Dobrovoľníčka z Ukrajiny Zuzana Kuľhová: Ukrajinu teraz držia pri živote silné ženy (rozhovor)

Foto: archív respondentky
Z nocľahárne v DePaul sa zrazu ocitla pri oprave striech rozbombardovaných domov na Ukrajine. Dá sa takto priniesť nádej a chuť znovu žiť?

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Podvedome som čakala trošku staršiu osôbku: ale na nahrávanie prišlo žieňa, ktoré by ste podľa vzhľadu poslali na gymnázium. Dobrovoľníčku Zuzanu Kuľhovú pritom už rok a pol srdce a skúsenosť s pomocou najbiednejším ťahajú do malých zabudnutých dedín na Ukrajine, kde je pomoc v nedohľadne, no život treba žiť aj tu. Vracia sa odtiaľ fascinovaná silnými ženami, ktoré nestrácajú nádej a v neprítomnosti mužov teraz nesú svojím odhodlaním Ukrajinu ďalej.

Ako sa váš príbeh s Ukrajinou začal?

Ukrajine sme začali pomáhať s kolegami a kamarátmi hneď od prvého dňa vojny, ešte cez organizáciu DePaul Slovensko, kde som pracovala. Mali sme tam známych, medzi nimi je silnou postavou Vitalij Novák, vincentínsky kňaz. Študoval na Slovensku, vie výborne po slovensky, je to náš dobrý priateľ. Poznáme sa vďaka mojej práci v DePaul. Pracovala som totiž s ľuďmi bez domova, úplne rovnaká organizácia je na Ukrajine. Ešte pred vojnou sme sa navzájom učili, ako, kto, čo robí, pretože oni mali svoje aktivity aj tam, aj tu. Vitalij túto sociálnu prácu na Ukrajine ťahal posledných pätnásť rokov.

Do toho však nečakane prišla vojna…

Jej začiatok 24. februára 2022 si veľmi dobre pamätám – naozaj som neverila, že by mohla vypuknúť. Som asi naivný človek, dúfala som, že sa podarí nejako mierovo dohodnúť. Keď vojna prepukla, sedeli sme v teple aj s riaditeľom a volali sme Vitalimu, čo teraz idú robiť. Bez mihnutia oka v sekunde odpovedal: „Čo iné by som mal robiť, ako ostať tu a pomáhať tým, ktorí nemôžu odísť.“

DePaul, rovnako ako aj mnohé iné organizácie, posielal obratom humanitárnu pomoc v kamiónoch. Nestačilo to?

Na Ukrajine je veľa ľudí, ktorí tam ostali uväznení. Nemajú na odchod finančný kapitál, ale niekedy ani emočný, psychický či intelektuálny, aby sa z tej zeme dostali teraz preč. Prišlo nám ako totálna samozrejmosť pomáhať im, hlavne ak hovoríme o našich susedoch, kamarátoch. Tá vojna sa nás veľmi dotýka, nemôžeme sa tváriť, že je to ďaleký východ, zatvárať pred tým oči. Polroka, čo trvala vojna zo začiatku, sme odtiaľto vysielali veci na Ukrajinu a Vitalij si pomoc z ukrajinskej strany sám koordinoval. Podarilo sa nám urobiť celkom slušne fungujúci humanitný koridor. Humanitná pomoc chodila po trase Kyjev – Odesa – Charkov a odtiaľ sa distribuovala do menších okolitých dedín.

No napriek tomu som dosť ťažko robila takúto prácu – len koordinovať kamióny a nemať kontakt s ľuďmi. Aj v DePaul, ak som mala na starosti nejaké zbierky, som bola v kontakte s ľuďmi v nocľahárni, útulku, teréne. Pýtala som sa sama seba, ako vlastne teraz môžem pracovať a obhajovať týchto ľudí? Ako môžem šíriť ich príbehy, ak ich nepoznám? Prišlo mi šialené robiť akúkoľvek sociálnu pomoc bez toho, aby sme s tými ľuďmi stáli na ich mieste. Som si vedomá, že nikdy nebudem žiť ten istý život ako oni. Myslím si však, že ak chce človek fungovať v sociálnom systéme a pomáhať akémukoľvek človeku či ľuďom, musí sa snažiť dostať k nim. Týmto som trpela – ja som bola v Bratislave, ľudia, ktorým som pomáhala, ďaleko.

Šli ste teda do frontovej zóny?

