„Demaskulinizovať“ Cirkev

Pápež František 30. novembra 2023 poveril Medzinárodnú teologickú komisiu (tvorí ju 28 teológov z celého sveta, z toho len päť žien) zvučným poslaním: „demaskulinizovať Cirkev“, čo predpokladá predovšetkým „demaskulinizovať teológiu“.

Týmto pozvaním vyzýva teológov, aby sa vážne postavili k najnaliehavejšej výzve, pred ktorou dnes stojíme, a to tak, že odvážne prijmeme svoju zodpovednosť: „premyslieť myslenie“ tvárou v tvár epochálnej zmene, ktorej sme svedkami.

Túto myšlienku vyslovil jeden z najvýznamnejších intelektuálov našej doby Edgar Morin. Výzva je reformovať myslenie, aby sme sa mohli pozrieť na osud ľudstva – ktoré dnes ako nikdy predtým smeruje k jednote, a pritom valorizuje rozmanitosť, ktorá je jeho bohatstvom – z nového uhla, s prezieravosťou, solidaritou a dôverou.

Ak chceme byť v tomto úspešní, musíme sa rozhodne zaviazať, že vyčistíme nezdravú atmosféru polarizácie, ktorá vládne v našich spoločnostiach a v medzinárodných vzťahoch a ktorú poznačilo vypuknutie „tretej svetovej vojny po kúskoch“.

Nejde tu o presadzovanie funkčnej úlohy žien, ale o uznanie „mystického spôsobu“, ktorý charakterizuje ženskosť.

Ako môže Cirkev zostať pri tejto výzve stáť bokom? Ide o to, aby sa začala skutočná „kultúrna revolúcia“, ktorá – podnietená obratom hodnôt, ako ich navrhuje evanjelium, a prostredníctvom dialógu so všetkými ľuďmi – predstavuje a definuje nové paradigmy interpretácie a premeny skutočnosti pod znakom pravdy a spravodlivosti, stretnutia a solidarity. Pápež František v roku 2017 načrtol všeobecné kontúry tohto programu v dokumente Veritatis gaudium (Radosť z pravdy), strategickom dokumente o teologických štúdiách a vo všeobecnosti o výskume a vyučovaní v rôznych oblastiach poznania, ktoré čerpajú z Ježišovho evanjelia.

Je to stavenisko, na ktorom sa pracuje. Je príznačné, že jeho hlavným poslaním je „demaskulinizácia“ Cirkvi a teológie. V pozitívnom zmysle to znamená umožniť Cirkvi dýchať dvoma pľúcami, ktoré sú zdrojom života vo všetkom: mužskými pľúcami a ženskými pľúcami vo vzťahu vzájomnosti, pričom sa uznáva istý druh prvenstva ženského dychu.

Nejde tu o presadzovanie funkčnej úlohy žien, ale, ako zdôraznil pápež František, o uznanie „mystického spôsobu“, pozorného voči tomu, čo je skutočné a konkrétne, ktorý charakterizuje ženskosť. Takto bude teológia schopná znovu objaviť a zdôrazniť životne dôležité spojenie medzi pravdou a láskou, čo znamená, že jedno bez druhého nemôže existovať.

Nie je náhoda, že minulé storočie bolo poznačené svedectvom života a myslenia žien, ako sú Terézia z Lisieux, Edith Steinová, Simone Weilová, Madeleine Delbrêlová a Chiara Lubichová. Prostredníctvom nich vidíme zárodky nového myslenia, ktoré sme povolaní prijať a stelesniť.

V lete 1949, niekoľko rokov po vojnovej tragédii, Chiara Lubichová napísala: „To pravé je poézia, hudba, pieseň, maľba. Pravou poéziou, pravou hudbou, pravou piesňou a pravým maliarstvom sú pravda, filozofia a teológia.“ Takto vyjadruje inú citlivosť, ktorú diskurz teológie a Cirkvi viac-menej ignoroval. A to je presne to, čo potrebujeme.

Pápež František nás správne vyzýva, aby sme kládli „dôraz na odhaľovanie charakteristických znakov Trojice v celom stvorenstve, na základe čoho sa svet, v ktorom žijeme, chápe ako ,sieť vzťahov‘, kde je ,každej živej bytosti vlastné, že smeruje k niečomu inému‘, čo podporuje ,spiritualitu globálnej solidarity, ktorá vyviera z tajomstva Trojice‘“ (Veritatis gaudium).

Ako sa teda nenechať inšpirovať touto víziou, ktorú rozvinula Chiara Lubichová? Chiara hovorí: „Pochopila som, že som bola stvorená ako dar pre tých, ktorí sú mi nablízku, a že oni boli stvorení Bohom ako dar pre mňa, tak ako je Otec v Trojici všetkým pre Syna a Syn je všetkým pre svojho Otca.

Na zemi teda všetko je vo vzťahu lásky so všetkým: všetko so všetkým…, ale je potrebné byť Láskou, aby si mohol utkať túto zlatú niť medzi bytosťami.“

Synodalita poskytuje alternatívny spôsob bytia a konania pre našu dobu a integruje v sebe rozmanitosť perspektív.

Toto nie je utópia, ale možná a už čiastočne reálna cesta a synodálny proces, do ktorého je zapojená Katolícka cirkev, to dokazuje. V skutočnosti nás vedie k tomu, aby sme sa na skutočnosť a problémy pozerali spôsobom, ktorý je definovaný výrazom „rozhovor v Duchu Svätom“.

Etymológia slova „rozhovor“ – z latinského cum et versari, „prebývať na tom istom mieste, byť v ňom zvyknutí žiť“ – vyjadruje viac než len jednoduchú výmenu myšlienok: znamená zdieľanie vo svete, ktorý spoločne obývame, interpretujeme a budujeme.

Odkaz na Ducha Svätého pripomína evanjeliovú atmosféru, ktorá sa vytvára v rozhovore bez predsudkov vďaka Duchu Svätému, ktorý sa sprítomňuje svojím hlasom, rozpoznateľným medzi tisíckami, a vedie nás na tejto ceste. „Rozhovor v Duchu“ podporuje túto skúsenosť prežívania evanjelia, ktorú pápež František v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium definuje ako „rozšírenie nášho vnútra“.

Toto je skúsenosť Cirkvi… v procese demaskulinizácie. Cirkev, ktorá sa nezištne otvára všetkým v postoji načúvania a vzájomnej pohostinnosti s osobitnou záľubou a nehou voči vylúčeným.

V súhrnnej správe, vypracovanej po prvom zasadaní synodálneho zhromaždenia (október 2023), čítame: „Synodálna prax tak zohráva dôležitú úlohu v prorockej odpovedi Cirkvi na individualizmus, ktorý spôsobuje, že sa ľudia obracajú sami k sebe, populizmus, ktorý rozdeľuje, a globalizáciu, ktorá homogenizuje a splošťuje. Hoci synodalita tieto problémy nerieši, predsa len poskytuje alternatívny spôsob bytia a konania pre našu dobu a integruje v sebe rozmanitosť perspektív. Je to nádejná alternatíva.“

Prevzaté z Nouvelle Cité.

Ďalšie články autora na tému synodality:

Teológ Coda: Rozhovor v Duchu umožňuje praktizovať komunitné rozlišovanie

Prvé ovocie synodálneho procesu

Čas synodality: Potrebujeme dôverovať Bohu

Piero Coda o Synode: Píše sa nová stránka na ceste Cirkvi