Kardinál Grech exkluzívne pre nm.sk: Cieľom synody nie je meniť doktrínu, ale pomôcť Cirkvi ohlasovať evanjelium

Rozhovor s generálnym sekretárom Synody biskupov a bývalým predsedom konferencie biskupov Malty, kardinálom Mariom Grechom.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

L’intervista in italiano si trova sotto. (Rozhovor v taliančine nájdete nižšie.)

V exkluzívnom rozhovore pre nm.sk kardinál Grech odpovedá na otázky týkajúce sa prebiehajúcej Synody o synodalite, ktoré vychádzajú z nášho slovenského prostredia.

 V rozhovore sa dočítate:

– ako kardinál Grech hodnotí doterajší priebeh synody,

aký je rozdiel medzi nemeckou synodálnou cestou a Synodou o synodalite,

– čo je cieľom synody a ako sa dotýka učenia Cirkvi,

– aká je súvislosť medzi synodalitou a prebiehajúcou reformou Cirkvi,

– čo konkrétne môžeme očakávať od tejto synody.

Nachádzame sa na konci kontinentálnej fázy synodálneho procesu, medzitým sa pripravuje stretnutie vo Vatikáne. Ako vidíte a hodnotíte doterajší priebeh synody?

Veľmi pozitívne. Počúvať cirkvi na rôznych kontinentoch a prostredníctvom kontinentálnych zhromaždení, ktoré sa slávili, sa stretnúť s ľuďmi, nielen s dokumentmi, bola naozaj milosť. Preto má synodálne kráčanie – aspoň pre nás, ktorí sme sa na týchto stretnutiach zúčastnili – ľudskú tvár. Ba povedal by som, že kresťanskú tvár, pretože na všetkých zhromaždeniach sme sa stretli so živou cirkvou, s cirkvou plnou nádeje, ktorá sa vážne chce podieľať na misii. Je tu Cirkev, ktorá počúva volanie muža a ženy dneška a prináša ich otázky. Spoločne ako univerzálna Cirkev sa snažíme dať odpoveď vo svetle Božieho slova, pozorní na vnuknutia Ducha.

Tím odborníkov, ktorý vypracoval pracovný dokument Synody biskupov.

Čo sa vynára z rôznych realít kontinentov?

Veľa radosti. Radosť, ktorá pramení zo stretnutia s Pánom. Je to radosť, ktorú chce zhromaždenie šíriť a komunikovať ľudstvu, ktoré, žiaľ, stráca samotnú schopnosť radovať sa. Naša radosť je však radosťou, ktorá pramení z evanjelia, zo stretnutia s Ježišom. A to napriek ťažkostiam, výzvam, problémom, ktoré zažívajú cirkvi na rôznych kontinentoch, napriek existujúcim konfliktom a rozdeleniam, nepochopeniu a ľudskej slabosti, ktoré cirkvi na jednotlivých zhromaždeniach prezentovali. A hoci hovorili o týchto skutočnostiach, o týchto aspektoch ľudského života, nehovorili o tom, akoby to bola porážka. A to preto, že tu je nádej, ktorá spočíva v tom, že evanjelium je liek, je to olej, ktorý môže skutočne uzdraviť zranené ľudstvo.

V miestnych aj kontinentálnych cirkvách mnohí hovorili o svojich výzvach, o svojich ťažkostiach, ale zároveň boli plní dôvery vo vedomí, že ak sa nám naozaj podarí kráčať spolu, rozlišovať spolu, Cirkev má dnešnej spoločnosti čo ponúknuť. Má krásnu pravdu, ktorá určite pomôže mužom a ženám kráčať a napredovať.

Rozmanitosť na lokálnej i univerzálnej úrovni nebráni jednote. Vyplýva to z rôznych doteraz vypracovaných dokumentov. Ako žiť a uviesť do praxe túto skutočnosť, ktorá je zároveň výzvou?

Jednota neznamená uniformitu, ale ocenenie rozličnosti, rôznych darov, chariziem, povolaní a tiež rôznych odpovedí, ktoré môže cirkevné spoločenstvo ponúknuť ako inšpiráciu, ktorá prichádza od Pána.

Keď hovoríme o rozličnosti, neznamená to, že neexistuje spoločný základ, pretože stredobodom všetkého je Ježiš Kristus a evanjelium: evanjelium čítané aj vo svetle Tradície Cirkvi. Nielen dnes, ale vždy existovali a existujú odtiene, ktoré odrážajú kultúru, dejiny, výzvy každého národa, každého kontinentu. Vidíme to napríklad v liturgii.

Čím viac dokážeme oceniť, rešpektovať, podporovať to, čo je špecifické, tým viac budeme schopní posilniť jednotu, vyhnúť sa rozdeleniu.

