Piero Coda o Synode: Píše sa nová stránka na ceste Cirkvi

Piero Coda ako člen Teologickej komisie synody sa zúčastňuje na práci Generálneho sekretariátu synody. Počas formačného stretnutia, ktoré sa uskutočnilo pred pár mesiacmi, predstavil globálny pohľad na to, čo Cirkev v súčasnosti prežíva, pričom zdôraznil novosť a dôležitosť súčasnej Synody o synodalite.

Zúčastňujem sa na synodálnom procese, do ktorého je dnes Katolícka cirkev zapojená v intenzívnej a nepredvídanej forme. Pozvanie byť súčasťou Teologickej komisie synody, ktorej úlohou je sprevádzať tento proces, som dostal už na samom začiatku synody. Čoraz intenzívnejšie to vnímam ako veľmi mimoriadnu skúsenosť, za ktorú úprimne ďakujem Bohu. Umožňuje mi totiž zblízka vnímať v Cirkvi diskrétne a silné vanutie Ducha Svätého. V dnešnej Cirkvi – so všetkými jej známymi výzvami a problémami. Ale Duch Svätý nás nabáda a pomáha nám – ako hovorieval Klaus Hemmerle – vidieť všetko „očami Paschy“, ktoré nám umožňujú vidieť v skúškach a krížoch ohlasovanie vzkriesenia a nových ciest. Je to zmŕtvychvstalý Pán, ktorý vo svetle a sile Ducha Svätého vedie svoju Cirkev, dáva jej kráčať a rásť, aby bola schopná vydávať svedectvo o evanjeliu kráľovstva na úrovni znamení čias a načúvať, čo jej hovorí Duch Svätý, aby tak odpovedala na najúprimnejšie a najhlbšie očakávania a túžby mužov a žien našej doby.

Cirkev nie je raz a navždy zadefinovaná skutočnosť, ktorá sa jednoducho začleňuje do dejín.

Nato, aby sme týmito očami dokázali rozoznávať zmysel súčasných udalostí, je nevyhnutné byť v súlade i s Druhým vatikánskym koncilom, ktorý bol nielen najdôležitejšou udalosťou v živote Cirkvi v minulom storočí, ale jednou z najdôležitejších udalostí v celých dejinách kresťanstva. Bol totiž prorockým ohlásením Cirkvi tretieho tisícročia. Cirkev totiž nie je raz a navždy zadefinovaná skutočnosť, ktorá sa jednoducho začleňuje do dejín. Je to cesta Božieho ľudu, vedená Duchom Svätým po cestách dejín so zmŕtvychvstalým Ježišom a pod láskyplným pohľadom Otca. Aby semeno evanjelia vyklíčilo v štýle života a jeho formách, ktoré sú stále tými istými, Ježišovými, zakorenenými v tom, ktorý „je ten istý včera, dnes a naveky“, ale ktoré sú zároveň neustále nové, pretože Boh robí pre svoje deti vždy nové veci. Nehovorí nám on sám aj dnes: „Hľa, robím čosi nové, teraz to klíči, či to nebadáte?“ (Iz 43, 19)

Áno, Ježišova novosť je… stále nová! Druhý vatikánsky koncil – ako povedal teológ Karl Rahner – bol začiatkom nového začiatku, to znamená začiatkom novej epochy v dejinách Cirkvi, ktorá si vyžaduje čas, aby bola dešifrovaná a realizovaná vo svojich výrazoch. Skúsenosť koncilu bola pre biskupov, ktorí sa na ňom zúčastnili, novou skúsenosťou bytia Cirkvi. Pápež Ján XXIII. o ňom hovoril ako o nových Turícach. Na záver koncilu ustanovil pápež Pavol VI. v roku 1965 Synodu biskupov, aby táto skúsenosť pokračovala a prinášala ovocie v celom Božom ľude a aby sa pápežova služba jednoty vykonávala v spoločenstve so všetkými biskupmi – podľa princípu kolegiality. Ide o významnú novinku v Katolíckej cirkvi. Už roky si razí v Cirkvi cestu a v mnohých ohľadoch omladila jej tvár. Cirkev zároveň vďaka nej zakúsila nové formy života a misie v rôznych kultúrnych a sociálnych kontextoch, a to aj prostredníctvom rozkvetu laických združení a cirkevných hnutí.