Veľmi som chcela zmeniť túto situáciu a dostať sa za ľuďmi na Ukrajinu, aj keď tam vtedy ešte bola frontová línia. Rozhodli sme sa nafilmovať humanitnú pomoc, ktorú robíme pre Ukrajinu, hlavne kvôli tomu, že vlna solidarity pomoci tejto krajine utíchala. Keď sa vojna začala, v rámci februára a marca po nejakej výzve na pomoc prišla taká odozva, že sme nevedeli zavrieť kamión. V júni, júli po verejnej výzve a pomenovaní toho, čo potrebujeme pre deti, akú materiálnu pomoc treba, sme to zbierali po drobných po celom Slovensku.

Preto sme šli na Ukrajinu s celým filmovým štábom. Chceli sme ľuďom na Slovensku ukázať, prečo je dôležité robiť odtiaľto humanitárnu pomoc. Bola to pre mňa trochu aj výhovorka, ako sa dostať za hranice. Na prvú cestu na Ukrajinu som zbalila Michala Fuliera s Erikom Oslancom, v druhom a treťom turnuse cesty som šla už len ja, Michal a vždy nás sprevádzal Vitalij. Janka Bučka robila réžiu a strih na Slovensku, film Čo ste urobili Rusom? je dostupný cez RTVS. Spolu s Vitalim sme od augusta do decembra (aj s prestávkami na Slovensku) prešli celú Ukrajinu. Pochodili sme Kyjev, Charkov, Odesu, celú sieť humanitárnej pomoci, ktorá sa vysiela zo Slovenska, aby sme videli, kde konkrétne končí. Vtedy som naživo videla, že nestačí posielať len hygienu či chlieb.

Foto: archív Z. Kuľhovej

Čo im teda treba?

Keď som chodila po krajine, pýtala som sa, čo vlastne majú urobiť tí ľudia, aby sa vrátili naspäť do života? Bola som zvyknutá na určitú mieru chudoby, robila som s ľuďmi bez domova štyri roky, ale to, čo som videla na Ukrajine, bolo iné. Aj naši ľudia bez domova sa majú o niečo lepšie ako oni – sú tam babičky, ktoré bývajú v chlieve, v lete bývali v stanoch vedľa svojich zbombardovaných domov.

Plakali, čo budú robiť v zime, či pôjdu do pivnice alebo si budú vykopávať nejaké skrýše v zemi… Bola to miera totálneho zúfalstva a vedomia, že im nikto nepomôže. V týchto malých dedinkách sa nedalo hovoriť o nejakej systematickej pomoci v rámci štátu či nejakých organizácií. Všetko tam extrémne dlho trvá. Je tisíce dedín, kde treba veľmi systematicky začať opravovať infraštruktúru – obecné úrady, obchody. Domy ľudí sú až na poslednom mieste.

Po ceste ste stretávali obyčajných ľudí, čo ostali doma. Ako to celé nesú?

Na mnohé veci som ani nebola pripravená. Pamätám si, že štvrtý deň pobytu na Ukrajine sme boli v malej dedinke okolo Kyjeva, aj sem sme posielali humanitárnu pomoc. Tu bola hranica, pokiaľ sa dostali Rusi už v prvý týždeň vojny, zastavili ich však dobrovoľní vojaci na okraji lesíka. Keď sme prišli do dediny, poslali nás do lesa za ostatnými, všetci čistili pamätník. Prišli sme na okraj lesíka, stromy boli popadané, postrieľané, všade stopy po guľkách. Ešte tam boli čerstvé zákopy a asi tridsať ľudí. Väčšinou to boli starší 60- až 80-roční ľudia, čistili zákopy, všade boli ukrajinské vlajočky a po stromoch anjelikovia.

Padlo tu šesťdesiat dobrovoľných ukrajinských vojakov. Vďaka nim sa Rusi do Kyjeva nedostali, odtiaľto je doň len pár kilometrov. Keď v tej chvíli za nami prišla mama jedného padlého vojaka, nedokázala som rozprávať. Predo mnou stála veľmi silná žena: hovorila mi, ako musíme šíriť odkaz o tom, čo sa tu deje. Jej syn bol 38-ročný učiteľ dejepisu v miestnej škole. Zomrel za slobodu – za jej slobodu, za slobodu národa, za našu slobodu. Musela som odtiaľ odísť, nevládala som sa jej pozrieť do očí a ani pochopiť a predýchať, ako môže byť taká silná. Nevedela som si predstaviť stáť nad hrobom svojho syna, čistiť ho a hovoriť o väčšom odkaze, ktorý to celé presahuje. Tí ľudia majú naozaj lásku k zemi a veria tomu, že to, za čo bojujú, je väčšie ako oni sami, ako život vlastného syna.