Spomínam si, že účasť na rôznych liturgiách cirkví sui iuris počas kontinentálneho zhromaždenia východných katolíckych cirkví bola skúsenosťou mnohých farieb a ozajstnou symfóniou. Sú to katolíci ako my. Rozmanitosť, ktorá existuje, a musím to znova zopakovať, skutočne vyjadruje históriu, skúsenosť a stelesnenú spiritualitu. Táto rozmanitosť je pre mňa obohatením.

Ako plynie čas, stále viac sa stretávam s ľudskou tvárou cirkví, zakúšam ju a uvedomujem si, aké ťažké bude navrhnúť odpoveď pre všetkých; rovnakú pre všetkých bez toho, aby sme brali do úvahy to, čo nás odlišuje. A predsa je to možné; je možné spraviť to spoločne a bez toho, aby sme zradili evanjelium, bez toho, aby sme obetovali základné pravdy, ale tak, aby sme našli spôsoby vyjadrenia, ktoré zodpovedajú rôznym ľudským skutočnostiam. Toto je bohatstvo Cirkvi. Čím viac dokážeme oceniť, rešpektovať, podporovať to, čo je špecifické, tým viac budeme schopní posilniť jednotu, vyhnúť sa rozdeleniu. Toto je pre mňa synodalita. Teda to, že všetok Boží ľud v Katolíckej cirkvi dokáže oceniť toto bohatstvo.

Niektorí synodu a synodalitu nechápu a majú veľké obavy alebo výhrady aj preto, že ju vnímajú cez synodálnu cestu v Nemecku. Môžete povedať niečo o synodálnej ceste v Nemecku a objasniť rozdiel oproti Synode o synodalite?

Môžem objasniť rozdiel, pretože ide o dve rôzne cirkevné skúsenosti. Synodálna cesta v Nemecku mala alebo má za cieľ pomôcť cirkvi v Nemecku nájsť odpovede na otázky, s ktorými sa stretávajú aj biskupi, zatiaľ čo synoda pre univerzálnu Cirkev má veľmi presnú tému: Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť a misia. Inými slovami, ide o hľadanie toho, ako sa celá Cirkev môže skutočne spoznať alebo prehĺbiť svoju identitu. Pretože synodalita nie je pre Cirkev nejakou dodatočnou poznámkou, ale synodalita a Cirkev sú synonymá; vyjadrujú sa navzájom. Sú tým istým pojmom.

Potom je tu podľa môjho názoru ešte jedna veľmi dôležitá špecifickosť. Synoda univerzálnej Cirkvi sa začala tým, že vypočula všetkých. Teraz po skončení kontinentálnej fázy pracujeme na Instrumentum laboris (pracovnom dokumente, pozn. red.), ktoré bude zaslané biskupom celej Cirkvi. Biskupi, ktorí sa zúčastnia na októbrovej Synode biskupov, budú zastupovať celý episkopát, neustále v jednote s Petrom. Ide teda o tri základné rozmery: Boží ľud, kolegialita biskupov a Petrova služba. Toto je zaistené na synode univerzálnej Cirkvi. Zatiaľ čo synoda alebo synodálna cesta nemeckej cirkvi je skúsenosťou cirkvi v tejto krajine.

Synodálna cesta nemeckej cirkvi je skúsenosťou cirkvi v tejto krajine.

Samozrejme, nemecký episkopát má svoje kompetencie, ale potom má aj svoje hranice, pretože je tiež súčasťou kolégia biskupov a sú záležitosti, ktoré sa musia uzatvárať v kolégiu biskupov, pričom treba mať na zreteli neustálu jednotu s Petrom. Som presvedčený, že moji bratia v nemeckom episkopáte vedia, aké sú ich kompetencie, a chcú toto spojenie s celým episkopátom a s Petrom zachovať.

Ďalšia obava sa týka doktrinálneho aspektu, teda že synoda zmení katolícku náuku. Na ktorú oblasť sa zameriava Synoda o synodalite?

Treba zdôrazniť, že synoda celej Cirkvi, ktorá bude mať zásadnú etapu v Synode biskupov, nemá kompetenciu niečo meniť, pretože v konečnom dôsledku rozhoduje Svätý Otec. Synoda navrhuje, predkladá návrhy Svätému Otcovi, potom je na Svätom Otcovi, aby urobil rozhodnutia.

Úzko vzaté, synoda nemá za cieľ meniť doktrínu. Je to skôr pastoračný nástroj. Samozrejme, počúvanie, rozlišovanie celého Božieho ľudu pod vedením biskupa a biskupov tiež pomôže Cirkvi prehĺbiť pravdy. To však neznamená, že synodálne zhromaždenie môže meniť doktrínu. Môže nám pomôcť lepšie pochopiť dedičstvo, ktoré máme, lepšie pochopiť dnes čítané evanjelium. To je dôležité.

Synoda celej Cirkvi, ktorá bude mať zásadnú etapu v Synode biskupov, nemá kompetenciu niečo meniť.

