Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Vynechaní zo štatistík
Hľadať dáta o dlhoročných manželstvách je ako hľadať ihlu v kope sena, kým relevantné údaje a štatistiky o rozvodoch nájdete rýchlo. Nepoteší, že prím v posledných rokoch začína hrať rozvodovosť práve starších párov, žijúcich spolu viac ako 25 rokov.
Pochopiť dôvody a príčiny rozpadu týchto vzťahov sa môže stať dobrou výzvou pre pastoračný prístup Cirkvi. Ak totiž otočíme dôvody rozvodov takýchto párov na pozitívnu výzvu, dostaneme odpoveď, čo treba urobiť inak. Páry, ktoré budujú svoj vzájomný vzťah ako prioritu, nemajú po odchode detí problém so syndrómom prázdneho hniezda. Nestane sa im teda, že keď už odpadne starostlivosť o dorast, nemajú si zrazu čo povedať. Manžel tu nie je v pozícii práve vylodeného Marťana, s ktorým „nie je o čom“.
Ani nastupujúca dlhovekosť nemusí byť pre manželstvá strašiakom, ak v nich obaja pracujú aj sami na sebe aj na svojom osobnostnom, profesionálnom a duchovnom raste. Pri dobrej a zveľaďovanej komunikácii si vedia porozumieť nielen v zohľadňovaní pribúdajúcich diagnóz či obmedzení, ale sa aj podporiť v snoch a túžbach, na ktoré nebol doteraz čas. Záujem jeden o druhého prináša aj iskru, nehu, vášeň v intimite, ako aj rešpekt voči jedinečnosti toho druhého. A hlavne: stávajú sa takto inšpiráciou, znamením nádeje a prijatia aj pre generácie po nich.
Keď nestíha s dobou ani štát, ani Cirkev
Seniorov pribúda a bude ich ešte viac a ruka v ruke s nimi bude pribúdať aj počet dlhoročných manželstiev. Faktom je, že starostlivosť o seniorov a o stabilitu ich manželstiev v jeseni života nie je ešte zmysluplne a konkrétne podchytená ani zo strany štátu, ani zo strany vedenia Cirkvi. Pretože tu nepostačia univerzity tretieho veku či kluby dôchodcov ani záujmové združenia pre seniorov. Aj teraz situáciu „hasí“ malá skupina laikov s programom, ktorý by si zaslúžil väčší priestor a podporu.
Aj preto je škoda, že 2. konferencia Starnutím k múdrosti – Dlhoročné manželstvá v nových životných situáciách sa konala len v úzkom kruhu účastníkov Manželských stretnutí seniorov a Manželského puta 20+. Zaslúžila by si pre svoju jedinečnosť a obsah väčšie promo a širšie publikum aj za hranicami tohto laického združenia.
Práve v deň sviatku sv. Joachima a sv. Anny, patrónov starých rodičov a seniorov, bol v priestoroch internátu Súkromnej Spojenej školy EDUCO v Slanickej osade priestor vypočuť si viac o tom, ako spolu dobre žiť vo veku, keď už sú manželia často len jeden pre druhého, no zároveň sa stávajú mostom medzi generáciami.
Prelomiť samotu starých aj mladých
Aj takíto manželia sa totiž musia stále (chcieť) učiť: napríklad porozumieť, prečo vzniká ticho v komunikácii naprieč generáciami a čo s ním. Túto tému otvorila Anna Verešová, bývalá poslankyňa, spoluzakladateľka neziskovej organizácie Áno pre život a dlhoročná sociálna pracovníčka. Spolu s manželom Dušanom majú päť už dospelých detí, preto jej príspevok o medzigeneračnom dialógu nebol iba o teoretizovaní. Ako prvé pripomenula neustále sa prehlbujúcu osamelosť, zosilnenú od pandémie covidu: „Nielen seniori hovoria, že sa cítia osamelí. Z údajov, ktoré mám, sa totálne osamelí cítia aj mladí ľudia.
Problémom naprieč generáciami je samota. Nielen seniori hovoria, že sa cítia osamelí. Totálne osamelí cítia aj mladí ľudia.