Chlapov je v bežnom živote Ukrajine teraz minimum, v dedinách sú prevažne ženy. Ako sa dá ostať ženskou v takejto situácii?

Žena na Ukrajine a jej postavenie je taký paradox. Má tam jasnú úlohu: byť v domácnosti a stáť vedľa muža. Často som sa stretávala s tým, že prídem do miestnosti, kde sú muži, a nepodajú mi ruku. Pýtala som sa otázku, ale neodpovedajú mne, ale mužovi vedľa seba. Zároveň sú tam podľa mňa ženy silnejšie ako muži tejto krajiny. Nie sú to žiadne krehké bytosti, sú to naozaj železné postavy. Ony teraz držia celú Ukrajinu.

Z mojich ciest po Ukrajine vyzerá táto krajina teraz tak žensky obývane. Je pravdou, že v každom meste je stále mnoho mužov, ale sú súčasťou vojenskej domobrany alebo polície. V dedinách aj mestách som však stretávala predovšetkým ženy. Chodia do roboty, starajú sa o deti, o svoje rodiny, lebo muž absentuje. Buď je na vojne, alebo odišiel za hranice, pretože sa bál, že narukuje. Alebo má fyzické problémy, či starší vek. Takže ženy sú tie, čo tam z môjho pohľadu držia celý systém. Žena je tu veľmi extrémnou ikonou, ale pritom je tam stále silný patriarchát.

Ženy na Ukrajine sú žiadne krehké bytosti, sú to naozaj železné postavy.

V dedinách ostali teda predovšetkým ženy. Nebáli sa v čase frontu znásilnenia?

V dedinách, ktorými sme prechádzali, som sa s takým prípadom nestretla. Viem, že v mnohých dedinách a oblastiach to bolo, ale mne to nik nepovedal do očí. Sú to krehké veci. Možno to bolo aj tým, že hoci sa na miestach, kde som bola, strieľalo, bol tam aktívny boj, Rusi tam neboli dlho. Samozrejme, vykrádajú sa domy, kradnú sa autá, zmizli veci od techniky cez motorky až po bežnú elektroniku. No ani jedna z tých „babušiek“, s ktorými som bola, mi nikdy nepovedala, žeby sa ruských vojakov bála.

Pamätám si dokonca babku – demokratku v malej dedinke pri Charkove. Bola Ruska, prisťahovala sa tam desiatky rokov dozadu za manželom, no považovala sa za Ukrajinku. Rusi tam boli deväť mesiacov. Hovorila mi, že keď raz jeden vojak telefonoval cez vysielačku, skočila za neho za chrbát a zakričala do vysielačky „Sláva Ukrajine“. Možno to nevyznie čudne, ale mohla v tom momente skončiť mŕtva.

Babičky, ktoré poznám, majú neskutočnú odvahu: strieľa sa a ony kopú zemiaky. Aj v Kyselivke, v dedine, kde sme najviac pôsobili, je babička, ktorá sa starala o ranených vojakov, umývala ich, kŕmila. Dedina už bola na franforce a babičku museli naložiť na tank a odviezť ju päť kilometrov ďalej, aby sa zachránila. Takých babičiek som stretla veľa. Ony aj plačú, keď to hovoria, dostávajú zo seba emócie. Sú nahnevané aj smutné, ale sú veľmi silné. V istom slova zmysle sa vlastne nikdy nevzdali. Nikdy neprišli o svoju zem, nikdy nekapitulovali, nikdy sa nesťažovali. Sú smutné, o čo všetko prišli, ale budujú znova a znovu sadia zemiaky, opravujú domy. Jednoducho ženy stále idú!

Foto: archív respondentky

Na Ukrajine nefunguje infraštruktúra, obchody, systém – z čoho vlastne žijú?