Opakujem však, že cieľom synody nie je meniť doktrínu. Cieľom synody je pomôcť Cirkvi pokračovať v ohlasovaní evanjelia. Preto je synodalita pre misiu zásadná. Podľa môjho názoru má všetko toto – celá činnosť, ktorá sa odohráva na synode – presný cieľ: pomôcť Božiemu ľudu, aby lepšie vedel a našiel štýl, ako môže skutočne začať, alebo, ešte lepšie, môže mu pomôcť otvoriť nové cesty, ktoré uľahčia stretnutie Ježiša s dnešnými ľuďmi. Neexistuje človek, ktorý by bol z tohto stretnutia vylúčený. Je teda na nás všetkých, aby sme toto stretnutie uľahčili.

V horizonte toho, čo ste načrtli, môžeme vnímať synodu ako odpoveď na znamenia čias a potreby dnešného sveta a spoločnosti?

Povedal by som, že téma, ktorú Svätý Otec navrhol pre túto synodu, je pozvaním pre nás všetkých, aby sme našli metódu. Aby všetci pokrstení boli predovšetkým presvedčení, že v nich prebýva Duch Svätý a že prítomnosť Ducha nie je mŕtvou, ale živou a dynamickou prítomnosťou. Že Duch potrebuje myseľ, srdce každého z nás práve preto, aby sme lepšie pochopili evanjelium, aby sme ho vedeli prekladať do jazyka, ktorý je dnes zrozumiteľný, aby sme vedeli nachádzať v evanjeliu odpovede na otázky, ktoré má dnešný človek. Pretože otázky dnešného človeka sa líšia od otázok včerajška. Možno sú v podstate rovnaké, ale sú inak formulované.

Synoda nám teda chce pomôcť nájsť aj spôsoby, ako môžeme všetci spolupracovať, podeliť sa o svoje zodpovednosti práve preto, aby sme mohli ohlasovať evanjelium. Nikto v Cirkvi sa nemôže cítiť zbavený tohto povolania k misii. Nikto sa nemôže cítiť ukrátený o možnosť, aby sa podelil so spoločenstvom s tým, čo mu patrí. Obzvlášť tí, ktorých Pán povolal a postavil na čelo spoločenstva. Tu mám na mysli nielen biskupov, ale aj kňazov.

Synoda nám chce pomôcť nájsť aj spôsoby, ako môžeme všetci spolupracovať, podeliť sa o svoje zodpovednosti práve preto, aby sme mohli ohlasovať evanjelium.

Dnes vieme, že nemôžeme napredovať sami, že nemôžeme čeliť dnešným výzvam sami. Potrebujeme načúvať volaniu Božieho ľudu. Biskupi hovoria: „Potrebujeme počúvať svojich bratov biskupov, ale nielen to; potrebujeme počúvať aj naše komunity“. Tí, ktorí už zakúsili synodalitu, sú dnes veľmi nadšení a ďakujú Pánovi, že vďaka tomuto uvažovaniu o synodalite našli spojencov, spolupracovníkov. V tomto ohľade teda musíme mať všetci jasno – aj keď možno nemáme teologické vzdelanie na akademickej úrovni, ale všetkých nás oživuje ten istý Duch, a teda všetci môžeme prispieť k tomu, aby sme pomohli Cirkvi naplniť Pánov mandát, evanjelizáciu.

Samozrejme, služba tých, ktorí stoja na čele, je veľmi dôležitá. Pre mňa služba biskupa znamená byť darom pre Boží ľud, pretože práve táto služba môže zabezpečiť, že tak ako individuálne rozlišovanie, aj to kolektívne, cirkevné, je správnym rozlišovaním. Pomáha nám to kráčať po ceste správnym smerom, pretože – ak si nedáme pozor – môžeme kráčať aj zle. Existuje riziko, že zablúdime. Inými slovami, synodalita je cestou pre Cirkev dneška, zajtrajška, ale treba po nej kráčať s veľkou opatrnosťou.

Aká je súvislosť medzi synodalitou a prebiehajúcou reformou Cirkvi, ktorú presadzuje pápež František?

Pápež František nikdy nezabúda pripomínať, že protagonistom všetkého je Duch Svätý, a platí to aj o tomto synodálnom procese. A ak Duch Svätý chýba, potom to nie je Cirkev, nie je to synoda.

Môžem povedať, že protagonistom je aj Boží ľud. Ale to nie je v rozpore. Boží ľud je protagonistom, pretože v ňom prebýva Duch Svätý. Ak Duch chýba, ľud nebude Božím ľudom. Duch však potrebuje hlas, ľudské srdce a ľudskú myseľ. Toto je teda základná črta tohto obrátenia.

Vy ste ho nazvali reformou, avšak pojem obrátenie je viac evanjeliový. Zároveň však máte pravdu, pretože čo znamená reforma? Ísť k pôvodnej forme. Pre mňa, a možno aj pre tých, ktorí majú ťažkosti pochopiť, čo je to synodalita, môžeme povedať: poďme k prvotnej Cirkvi, poďme k prvému spoločenstvu, ako je opísané v Skutkoch apoštolov, kde sa všetko dávalo do spoločného. Toto je synodalita. Dávať do spoločného materiálne dobrá je možno ťažkým povolaním. Ale dávať do spoločného duchovné dobrá a snažiť sa obohatiť nielen svoju komunitu, ale aj celú spoločnosť, to je podľa mňa štýl Cirkvi.

