ranom detstve pozorovala otca pri modlitbe. Bol mohutnej postavy a mal veľké sochárske ruky, cez ktoré prechádzalo množstvo sochárskej hmoty. Katka bola svedkom, ako si každé ráno pokľakol k modlitbe a chvíľu v nej zotrvával. Ju aj ostatných súrodencov viedol k modlitbe, dodnes jej v ušiach znie jeho zastretý hlas „ideme sa modliť”. Na dušu malého dievčaťa tento obraz silno zapôsobil – silné sochárske ruky, ktoré každým dňom pokorne prosili Boha o pomoc a sprevádzanie. Ranná modlitba sa mu tak stala solídnym základom celého života. Otec neskôr stál pri Kataríne aj v neľahkom období, keď sa rozhodovala pre povolanie. Obaja rodičia v nej videli veľký talent. Otec ju prozreteľne nasmeroval na sklársku školu v Kamenickom Šenove v severných Čechách a neskôr na štúdium módneho návrhárstva na Vysokej škole umelecko-priemyslovej v Prahe. Láska k maľbe na sklo i textil je dnes dominantnou umeleckou skúsenosťou textilnej a odevnej výtvarníčky Kataríny Böhmovej a svedectvom o nevyčerpateľnosti Božej krásy.

Náboženská formácia prebiehala nenásilne, otec nás viedol k sviatostnému životu, k modlitbe. Nechával nám slobodu.

Rovnováha
V spomienkach Mareka silne rezonovala paralela pevnej výstavby sochárskej kompozície a solídnej bázy duchovného života umelca. „Aj nás deti sa snažil viesť k pevným duchovným základom bytia. V jeho centre stála rodina, viera a práca. Duchovné skúsenosti však neboli tematikou bežných rozhovorov, my ako deti sme sa učili skôr pozorovaním. Náboženská formácia prebiehala nenásilne, otec nás viedol k sviatostnému životu, k modlitbe. Nechával nám slobodu, spomínam si na jeho dobré a citlivé vedenie.“ Už ako dieťa sa Marek modlieval s otcom ruženec a otec bol pre neho výrazným zdrojom duchovného života. Výchova vo viere bola podľa Mareka integrálna, vzťah viery a umeleckej práce sa zakladala na osobnom vzťahu k Bohu a intenzívnom duchovnom živote. Z toho vyplýva smerovanie k zodpovednosti kresťana v spoločnosti a k jeho povinnosti prinášať pozitívne tvorivé činy vo svojom okolí a v spoločnosti.


Domáci ateliér
Trizuljakove deti už od malička dýchali a vnímali vôňu a atmosféru ateliéru, trávili tam celé hodiny maľovaním, kreslením a modelovaním postavičiek. Po nútenom odchode Alexandra Trizuljaka z postu pedagóga na VŠVU v roku 1972 v dôsledku normalizácie sa v rodine zásadným spôsobom zmenila atmosféra. Mladí Trizuljakovci prichádzali do veku, keď sa hlásili na stredné a vysoké umelecké školy, no vzhľadom na spoločenskú situáciu nebolo možné, aby sa to bez problémov podarilo. Otec, nateraz učiteľ bez žiakov, v domácom prostredí vytvoril niečo ako súkromný ateliér. Jeho prvými študentmi boli jeho deti: Michaela, Marek, Mária a Katarína. Sestra Mária si spomína na atmosféru hodín strávených v otcovom ateliéri: „U otca som sa pripravovala na talentové skúšky na umeleckú školu. On ma naučil pracovať so sochárskou hlinou, ako nahadzovať hlavu na drevenú konštrukciu s kovovým drôteným modelom, kde sa už od základu určoval sklon a natočenie hlavy. Neskôr som otcovi pomáhala pri nahadzovaní viacero jeho búst.“ Otec svoje deti podporoval radami, sprevádzaním na talentové skúšky, zabezpečovaním pomôcok a materiálov, či nákupom odbornej literatúry.

Otec bol pre nás deti vzorom, priateľom i prísnym učiteľom, duchovným vodcom.

Dar spoločenstva
Obom rodičom veľmi záležalo na náboženskom vzdelaní. Zakotvenie v spoločenstve veriacich, v komunite rodín, sa im stalo zárukou správnej duchovnej formácie, preto sa aj otec a mama postarali o duchovnú formáciu svojich detí, ktoré v dôsledku nepriaznivej spoločenskej situácie museli ísť študovať ďaleko od domova, do severných Čiech. Rodičia prostredníctvom pátra Zvěřinu kontaktovali kňaza Ladislava Kubíčka, ten počas štúdií sprevádzal Katarínu a Klementa. V Čechách sa mladí Trizuljakovci prvý raz zblížili aj s Hnutím fokoláre. Aj keď otec nebol aktívnym členom hnutia, spolu s manželkou Evou podporovali hnutie aj v časoch totality a poskytovali svoj dom a priestor v ateliéri na rôzne stretnutia. Otec sa veľmi zaujímal o myšlienky Hnutia fokoláre. Keď sa raz Marek vrátil zo stretnutia z Ríma, otec povedal: „Chiara je Božia prorokyňa.“ Veľmi nás všetkých na tejto ceste povzbudzoval a dnes sme piati súrodenci z ôsmich aktívnymi členmi Hnutia fokoláre. Otec bol pre nás deti vzorom, priateľom i prísnym učiteľom, duchovným vodcom. Videl Boží zámer v každom dieťati. Chránil nás, usmerňoval a viedol. V dôvere nás odovzdával do Božích rúk. Aj keď je to už vyše tridsať rokov po jeho smrti, stále nás sprevádza, vedieme s ním vnútorný dialóg a s láskou, úctou, obdivom a vďačnosťou na neho spomíname.


Autorka je dcéra A. Trizuljaka

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články