To je otázka: ženy zostávajú na dedinách s deťmi, so svojou ťarchou, bez peňazí, v podmienkach často zničených domov. O tejto situácii sa nehovorí – ale je tam problém nájsť si prácu tak v meste, kde boli zavreté podniky, ako aj na dedine, ktorá bola agrárna, no celé polia sú zamínované. Miestni farmári vedia, aká je zem po bombardovaní spálená, horúca, nedá sa v nej nič poriadne pestovať. Dediny ako Kyselivka boli šialene bombardované a na Ukrajine sú ešte tisícky kilometrov takýchto dedín, kde nič teraz nerastie. Farmárčenie v malých dedinách bolo všetko, čím sa živili, a teraz to nemajú. Zbierajú teda aspoň to, čo sa dá, a miestne ženy chodia do mesta na trh alebo robia pomocné práce.

Na dedinách mnoho babušiek žije iba z penzie, čo je nejakých tritisíc hrivien, u nás osemdesiat eur. Rovnaká penzia je v meste aj na dedine. Lieky tam nie sú preplácané ako u nás ani potraviny nie sú oveľa lacnejšie. Všetko teda musia prepočítavať, žijú veľmi skromne. Napríklad babušky na dedinách, ktoré majú zbombardovanú pec, si musia kúriť malým radiátorom. No kúria len v tej izbe, kde spávajú. Nemajú na to, aby bolo teplo v celom dome. Kúriť drevom v peci tiež nie je jednoduché, ale stále lepšie a lacnejšie, ako kúriť plynom alebo elektrinou, lebo stále sú oblasti, kde plyn nie je natiahnutý.

Väčšina týchto žien žije kvôli vojne v potrhaných rodinách. Ako to zvládajú?

Tie ženy, ktoré majú mužov na fronte, by síce mali dostať výplaty vojakov, no mnohých z nich nevideli už rok a pol. Nie každý dostane voľné dni, sú takí, ktorí ich dostávajú, ale sú aj takí, ktorí ozaj už rok a pol svoju rodinu nevideli. Mnohým brigádam chýba absolútne všetko. Muži sa sami skladajú na opravu áut, teplé oblečenie, na jedlo, veci, vojenský výstroj. Musia si pomáhať sami, aby prežili. Čiže svoje výplaty použijú na fronte, na čo treba, a až potom zvyšok pošlú domov. Dokonca sa im ženy skladajú na oblečenie, drony. Môžete odsudzovať vojnu, ale máte tam muža, brata, syna, blízkeho človeka, a keď vidíte, v akom stave tam žije… No sú aj muži, ktorí pošlú všetko domov.

Veľa žien si ani teraz neprizná, s čím všetkým bojujú. Ony teraz držia rodinu aj seba. Nemôžu si dovoliť povoliť. Prebieha tam vojna, umierajú im chlapci, ich rodinní členovia – nemôžu si dovoliť nefungovať, musia držať. Ešte nie sú v bode, že neviete prežiť následky vojny, keď vojna ešte prebieha. Keď sa staráte o choré dieťa a aj vám je zle, kým je dieťa choré, nemôžete predsa povoliť. Túto silu tam majú ženy aj muži, vidno to na celej Ukrajine – ľudia držia, držia, držia… Zároveň je to niečo, čo ich samých drží, dáva silu prechádzať tie dni, nezblázniť sa, dáva im to nádej: Musím ísť, musím ísť!

Na jednej strane je to dobré a obdivuhodné. No na druhej strane aj oni prežívajú vnútorné traumy. Ako sa s tým vyrovnávajú?

Pozrite: nie je veľký rozdiel medzi malou ukrajinskou a malou slovenskou dedinou. Aj tam sa stretávajú v krčme, alkohol je tam prítomný. Aj babuška si s nami vypije jeden a potom nám hodinu hovorí svoj príbeh. Trošku si poplače, aj sa porozčuľuje a je to pre ňu trošku lepšie. No na druhej strane veľmi veľa mužov, chlapcov, ale aj žien podlieha šialenému alkoholizmu. Toto je však vec, ktorá tu bola prítomná aj do vojny, ale teraz to eskalovalo rýchlejšie a masívnejšie. Je to pre ľudí väčšia výhovorka, prečo pijú, hlavne pre mužov na dedinách.