V našich končinách sa radi pozeráme na praktický aspekt. Aké konkrétne plody môžeme očakávať od tejto synody?

V prvom rade ide o individuálne obrátenie, pretože sme vo svete a nemôžeme povedať, že svet na nás nemá vplyv. Dnešný svet je príliš individualistický. Niektorí dokonca hovoria o epidémii individualizmu, čo je smrteľná epidémia. Synodalita však potrebuje toto individuálne obrátenie. Inými slovami, potrebuje ho spoločenstvo, bratstvo, kde napriek našim rôznym charizmám a rôznym službám sme stále jedna rodina. Neznamená to, že sú medzi nami tí, ktorí prikazujú, a tí, ktorí poslúchajú. Nie. Potrebujeme sa navzájom, a to práve v kontexte toho, čo hovoríme, pretože vieme, že Duch Svätý nie je ničou výsadou, ale je spoločným darom.

Potom si treba osvojiť Ježišov štýl. Ježiš bol synodálny. Chodil s ľuďmi, počúval ich. Kládol ľuďom otázky nie zo zvedavosti, ale aby podnietil odpoveď, ktorá prichádzala skôr zvnútra než zvonka. Bol teda pozorný voči potrebám a snažil sa podržať človeka, najmä toho slabého, krehkého, hriešneho. A Ježiš nikdy nie je sám, ale je vždy spolu s inými, s ľudom, so svojimi učeníkmi alebo s Otcom. Hovoríme o spoločenstve. A spoločenstvo nie je len v horizontálnom zmysle, ale existuje aj vertikálne spoločenstvo, modlitba.

Hovorili sme o Duchu Svätom, ale v tejto skúsenosti musíme zdôrazniť aj význam modlitby. Synodálny Ježiš je ten, ktorý bol pripravený prijať všetkých. Prijímanie iných musí byť charakteristickou črtou života synodálnej Cirkvi, z ktorej sa nikto necíti vylúčený. Prijatie neznamená schvaľovať rozhodnutia jednotlivých osôb, ale je to spoločné kráčanie, aj keď sme odlišní. Je to tak preto, lebo sme presvedčení, že priblížením sa k iným, kráčaním s inými, dokonca aj s tými, ktorí sú odlišní, nie sme sami, ale je tu Duch Svätý. A cez našu prítomnosť, cez naše prijatie, blízkosť, solidaritu Duch prechádza aj na iných.

Prijímanie iných musí byť charakteristickou črtou života synodálnej Cirkvi, z ktorej sa nikto necíti vylúčený. Prijatie neznamená schvaľovať rozhodnutia jednotlivých osôb, ale je to spoločné kráčanie, aj keď sme odlišní.

Potom bude synodálna Cirkev Cirkvou, ktorá má počúvajúce srdce. Počúvanie nie je ľahké. Je ľahké hovoriť, ale umenie počúvať je veľmi náročné uviesť do praxe. Takže toto je ďalšia charakteristika, ktorú možno po zavŕšení tohto synodálneho kráčania budeme schopní oceniť a prijať.

Ďalej štruktúry. V skutočnosti už existujú štruktúry, ktoré treba oceniť, treba ich uviesť do pohybu, pretože na papieri sú. Ale to neznamená, že v živote Cirkvi sú aj bežnou praxou. Mám na mysli napríklad farskú radu, pastoračnú radu, presbyterskú radu. To všetko sú štruktúry, ktoré boli navrhnuté už od čias Druhého vatikánskeho koncilu, ale nie sú prítomné všade v Cirkvi. Nie preto, že by štruktúry boli nevyhnutné, ale sú ako kostra, ktorá drží telo vzpriamené. Nejde teda ani tak o štruktúry ako o dušu. Keď raz zažijeme toto obrátenie, potom nevyhnutne pocítime aj potrebu nájsť v našom prostredí spôsob, ako by sa synodalita mohla stať bežnou súčasťou cirkevného života.

Máte nejaké odporúčanie, čo robiť, aby sme nestratili elán a dynamiku, ktorú sme zakúsili počas diecéznej fázy synody?

Napredovať. Diecézna fáza sa neskončila. Podľa mňa je chybou, ak hovoríme o oddelených fázach: prvá diecézna fáza, potom národná fáza, kontinentálna fáza. V diecéznej fáze sa začal proces. A môžem vám povedať, že nie málo ľudí povedalo, že táto skúsenosť bola pre život cirkvi natoľko plodná, že zachovali diecézne aj národné skupiny.