Druhý vatikánsky koncil bol začiatkom nového začiatku, to znamená začiatkom novej epochy v dejinách Cirkvi, ktorá si vyžaduje čas, aby bola dešifrovaná a realizovaná vo svojich výrazoch.

O päťdesiat rokov neskôr – na základe doterajšej cesty a najmä skúsenosti Cirkvi v Latinskej Amerike, odkiaľ pochádza – pocítil pápež František naliehavú výzvu urobiť krok vpred, aby dal impulz novej ére ohlasovania evanjelia, ktorú sme povolaní žiť. Latinská Amerika je totiž kontinentom, kde Druhý vatikánsky koncil azda najhlbšie „prekvasil“ cestu Cirkvi. Európa, ako vieme, bola počas týchto desaťročí dlho rozdelená v dôsledku studenej vojny. Na jednej strane bolo na Východe ťažké slobodne vyjadriť poslanie Cirkvi – možné bolo svedčiť len o jej vnútornej a mystickej sile. Na druhej strane, na Západe bol silný tlak sekularizmu. Model kresťanskej doby, ktorý priniesol aj pozitívne veci, sa však skončil tak, že v Cirkvi prevládla skôr defenzívna než proaktívna stratégia.

V roku 2015 nás pápež František vo svojom pamätnom príhovore pri príležitosti 50. výročia zriadenia Synody biskupov vyzval, aby sme urobili krok vpred. Základom tejto jeho výzvy bolo učenie Druhého vatikánskeho koncilu a zohľadnenie doterajšieho vývoja. Na Druhom vatikánskom koncile, už som to pripomenul, sa potvrdil princíp kolegiality biskupov, podľa ktorého sú všetci biskupi v spoločenstve s pápežom povolaní k efektívnej spoluzodpovednosti za poslanie celej Cirkvi. Spolu s tým sa zdôraznilo ešte niečo zásadné, a to, že táto spoluzodpovednosť sa uskutočňuje primárne službou spoločenstvu, pričom každý biskup ju žije vo svojej miestnej cirkvi. Takto sa v prvej kapitole konštitúcie Lumen gentium, dokumentu Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi, opisuje Boží plán lásky k ľudstvu, ktorý sa realizuje prostredníctvom Cirkvi, ktorá je v Ježišovi „znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“. Druhá kapitola hovorí o Božom ľude, ktorý tvoria všetci pokrstení rôznych povolaní, chariziem a služieb, pričom všetci majú rovnakú dôstojnosť Božích synov a dcér a angažujú sa v jedinom poslaní. Tretia kapitola hovorí v tejto súvislosti o kolegiálnej službe biskupov v službe rastu a poslania Božieho ľudu v spoločenstve všetkých miestnych cirkví v jednej univerzálnej Cirkvi. Ustanovenie Synody biskupov Pavlom VI. zdôraznilo biskupskú kolegialitu ako realizáciu III. kapitoly dogmatickej konštitúcie Lumen gentium. Pápež František zvolaním synodálneho procesu zdôrazňuje, že Synoda biskupov slúži Božiemu ľudu, ktorý je na ceste, kráča s ním, a to počnúc miestnymi cirkvami. Všetci sa tak spolu zúčastňujú na živote a misii Cirkvi.

Pápež František zvolaním synodálneho procesu zdôrazňuje, že Synoda biskupov slúži Božiemu ľudu, ktorý je na ceste, kráča s ním, a to počnúc miestnymi cirkvami.

V roku 2018 Medzinárodná teologická komisia, ktorej som členom, odpovedala na pápežovu výzvu a vydala dokument, ktorý túto tému prehlbuje. V roku 2018 pápež František konštitúciou Episcopalis communio zreformoval Synodu biskupov, pričom zdôraznil, že Synoda biskupov, vzácne a strategické dedičstvo Druhého vatikánskeho koncilu, musí byť tlčúcim srdcom procesu, ktorý podporuje spoluúčasť všetkých vo všetkých miestnych cirkvách. Cieľom je, aby tak celý tento proces vyústil do Synody biskupov v jednote s pápežom a odtiaľ sa vrátil k miestnym cirkvám, aby ich inšpiroval a podnietil k ďalšiemu kráčaniu. Túto dynamiku začali uvádzať do života už synody o rodine a o mladých. Výsledkom bola skúsenosť, že synoda nie je len jednorazovou udalosťou, ale procesom, ktorý zahŕňa celý Boží ľud a všetci sú povolaní mať na ňom účasť. Biskupi tu potom majú zodpovednosť za proces rozlišovania, ktorý im prináleží z titulu ich služby, a úlohou pápeža je povedať záverečné slovo, ktoré dá procesu pečať. Ale svoj nenahraditeľný a špecifický príspevok v mnohorakosti chariziem a s rozmanitosťou a bohatstvom skúseností, ktorých je nositeľom, je povolaný ponúknuť celý Boží ľud.