Fungovanie celej spoločnosti na Ukrajine je teraz zvláštne, mimo bežných zvykov. Sú muži, ktorí sa schovávajú v dedinách, boja sa ísť do väčších miest. Nevychádzajú von, pretože všade stoja policajti, zastavia vás bežne, keď idete na pumpu a do obchodu. Urobia kontrolu dokumentov a zoberú vás hneď, ani sa muž z obchodu nemusí vrátiť. Mnoho mužov nebolo povolaných v prvom ani druhom kole, oficiálne nedostali povolávaciu kartu. Teraz sa schovávajú na dedinách, boja sa ísť do mesta, lebo pred každým mestom sú blogspoty a kontroly. Je úplne normálne, že aj po ceste vás kdesi zastaví policajné vozidlo, ohlási kontrolu dokladov a už sa nemusíte vrátiť, ale pošlú vás do najbližšieho výcvikového centra.

Títo skrývajúci sa muži, celé skupiny, potom začínajú piť. Je to spôsob, ako sa s tým vyrovnávajú. Majú dilemu: Mám ísť bojovať a zomrieť za túto krajinu alebo budem doma so ženou? Sú to veci, ktoré si nevieme predstaviť. Čo je dôležitejšie? Ak ste otec rodiny, staráte sa o ňu, máte deti? V mužoch je teraz neustály vnútorný boj, pretože na Ukrajine prebieha interná propaganda o potrebe brániť vlasť. Všetci však vedia, že zomrelo mnoho odvážnych, úžasných, statočných mužov. Toľko ľudí obetovalo život za svoju slobodu a vy ste ten zbabelec, ktorý sa schováva v dedine, nejdete na vojnu. S týmto títo muži vo vnútri bojujú. A žena je tá, ktorá to musí všetko chápať, akceptovať, vydržať.

Foto: archív respondentky

To sú desivé rozhodnutia, permanentný stres. Čo to robí s mentalitou ľudí?

Úprimne – veľmi milujem a obdivujem ukrajinské ženy a tieto babušky, extrémne mi prirástli k srdcu. V tomto všetkom, čím si prešli, majú v sebe ešte silu na konci dňa sa zasmiať, podržať sa a vedia cez to všetko prejsť. Život každého Ukrajinca, ktorý tam je, aj keď nie ste úplne pod paľbou, je do nejakej miery zasiahnutý vojnou. Musíte prežívať, že váš vnuk alebo manžel je na vojne, vaša rodina žije v Kyjeve a v noci tam padlo dvadsať rakiet. Áno, je to permanentný stres, bojíte sa o seba alebo o druhého človeka.

Hovoríme o ťažkých emóciách, no na konci každého dňa zaspávame s tým, že nájdeme dôvod na radosť a silu ísť ďalej. Babušky nachádzajú radosť v každodenných veciach, vojna k tomu núti. Zrazu ste oklieštení o veľmi veľa vecí, ktoré nie sú v živote potrebné, a dobrý teplý boršč je ako veľká oslava. Pochopíte, že dobré teplé jedlo je úžasná vec. Alebo sa nám podarí stretnúť a upiecť koláč. Sedieť v tejto komunite s babuškami je oslavou.

Posledné dve brigády so mnou chodil Matúš, učiteľ hudby. Všade so sebou brával gitaru. Bolo neuveriteľné, keď babušky zažili u seba koncert. Prestali sa baviť o vojne, Matúš im zahral aj nejaké ich staré pesničky. Je to tam úplný zázrak. Vtedy si uvedomíte, aké máme niekedy šťastie v živote, ktorý máme. Počuť pesničku, ktorú mám rád, je extrémny dar, z ktorého sa tešíte najbližšie dni. Rovnako z teplého jedla, objatia, dobrého vtipu, pretože už vieme, že to nie je v týchto momentoch samozrejmosť.

Je to aj neuveriteľne krásne, vážite si každý deň. Ony plačú z toho, keď pijeme kávu a počúvame hudbu, až je to povznášajúce. V tom momente sa nie my stávame darom pre nich, ale ony pre nás. My sme 28- až 30-roční zajačikovia, ktorým v živote nikdy nič nechýbalo. Ony nám ukazujú, aké je vzácne žiť, prežiť a byť tu jeden pre druhého. Radosti z malých momentov sú tam neuveriteľné a zároveň v tom je aj sila ľudí na Ukrajine.

Ľudia v dedinách, kde prešiel front, žijú v nepredstaviteľných podmienkach. Ako sa dá byť stále človekom, nestratiť nádej, chuť žiť?