Preto je pre mňa dôležité, aby nadšenie a elán, ktoré sme zažili pred niekoľkými mesiacmi – pretože odvtedy už ubehli dva roky – pokračovali. Už v tom, čo zaznelo v prvej fáze synody, je materiál pre miestne cirkvi, na základe ktorého sa môžu rozhodovať. To znamená, že už sú tu plody, netreba v tomto ohľade čakať na záver celej synody. Pretože v tom, čo už miestna cirkev alebo konferencia biskupov zhromaždila a prijala, je materiál, v ktorom môžu nájsť určité prvky a okamžite začať konať. A to je už ovocie kráčania, synodálnej skúsenosti.

Potom bude dôležitá aj fáza recepcie – niektorí ju nazývajú fázou implementácie –, v ktorej sa závery Svätého Otca opäť prenesú do miestnych cirkví. Táto fáza je veľmi, veľmi dôležitá. Niekedy však trpí rizikom, že synodálne dokumenty zostanú peknými, ale len na poličke v knižnici. Aký to má zmysel? Nezabúdajme, že všetko sa začalo Božím ľudom, ktorému prináleží, aby sa v tomto kráčaní orientoval a vydal sa naň. Verím, že to bude kráčanie zaujímavé – hoci sa nezaobíde bez ťažkostí – pre nové obdobie evanjelizácie.

Rozhovor je súčasťou projektu portálu nm.sk Pochopiť a žiť synodalitu.


Intervista in italiano

Card. Grech: L’obiettivo del Sinodo non è cambiare la dottrina, ma aiutare la Chiesa a continuare ad annunciare il Vangelo

Ora siamo alla fine della fase continentale del percorso sinodale, mentre si prepara il prossimo appuntamento in Vaticano. Come vede e valuta il percorso svolto fino a oggi?

Molto positivo. È stata veramente una grazia ascoltare le Chiese nei continenti e tramite le Assemblee continentali che sono state celebrate, incontrare le persone, non soltanto i documenti. Per questo motivo il cammino sinodale, almeno per noi che abbiamo partecipato a questi incontri, ha un volto umano. Anzi, direi di più, un volto cristiano perché posso dire che in tutte le assemblee abbiamo riscontrato una Chiesa viva, Chiesa piena di speranza che vuole seriamente partecipare alla missione. C’è una Chiesa che ascolta il grido dell’uomo e della donna di oggi e che porta le loro domande. Insieme come Chiesa universale, stiamo cercando di dare una risposta, alla luce della Parola di Dio, attenti alle ispirazioni dello Spirito.

Che cosa sta emergendo dalle varie realtà dei continenti?

C’è tanta gioia. La gioia che viene dall’incontro con il Signore. È una gioia che l’Assemblea vuole diffondere e comunicare all’umanità che purtroppo sta perdendo proprio la capacità di gioire. La nostra gioia è una gioia che viene dal Vangelo, dall’incontro con Gesù. Nonostante le difficoltà, le sfide, i problemi che hanno i continenti, i conflitti e le divisioni che ci sono, l’incomprensione e la fragilità umana che le assemblee hanno presentato e pur parlando di queste realtà, di questi aspetti della vita umana, non ne hanno parlato come se fosse una disfatta. Ciò perché c’è questa speranza che il Vangelo è una medicina, è l’olio che può veramente guarire l’umanità ferita.

La Chiesa ha qualcosa da proporre alla società di oggi. Ha una verità bella che sicuramente aiuterà l’uomo e la donna a camminare e andare in avanti.

Nelle chiese locali, nelle chiese continentali tanti hanno parlato delle loro sfide, delle loro difficoltà, ma essendo allo stesso tempo pieni di fiducia, consapevoli che se veramente riusciamo a camminare insieme, a discernere insieme, la Chiesa ha qualcosa da proporre alla società di oggi. Ha una verità bella che sicuramente aiuterà l’uomo e la donna a camminare e andare in avanti.

La diversità a livello locale come anche universale non impedisce l’unità. Questo è ciò che mostrano i diversi documenti prodotti finora. Come vivere e mettere in pratica questa realtà che è anche una sfida?

Unità non vuol dire uniformità, ma apprezzare le diversità, i vari doni, i vari carismi, le varie chiamate e anche le varie risposte che la comunità ecclesiale può dare all’ispirazione che viene dal Signore.

Parlando di diversità, non vuol dire che non c’è un fondamento comune perché il centro di tutto è Gesù Cristo e il Vangelo: il Vangelo anche letto alla luce della Tradizione della Chiesa. Ma come è sempre stato, non solo oggi, ci sono delle sfumature che rispecchiano le culture, le storie, le sfide di ogni nazione, di ogni continente. Questo lo vediamo per esempio nella liturgia.

Più saremo in grado di valutare, rispettare, promuovere quello che è particolare, più saremo in grado di rinsaldare l’unità, evitare le divisioni.