Po skončení Synody o mládeži navrhli biskupi užší zoznam troch tém pre nasledujúcu synodu, medzi nimi aj potrebu prehĺbiť chápanie toho, čo znamená byť čoraz viac synodálnou Cirkvou vo vernosti evanjeliu a Tradícii Cirkvi a zároveň realizovať nový misijný elán v našej dobe. Pápež si vybral práve túto tému a v roku 2021 spustil proces, ktorý aktuálne prežívame. Téma synody bola formulovaná takto: Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť a misia. Nejde teda o riešenie jednotlivých problémov, ktoré sú v Cirkvi dnes na stole a sú pomerne závažné. Ide o spoločné uvažovanie o tom, čo znamená byť synodálnou Cirkvou, kde sa všetci učíme žiť spoločenstvo a misiu a zúčastňovať sa na nich tvorivo a zodpovedne, každý podľa svojho povolania. A to v troch etapách: prvá etapa sa uskutočnila v miestnych cirkvách – nielen v jednotlivých diecézach, ale aj v cirkvách na národnej a kontinentálnej úrovni. Druhou etapou je zhromaždenie Synody biskupov, ktoré sa slávi v októbri tohto roku na prvom zasadnutí a pokračovať bude druhým zasadnutím v budúcom roku. Na tomto zasadnutí sa po prvýkrát aktívne a v plnej miere zúčastňuje aj 70 laikov, žien a mužov. A napokon tretia etapa, spojená s návratom výsledkov Synody biskupov do miestnych cirkví, aby sme v každej z nich mohli rozlíšiť, čo v praxi znamená byť synodálnou Cirkvou, aké iniciatívy treba uskutočniť a aké prioritné problémy treba riešiť.

Prvá etapa sa v jednotlivých diecézach uskutočňovala s rôznou intenzitou a nasadením, pretože veľa záviselo od jednotlivých biskupov v diecézach a od jednotlivých kňazov vo farnostiach a tiež preto, že len menšina Božieho ľudu bola citlivá na synodálny proces a zúčastňovala sa na ňom.

V rámci prípravy jesenného zhromaždenia synody bol vypracovaný súhrnný dokument Instrumentum laboris, ktorý zhromažďuje plody prvej etapy procesu. Táto prvá etapa sa v jednotlivých diecézach uskutočňovala s rôznou intenzitou a nasadením, pretože veľa záviselo – pri spustení aj priebehu procesu – od jednotlivých biskupov v diecézach a od jednotlivých kňazov vo farnostiach a tiež preto, že len menšina Božieho ľudu bola citlivá na synodálny proces a zúčastňovala sa na ňom. Ale tam, kde sa proces začal a prebehol, došlo k veľkému prebudeniu nádeje. Synoda skutočne priniesla zážitok prítomnosti a pôsobenia zmŕtvychvstalého Ježiša a Ducha Svätého podľa prísľubu zaznamenaného v evanjeliu: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“

To je ústredný bod! Generálny sekretár synody kardinál Mario Grech to nedávno vyjadril jasne: „Čoraz viac si uvedomujem, že synodálny proces je duchovnou skutočnosťou. Pápež to neustále pripomína: protagonistom je Duch Svätý.“ Synodálny proces je vlastne zlatou príležitosťou naučiť sa spoločne načúvať Duchu Svätému a podeliť sa o dary, ktoré každý dostal, aby sme rozoznali, kam nás Duch Svätý ako Cirkev, vychádzajúcu v ústrety každému človeku, vedie. Je potrebné oceniť svoje vlastné skúsenosti a špecifické schopnosti, ale musíme byť aj pripravení počúvať každého a nepripútavať sa k vlastným názorom, aby sme mohli rozoznať to, čo si myslíme, od toho, čo Duch Svätý skutočne hovorí Cirkvi. Tento štýl a metóda sa označuje ako „duchovný rozhovor“: stretnúť sa, ale nie preto, aby sme diskutovali o svojich názoroch, ale aby sme spoločne počúvali Božie slovo a nechali sa viesť inšpiráciou Ducha Svätého. Aby sme nakoniec mohli s pokorou a dôverou povedať – ako čítame v Skutkoch apoštolov –, „lebo Duch Svätý a my sme usúdili…“.