Svoje zohráva aj vnímanie situácie a potreby jednotlivých generácií: mileniáli potrebujú iný prístup ako generácia Alfa. Ak ich budeme poznať, neostaneme každý vo svojom prežívaní sami. Lebo aj to je podľa Anny Verešovej problém: „Aj senior, aj mladý chlapec majú zlé skúsenosti s vyjadrením a prijatím toho, čo chcú. Radšej sú teda ticho, lebo by ich zase ,zle preložili‘.“ Napriek tomu sa potrebujeme znovu medzi generáciami stretávať, počúvať, prijímať. Učiť sa od seba navzájom. Neposudzovať, nemoralizovať, ,neodpáliť‘.
Prvý krok by mali v medzigeneračnej komunikácii urobiť tí skúsenejší, rozprávať mladým to, čo by ich zaujalo, príbehy. Nekritizovať, iba svedčiť. Naša múdrosť nemá byť pre nich prekážkou, ale svetlom, ktoré inšpiruje. Anna Verešová rovnako povzbudila starších nebáť sa aj v tomto veku snívať – pretože toto dáva mladým nádej. „Ak prestaneme v našom veku snívať a začneme len nariekať nad minulosťou, mladí stratia smer a nebudú vedieť, kam kráčať. Hlavne posledné dve generácie nepocítia cez nás bezpečnosť. Neodovzdávame im to, čo máme, aby cítili pevnú pôdu pod nohami. Preto majú pravdu, ak hovoria, že stratili zmysel života.“
Ako to však urobiť? Anna Verešová vyzdvihla inšpiráciu z Česka, kde starostka malej obce organizuje netypické zájazdy. Starí rodičia sú vyzvaní pozvať na zájazd svojich vnukov a o pár týždňov vnuci starkých, aby mali na seba čas. Výborným prostriedkom medzigeneračného dialógu sú aj ,ulicovice‘ či ,vchodovice‘, stretnutia susedov v rámci ulice či vchodu, odporúčané aj pápežom Františkom. Proste: urobiť si spoločnú akciu so susedmi, počúvať sa, mať na seba čas… Kľúčom je vydržať isté nepohodlie, ak sa mi celkom nepáči niečo na vnučke, na susedovi, na kolegovi… Vydržať znamená byť múdrejší v počúvaní a prijatí, nevyhraniť sa hneď, ale hľadať dobro v človekovi pred sebou. Toto je podľa Anny Verešovej dobrý recept prelomiť ticho z neporozumenia a obdarovať sa tým, čo v sebe máme.
Keď kríza neznamená koniec príbehu
Dlhoročné manželstvá majú psychologický nárok na skúsenosť viacerých kríz: minimálne krízy stredného veku či syndrómu opusteného hniezda. Aj tieto krízy sa však môžu stať míľnikom k posunu, nie k rozchodu. Nevyhýbajú sa ani párom, ktoré sú činné vo verejnom živote, ako priznala aj žilinská županka Erika Jurinová. U nich krízu spustila jej verejná služba, keď jej neprítomnosť náročne vnímali a ešte náročnejšie na ňu reagovali dospievajúce dcéry. Riešením bola neprestávajúca dôvera medzi manželmi a medzi rodičmi a deťmi aj nastavenie hraníc.
Aj podľa slov biblistu vdp. Antona Tyrola nás Boh dôsledne vychováva a vedie, priťahuje a usmerňuje, aby sme aj tieto „nárazy“ okolností života vedeli prejsť v pokoji a so ziskom.
O krízach a ich porozumení hlbšie hovorila psychologička Janka Bieščad. Pripomenula, že si každý z nás v sebe nesie príbeh a stopu nielen svojich rodičov, ale aj generácií pred nimi, ako aj svojich vlastných detí a často aj vnúčat. Vďaka takémuto širokému zázemiu nie je problémom sa minimálne v komunikácii ku kríze dopracovať – otázka je, ako ju budeme riešiť. Aj podľa Jany Bieščad je totiž prirodzenou reakciou na napätie medzi dvoma osobami ticho či zraňujúce slová. O to viac, ak hádka či neporozumenie eskaluje a vzájomná komunikácia viac bolí ako pomáha.