Io mi ricordo che all’Assemblea continentale delle Chiese orientali cattoliche, partecipando alle varie liturgie delle chiese sui iuris, abbiamo veramente fatto un’esperienza di tanti colori e di una vera e propria sinfonia. Sono cattolici come noi. La varietà che c’è, che veramente esprime, ripeto, una storia, un vissuto, una spiritualità incarnata, per me è un arricchimento.

Più passa il tempo, più faccio esperienza, più incontro il volto umano delle Chiese e mi rendo conto di quanto sarà difficile proporre una risposta a tutti, uguale per tutti, senza prendere in considerazione quello che ci fa diversi. Eppure, è possibile, cioè insieme, senza tradire il Vangelo, senza sacrificare le verità fondamentali, ma trovare modi, espressioni che corrispondono alle varie realtà umane. Questa è la ricchezza della Chiesa. Anzi, più saremo in grado di valutare, rispettare, promuovere quello che è particolare, più saremo in grado di rinsaldare l’unità, evitare le divisioni. Per me questa è la sinodalità. Cioè che tutto il popolo di Dio nella Chiesa cattolica riesca ad apprezzare questa ricchezza.

Alcuni non capiscono il sinodo e la sinodalità e sono molto preoccupati o hanno riserve anche perché lo vedono come il cammino sinodale in Germania. Può dire qualcosa sul cammino sinodale in Germania e chiarire la differenza con il sinodo sulla sinodalità?

Posso chiarire la differenza perché sono due esperienze ecclesiali diverse. Il cammino sinodale in Germania aveva, o ha, come obiettivo di aiutare la Chiesa in Germania a trovare le risposte alle domande che stanno incontrando anche i vescovi. Mentre il sinodo per la Chiesa universale ha un tema molto preciso: Per una chiesa sinodale. Comunione, partecipazione e missione. In altre parole, come tutta la Chiesa può veramente riconoscersi o approfondire la sua identità. Perché la sinodalità non è una nota aggiunta alla Chiesa, ma sinodalità e Chiesa sono sinonimi; esprimono l’uno l’altra. Sono lo stesso termine.

Poi c’è anche, secondo me, una particolarità molto importante. Il sinodo della Chiesa universale è iniziato ascoltando tutti. Ora, conclusa la fase continentale, stiamo lavorando sull’instrumentum laboris che sarà mandato ai vescovi di tutta la Chiesa. I vescovi che parteciperanno al sinodo dei vescovi in ottobre rappresenteranno tutto l’episcopato, sempre in comunione con Pietro. Quindi queste sono tre dimensioni fondamentali: il popolo di Dio, la collegialità dei vescovi e il ministero Petrino. Questo è assicurato nel sinodo della Chiesa universale. Mentre il sinodo o il cammino sinodale della Chiesa tedesca è un’esperienza della Chiesa in quella nazione.

Il cammino sinodale della Chiesa tedesca è un’esperienza della Chiesa in quella nazione.

Ovviamente, l’episcopato tedesco ha delle competenze, ma poi ha anche dei limiti perché fa parte anche del Collegio episcopale e c’è materia che va conclusa nel Collegio episcopale sempre insieme con Pietro. Io sono convinto che i miei confratelli nell’episcopato tedesco conoscono quali sono le loro competenze e vogliono mantenere questa unione con tutto l’episcopato e con Pietro.

Un’altra preoccupazione riguarda l’aspetto dottrinale, cioè che il sinodo cambi la dottrina cattolica. Sul quale campo si focalizza il sinodo sulla sinodalità?

Allora, il sinodo di tutta la Chiesa che avrà una tappa fondamentale nel sinodo dei vescovi, non ha competenza di cambiare niente perché alla fine è il Santo Padre che prende le decisioni. Il sinodo propone, fa delle proposte al Santo Padre, poi sta al Santo Padre prendere le decisioni.

Strettamente parlando, il sinodo non ha finalità di cambiare la dottrina. È piuttosto uno strumento pastorale. Naturalmente, l’ascolto, il discernimento di tutto il popolo di Dio sotto la guida del vescovo e dei vescovi aiuterà anche alla Chiesa ad approfondire le verità. Ma questo non vuol dire che l’Assemblea sinodale può cambiare la dottrina. Può aiutarci a capire meglio il patrimonio che abbiamo, a capire meglio il Vangelo letto oggi. Questo è importante.

Il sinodo di tutta la Chiesa che avrà una tappa fondamentale nel sinodo dei vescovi, non ha competenza di cambiare niente.

Ma ripeto, non è nello scopo del sinodo cambiare la dottrina. Lo scopo del sinodo è di aiutare la Chiesa a continuare ad annunziare il Vangelo. Perciò, per la missione, la sinodalità è fondamentale. Secondo me, tutto questo, tutta questa attività che è in atto in questo sinodo, ha uno scopo preciso: aiutare il popolo di Dio a saper meglio, a trovare lo stile come potrà veramente avviare o meglio ancora, aprire nuove strade per facilitare l’incontro di Gesù con l’uomo di oggi. E non c’è nessuna persona che è esclusa da questo incontro. Allora, spetta a noi tutti facilitare questo incontro.