Presne nad tým sme rozmýšľali, keď sme teraz pomáhali prebudovať dom babuške Ľube. Na jej dom bol priamy nálet. Keď som ho videla, myslela som si, že už nie je šanca, aby sa dom opravil. Ale ona mala také neuveriteľné nasadenie, že nás všetkých presvedčila, že sa do toho domu musí vrátiť. Dom sme naozaj opravili, na Vianoce tam už bola. Mala neskutočnú energiu a nasadenie! Bola si úplne istá tým, že tam bude ešte bývať, že bola schopná presvedčiť cudzích dobrovoľníkov aj ľudí v dedine, že jej musíme pomôcť. Vracali sme sa s chalanmi do toho domu na dva turnusy. To, že sa nám to podarilo, nebola ani tak naša zásluha, ale výsledok jej energie a nadšenia, že do toho išla. Má sedemdesiat rokov a nosila ťažké kamene, neporiadok z domu, čistila veci, aby sme mali kde opravovať. My sme fungovali tak, ako fungovala ona. Nerozmýšľate – idem, nejdem, ak vidíte takéto nasadenie. Neviem, odkiaľ berú tú energiu, celkovo sú odolnejší národ, slobodnejší.

V čom sa to prejavuje?

Sú zvyknutí si navzájom pomáhať, inak by tam ani neprežili. Mne sa na Ukrajine tri- či štyrikrát pokazilo auto v rámci našich brigád. Nikdy som nebola v servise. Vždy to bolo o tom, že do piatich minút príde auto, zastaví tam, kde stojíte, lebo sa nedá vyhnúť, príde otázka: Čo sa stalo? Dobre, poznám Sergeja, býva päť minút odtiaľto. O päť minút sa vráti so Sergejom. Dvaja chalani teda fajčia cigaretu, rozmýšľajú, čo urobiť, odtiahnu vás do najbližšej dediny k ďalšiemu susedovi. Ten povie, že kamarát-známy-sused chodí predávať zeleninu do Mikojaliva a tam kúpi súčiastku, vráti sa o dva dni a hotovo. Keď sme dostali šmyk, zapadli sme. Do piatich minút pri nás stálo auto, zastavovalo ďalšie autá, medzi nimi aj vetriesku. Priviazali nás a išli sme. Tí ľudia sú veľmi vynaliezaví, živí a otvorení jeden voči druhému. Aj si vynadajú, aj sa pošlú kade-ľahšie, ale sú blízko a pomôžu. Cítim sa pri nich slobodne, lebo aj oni sú takí. Plačú, keď im je ťažko, nadávajú, keď im je na figu, smejú sa, keď sú šťastní, tancujú, sú tam emócie. Vidíte tam jednoducho život.

Foto: archív respondentky

Zmenila vojna ľudí na Ukrajine?

Ľudia sú iba unavenejší. Aj keď – Ukrajina je veľká krajina a je veľký rozdiel, ak sa bavíme o Ľvove alebo o Kyjeve, alebo o prifrontových dedinách. Ľudia v Ľvove či na Zakarpatí sú unavení, lebo stopy vojny sú všade v každodennom živote. Sú unavení kvôli výpadkom elektriny, boja sa o svojich známych. Ale ľudia v prifrontových líniách sú vo vojne už pomaly druhý rok a napriek tomu, že sú tu aj veľmi silné babušky, aj idú stále dopredu, dali by všetko za to, aby sa vojna skončila. Prišli už takmer o všetko. V Charkove je človek, ktorý si opravil dom rok a pol po bombardovaní a znovu tam spadla bomba. To je vec, že aj keď sa pozbierate a idete dopredu, stále sa vraciate do toho istého bodu a nevidíte, že by to malo nejaký koniec, je to patová situácia. Front sa v podstate nehýbe alebo len veľmi pomaly. Sú len správy o tom, ako umierajú chlapci. Ukrajincov som do vojny nepoznala tak, ako ich poznám teraz. No myslím, že boli takí odolní, hrdí a úprimní aj do vojny.

Vládzu ešte bojovať, majú nádej, že budú slobodní?

Je to individuálne – sú babušky, ktoré povedia, že nech už tí Rusi prídu, podpíšeme to a nech je ticho. Ale stále je veľmi veľa ľudí, pre ktorých je to ťažká vec a Rusom to nikdy neodpustia. Prejdú stovky rokov, bude to v nich zakorenené v mnohých generáciách a ani tie neodpustia Rusom to, čo všetko spravili ich prababičkám, babičkám a rodičom. Koľko detí prišlo o život v tejto vojne? To je tiež niečo, čo krajina neodpustí, je to veľký bôľ. Niekedy už ľudia aj strácajú nádej, čo robiť. Tá sa prebúdza veľmi individuálne a pomaličky, keď chodíme za ľuďmi, keď im dáme svoj čas, priateľstvo a prítomnosť. Najviac strácajú nádej tí, čo ostali sami, čo je veľmi prirodzené.