Musíme byť pripravení počúvať každého a nepripútavať sa k vlastným názorom, aby sme mohli rozoznať to, čo si myslíme, od toho, čo Duch Svätý skutočne hovorí Cirkvi.

Instrumentum laboris teraz presnejšie hovorí o „rozhovore v Duchu“: rozhovor – v latinčine conversatio – neznamená len viesť dialóg, ale spoločne žiť na jednom mieste, spoločne zakúsiť nový život, oživovaný Duchom Svätým, na ceste našich dejín. Rozhovor v Duchu, v prijímaní a rozlišovaní skúseností a myšlienok každého, otvára priestor na počúvanie Božieho slova a hlasu Ducha. Takto sa môžeme venovať problémom, ktoré sú na programe, nie podľa rôznych názorov vo vzájomnej dialektike, ale – bohatí na pluralitu citlivosti a skúseností – snažiť sa spoločne načúvať tomu, čo chce Duch Svätý.

Uvediem dva príklady, ktoré sa dnes ukazujú s naliehavou aktuálnosťou. Prítomnosť žien v Cirkvi, otázka ich svätenia a služby (a akej?): áno alebo nie? Otázka nemôže byť položená takto. Potrebujeme nájsť správny spôsob a hľadať ho v načúvaní jeden druhému a Božiemu slovu, inak riskujeme, že sa vydáme skratkami alebo dokonca urobíme nesprávne rozhodnutia. Ďalší príklad, formácia v seminároch: je to ústredný problém, pretože kňazi sú smerodajným referenčným bodom vo farnostiach. Akou formáciou sa majú pripravovať na svoju službu? Formujú sa ako aktéri a podporovatelia spoločenstva, spoluúčasti, misie alebo sú stále formovaní klerikálnym štýlom? Synodálny proces ponúka adekvátne miesto na riešenie týchto otázok správnym spôsobom. Potrebujeme byť synodálnou Cirkvou, aby sme dokázali rozlišovať Ježišovými očami rôzne otázky.

Potrebujeme byť synodálnou Cirkvou, aby sme dokázali rozlišovať Ježišovými očami rôzne otázky.

Dojem, ktorý som získal pri skúmaní záverečných dokumentov kontinentálnych stretnutí, bol veľmi pozitívny, ba až prekvapujúci. S rôznym akcentom – Oceánie, Latinskej a Severnej Ameriky, Afriky, Ázie, východných katolíckych cirkví, Európy – sa zdôrazňujú rovnaké témy a rovnaký je aj základný postoj, ktorý prežívame, aby sme im čelili v evanjeliovom duchu. Hlbokou túžbou všetkých je nasledovať Ježiša a načúvať Duchu Svätému, nie však vznášaním požiadaviek (robia to len nepočetné menšiny), ale vzájomným prijímaním sa, vytváraním priestoru pre tých posledných a vylúčených. Boží ľud opäť preukazuje veľkú vyváženosť, riadi sa „čuchom“ – ako to nazýva pápež František –, ktorý je zmyslom pre vieru, darovaným Duchom Svätým, ktorý zdôraznil Druhý vatikánsky koncil. V dejinách Cirkvi to tak bolo vždy. Už v prvých storočiach, keď sa šírila ariánska heréza, ktorá popierala Ježišovo božstvo, pravú vieru strážil Boží ľud.

Dnes sa táto synodálna dynamika života, ktorá je vlastná Cirkvi, prebúdza. Dozrieva nové a spoločné vedomie toho, čo znamená byť Cirkvou, ktorá je znakom a nástrojom bratstva, a teda Cirkvou vychádzajúcou ku každému. To si od nás žiada, aby sme boli verní evanjeliu a práve preto neboli bojazliví ani uzavretí. Píše sa nová stránka – pretože je stará ako evanjelium! – na ceste Cirkvi: katolícka cesta k synodalite, aby sa v tejto náročnej a sľubnej zmene epochy ľudských dejín ohlasovala všetkým radosť evanjelia a svedčilo sa o nej.