Quindi, in questa ottica come ha accennato, potremmo leggere il sinodo come una risposta ai segni dei tempi e alle necessità del mondo e della società di oggi?

Allora, io direi che il tema che il Santo Padre ha proposto per questo sinodo è un invito a tutti noi a trovare un metodo. Che tutti i battezzati, prima di tutto, si convincano che sono abitati dallo Spirito Santo e che la presenza dello Spirito non è una presenza morta, ma è una presenza viva, dinamica. Che lo Spirito ha bisogno della mente, del cuore di ciascuno di noi, per comprendere meglio il Vangelo, per saper declinarlo in un linguaggio comprensibile oggi, per saper trovare nel Vangelo le risposte alle domande che ha l’uomo di oggi. Perché le domande dell’uomo di oggi sono diverse dalle domande di ieri. Forse essenzialmente sono le stesse, ma hanno delle formule diverse.

Allora, il sinodo vuole anche aiutarci a trovare come possiamo collaborare tutti, condividere le nostre responsabilità, proprio per saper annunziare il Vangelo. Nessuno nella Chiesa può sentirsi esentato da questa chiamata per la missione. Nessuno può sentirsi così sprovvisto di condividere quello che è suo con la comunità. In modo particolare quelli che il Signore ha chiamato e ha posto alla guida della comunità. Qui intendo non soltanto i vescovi, ma anche i parroci.

Il sinodo vuole anche aiutarci a trovare come possiamo collaborare tutti, condividere le nostre responsabilità, proprio per saper annunziare il Vangelo.

Oggi sappiamo che non possiamo andare avanti da soli, che non possiamo affrontare le sfide di oggi da soli. Abbiamo bisogno di ascoltare il grido del popolo di Dio. I vescovi dicono: “noi abbiamo bisogno di ascoltare i nostri fratelli vescovi, ma non soltanto, abbiamo bisogno di ascoltare anche le nostre comunità”. Quelli che hanno già fatto l’esperienza della sinodalità oggi sono molto entusiasti e rendono grazie al Signore che con questa riflessione sulla sinodalità hanno trovato degli alleati, dei collaboratori. Allora, in questo quadro, tutti dobbiamo essere convinti – anche se magari non abbiamo una formazione teologica accademica, ma siamo animati dallo Spirito, allora – che possiamo contribuire ad aiutare la Chiesa a compiere il mandato del Signore, l’evangelizzazione.

Naturalmente il ministero di quelli che stanno alla guida è molto importante. Per me, il ministero del vescovo è un dono al popolo di Dio perché è il suo ministero che può anche garantire che il discernimento sia individuale, come quello collettivo ecclesiale, sia un discernimento corretto. Allora, questo ci aiuterà a dirigerci bene su questa via perché se non stiamo attenti possiamo anche camminare male. C’è il rischio che ci sviamo. Cioè, la sinodalità è la strada per la chiesa di oggi, di domani, ma con tanta attenzione pure.

Qual è il legame tra la sinodalità e la riforma della Chiesa in atto che papa Francesco porta avanti?

Papa Francesco non si stanca di ricordarci che il protagonista di tutto è lo Spirito Santo, anche di questo processo sinodale. E se viene a mancare lo Spirito Santo, allora non è Chiesa, non è sinodo.

Io posso dire che il protagonista è anche il popolo di Dio. Ma questa non è una contraddizione. Il popolo di Dio è il protagonista perché è abitato dallo Spirito Santo. Non sarà popolo di Dio se viene a mancare lo Spirito. Ma lo Spirito ha bisogno di una voce, di un cuore umano e di una mente umana. Allora, questo è un tratto fondamentale per questa conversione.

Lei l’ha chiamata riforma, ma il termine conversione è più evangelico. Ma ha anche ragione, perché riforma cosa vuol dire? Andare alla forma iniziale. Per me, e magari anche per quelli che hanno difficoltà a capire cosa sia la sinodalità, possiamo dire: andiamo alla Chiesa delle origini, andiamo alla prima comunità come descritta negli Atti dagli apostoli dove mettevano tutto in comune. Questa è la sinodalità. Forse mettere in comune il bene materiale è una chiamata dura. Ma mettere insieme i beni spirituali e cercare di arricchire non soltanto la nostra comunità, ma la nostra società, per me questo è lo stile della Chiesa.

Dalle nostre parti siamo molto portati all’aspetto pratico. Che cosa di concreto possiamo aspettare come il frutto di questo sinodo?

Allora, prima di tutto questa conversione individuale perché noi stiamo nel mondo e non possiamo dire che il mondo non ci influenza. Il mondo oggi è troppo individualista. C’è addirittura qualcuno che parla di un’epidemia dell’individualismo, che è un’epidemia letale. Allora serve questa conversione individuale per la sinodalità. In altre parole, per la comunione, per la fraternità dove nonostante i nostri vari carismi e vari ministeri, non vuol dire che noi non siamo una famiglia, che tra di noi c’è chi comanda e chi obbedisce. No. Abbiamo bisogno l’uno dell’altro, proprio nel contesto di quello che stiamo dicendo, perché sappiamo che lo Spirito Santo non è prerogativa di nessuno ma è un dono condiviso.