Viete, v máji minulý rok sme stretli v Kyselivke deduška v rozbombardovanom dome bez strechy, len plachty bez stropu. Domy sú tam z hliny a zo sena, keď vám padá omietka, máte reálne zem nad hlavou, trúsi sa to. Deduško poslal svoju ženu do Ivanofrankovskej časti, aby bola v bezpečí. Po hrozných veciach, ktoré zažil pri ostreľovaní dediny, dostal infarkt. Sedemdesiatročný bývalý učiteľ slovenčiny, napísal štyri básnické zbierky, úžasný človek, ale totálne zničený, ledva fungoval.

Vykopal si vedľa domu zákop, prišlo mu to bezpečnejšie ako dom, kde by mohol dostať šrapnely z okien alebo zo stien. Celý sa triasol, a keď sme mu zaniesli nejaké veci na opravu domu, ledva rozprával. Bol v šoku, že mu chceme pomôcť s opravou domu. Nevedel sa z toho spamätať, že by po tých mesiacoch zla mohlo prísť niečo dobré. To bol prvý dom, kam sme začali chodiť na brigádu, ešte sme sa tam dvakrát vrátili pomôcť s oknami a dverami. Medzitým sa mu vrátila domov manželka. Teraz začal hovoriť o tom, že si zaobstarajú kačky, opravia si kúsok kuchyne, dostali nádej žiť. Toto je vec, kvôli ktorej tam som, chodím tam brigádovať: nádej sa vracia vtedy, keď viete, že nie ste sami.

Ten druhý potrebuje vedieť, že je človekom, že ho niekto vidí, a to mu môže dať silu prežiť deň.

Pôvodný zámer bol dať dôstojné bývanie ľuďom, ktorí ostali. Ako to mení situáciu a ľudí tam?

Keď opravíme nejakú strechu alebo iné veci, je to super. Ale doniesli sme im aj obľúbenú kávu a dali sme si kapučíno. Babičky ma učili svoje recepty, aj keď si nič nepamätám, ale bola to pre ne veľká vec učiť ma čo, ako spraviť. Pre ne je to symbol, že ich existencia je dôležitá, že ich život ešte má zmysel. Stále je to o malých momentoch, keď vás niekto počúva, je blízko. Také momenty som zažívala aj v nocľahárni. Stačí, keď sa s niekým zasmejete v ten večer na dobrom vtipe. Ten druhý potrebuje vedieť, že je človekom, že ho niekto vidí, a to mu môže dať silu prežiť deň, aj keď je najhorší na svete.

To, že sme tam chodili zo Slovenska ako mladí naivní ľudia, malo pre ne osobitný zmysel. Napríklad Marek, ktorý pracuje v nocľahárni ako sociálny pracovník, alebo Jakub nerozumeli nič, ale babuška bola veľmi šťastná. Hovorila mu všeličo, nakŕmila ho a vysvetľovala, že má slobodnú vnučku. Presne v tom momente tam nebola vojna, ani ona nebola babička Ľuba vo vojne, ale bola z nej babička Ľuba, ktorá má vnučku a potrebuje ju niekomu dohodiť alebo vidí chudého chlapca zo Slovenska a potrebuje ho nakŕmiť. Vďaka nám má svoju misiu.

Žijete naraz v dvoch svetoch – jeden bezpečný tu, druhý tam hore nohami. Prišla katarzia?

Pre mňa je náročnejšie fungovať tu, slobodnejšia som na Ukrajine. Tam totiž je pozornosť upriamená na človeka, na podstatu. Nechcem vyznieť moralisticky, ale koľko malicherností tu riešime? Vždy keď sa vraciame z brigády, hovoríme si, že nám ľudia na Ukrajine dali viac ako my im – práve preto, lebo tam sa pozornosť zameriava na dôležité veci. Veľmi by som chcela zabudnúť na to, ako sa tam žije. Nechcem však žiť vo výčitke, že ja tu môžem ísť na koncert či na pivo, a oni nie. No na druhej strane nechcem zabúdať, ťahá ma to k ľuďom tam. Neviem už fungovať tak ako predtým. Tam som sama sebou.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články