Je prirodzené, že sa vtedy cítime nedocenení, horší, neprijatí a potrebujeme sa pred sebou aj pred druhým obhájiť. Kľúčová však je skúsenosť s tým, ako sa krízy riešili v tej-ktorej pôvodnej rodine. Ak sa v detstve či v mladosti krízy, ktoré sme zažívali doma, neporiešili dobre, ak sme boli ako deti nevypočutí či odsunutí, nevieme uchopiť krízu ako míľnik na ceste k zrelosti. Znamená to – aj podľa štúdií vývinového psychológa Erika Eriksona –, že sa v nás pri každom konflikte ozýva ukrivdené dieťa, ktoré nebolo vypočuté. Aj preto často manželská hádka vyzerá ako výkriky dvoch malých detí.
Keď mi je ťažko, aj vo vzťahoch, mám sa zamyslieť, čo mi to pripomína z môjho detstva, dospievania alebo niektorej časti môjho životného príbehu.
Podľa Eriksona má každý človek prejsť ôsmimi štádiami života, posledná je cca po 70. roku života. Ak v ktorejkoľvek fáze nepríde k zreniu, človek sa v napätých situáciách stále vracia do nedoriešeného bodu, spokojne aj do veku dvoch či piatich rokov. Známy kňaz otec Jozef Hegglin, ktorý v posledných rokoch života pôsobil aj na Lukovom dvore pri Nitre, zvykol podľa Jany Bieščad hovorievať: „Keď mi je ťažko, aj vo vzťahoch, mám sa zamyslieť, čo mi to pripomína z môjho detstva, dospievania alebo niektorej časti môjho životného príbehu.“ Bez poznania pravdy o sebe je podľa neho ťažké posunúť sa v riešení krízy aj v živote.
Sebapoznávanie je teda cestou, ako prísť k zrelosti v sebe aj pred Bohom, k čomu povzbudzovala aj svätá Terézia Avilská. Každá z ôsmich fáz zrenia života totiž znamená dozretie v kľúčovej schopnosti, bez ktorej potom zlyhávame v náročných fázach života a komunikácie. Ak dozretie chýba, spôsobuje vnútornú ranu, ktorú treba poznať, pomenovať, starať sa o ňu – a to aj spolu so svojím manželským partnerom. Jana Bieščad však povzbudzuje: „Aj zranení ľudia môžu byť dobrí rodičia, dobrí pomáhajúci pracovníci a láskaví rodičia.“
Dôležité je však trpezlivé hojenie rán a sprevádzanie manželským partnerom počas tohto procesu – bez toho, aby sa tlačilo na okamžitý pozitívny výsledok terapie. Takto sa rana stane spojivom, obnoví blízkosť, nehu, porozumenie, prijatie.
Eskalátor zrelého veku
Staroba sa takto nemôže a nemá stať časom, keď sa naše pohyblivé schody života zaseknú, ale výzvou znovu rásť a starnúť k múdrosti. Aj táto konferencia bola výzvou, aby čas, ktorý seniorom v dlhoročných manželstvách do odchodu na večnosť ostáva, nebol o zaťatí zubov, že to už nejako do smrti spolu vydržia. Nemá byť ani rezignáciou, pri ktorej je jediným bonusom – zvlášť pre ženy – istota strechy nad hlavou a materiálneho zabezpečenia. Toto obdobie sa má stať výkladnou skriňou toho, aké krásne a inšpiratívne môže byť manželstvo v zrelom veku. Len takto sa staneme pútnikmi nádeje, nositeľmi svetla, mostom medzi generáciami, lepidlom vzťahov. Práve preto stojí za to v starobe rásť a neostať stáť na zaseknutom eskalátore.
Drobná knižočka, ktorá môže priniesť alebo začať prinášať svetlo medzi mnohých manželov, do mnohých rodín, ale môže pomôcť aj snúbencom viac sa spoznať a rásť vo vzájomnej láske.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