Poi, imparare lo stile di Gesù. Perché Gesù era sinodale, nel senso che camminava con la gente, ascoltava la gente. Faceva domande alle persone, non per incuriosire ma per stimolare una risposta che viene dal di dentro invece che dal di fuori. Cioè, era attento ai bisogni e ha cercato di sostenere l’uomo, specialmente l’uomo debole, fragile, peccatore. E Gesù non è mai solo, ma sempre insieme con gli altri, con il popolo o con i suoi discepoli o con il Padre. Noi parliamo della comunione, la comunione non è soltanto nel senso orizzontale, ma c’è anche la comunione verticale, la preghiera. Abbiamo parlato dello Spirito Santo, ma dobbiamo anche sottolineare l’importanza della preghiera in questa esperienza. Gesù sinodale è un Gesù che era pronto per accogliere tutti. L’accoglienza deve essere una caratteristica della vita della Chiesa sinodale, nella quale nessuno si sente escluso. L’accoglienza non vuol dire approvare le scelte di una persona, ma camminare insieme, anche se siamo diversi. Questo perché la nostra convinzione è che avvicinandoci agli altri, camminando con gli altri, anche con i diversi noi non siamo soli, ma c’è lo Spirito Santo. E tramite la nostra presenza, tramite la nostra accoglienza, prossimità, solidarietà, lo Spirito passa anche agli altri.

L’accoglienza deve essere una caratteristica della vita della Chiesa sinodale, nella quale nessuno si sente escluso. L’accoglienza non vuol dire approvare le scelte di una persona, ma camminare insieme, anche se siamo diversi.

Poi, una Chiesa sinodale sarà una Chiesa che ha un cuore che ascolta. L’ascolto non è facile. È facile parlare, ma l’arte dell’ascolto è molto impegnativa da mettere in pratica. Allora, anche questa è un’altra caratteristica che magari dopo questo percorso sinodale saremo in grado di apprezzare e accogliere.

Poi, ci saranno anche delle strutture. Anzi, ci sono già delle strutture che vanno apprezzate, vanno messe in moto perché sulla carta ci sono. Ma non è detto che sono pratiche ordinarie nella vita della Chiesa. Intendo dire il Consiglio parrocchiale per esempio, il Consiglio pastorale, il Consiglio presbiterale, giusto per nominare due esempi. Queste sono strutture già, ripeto, proposte da tempo del Concilio Vaticano II ma non sono presenti ovunque nella Chiesa. Non perché le strutture siano essenziali, ma sono come lo scheletro che tiene il corpo eretto. Allora, non è un discorso tanto sulle strutture quanto sull’anima. Una volta che noi facciamo esperienza di questa conversione, poi per forza sentiamo il bisogno anche di trovare nei nostri ambienti che la sinodalità diventa un modo ordinario della vita ecclesiale.

Che cosa suggerisce perché non si perda lo slancio e la dinamica che abbiamo vissuto nella fase diocesana?

Seguire. Cioè la fase diocesana non è terminata. Per me è uno sbaglio se parliamo delle fasi compartimentalizzate: la prima fase diocesana, la fase nazionale, la fase continentale. Nella fase diocesana è iniziato un processo. E posso dirLe che non pochi hanno detto aver trovato l’esperienza così generativa per la vita della Chiesa che hanno mantenuto i gruppi, sia quelli diocesani che quelli nazionali.

Allora, per me è importante che l’entusiasmo e l’impulso che abbiamo vissuto mesi fa, perché ormai sono passati due anni, continueranno. Già in quello che abbiamo ascoltato nella prima fase c’è materiale per le Chiese locali, dal quale possono prendere delle decisioni. Cioè, già ci sono i frutti, non c’è bisogno di aspettare la conclusione di tutto il sinodo. Perché da quello che, ripeto, la Chiesa locale o la Conferenza episcopale ha raccolto e recepito, c’è materiale nel quale possono trovare degli elementi per agire immediatamente. E questo già è un frutto del cammino, dell’esperienza sinodale.

Poi, sarà importante anche la fase della recezione, quella che qualcuno chiama la fase implementativa, nella quale le conclusioni del Santo Padre saranno di nuovo trasmessi alle Chiese locali. Questa fase è molto, molto importante. A volte essa soffre il rischio che i documenti del sinodo rimangano belli sullo scaffale nella biblioteca. A che serve? Non dimentichiamo che tutto è partito dal popolo di Dio, a cui spetta orientarsi e mettere i passi in questo cammino. Io mi auguro che sarà un cammino, non senza difficoltà, ma interessante per una nuova stagione di evangelizzazione.

Foto: Facebook/Synod.va

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.