Ekumenizmus nie je o tom, že protestanti zložia zbrane a vrátia sa tam, odkiaľ kedysi odišli

Vstúpili sme do Adventného obdobia, ktoré má pre pandémiu opäť zvláštnu príchuť. Ako sa v Evanjelickej cirkvi pripravujete na Vianoce?

Advent sa pre nás začal nečakane. Nevedeli sme, že sa ocitneme znova zamknutí, dozvedeli sme sa to z médií. Prvá adventná nedeľa už bola v lockdowne. Fyzická cirkev spolu nie je, ale vysielame všetko, čo sa len dá. Niektoré vysielania išli bez prestávky, aj v lete pri uvoľnených opatreniach.

Rozprávame sa v čase lockdownu, keď je dovolená iba individuálna duchovná starostlivosť, verejné bohoslužby sú zakázané. Ako sa môžeme v týchto podmienkach dobre pripraviť na Vianoce?

O adventnom čase sme si zvykli hovoriť ako o čase prípravy na Vianoce. Ak mám byť úplne úprimný, proti takémuto konceptu som sa vždy búril. Advent je Adventom sám osebe. Ako prípravu na Vianoce ho môžeme vnímať iba v druhom alebo treťom slede.

Čo tým myslíte?

Advent prináša samostatné a autentické témy, ktoré tu môžu byť aj bez toho, že by za nimi prichádzali Vianoce.

Aké sú to témy?

Advent prináša tému druhého príchodu Krista na svet. To je autentický obsah Adventu. Ako zborovému farárovi sa mi nikdy nepáčili ľúbivé populárne interpretácie, že očakávame Kristov príchod, a že on príde do jasličiek na Vianoce. Viem si všetko predstaviť, ale že Kristus príde na Vianoce do jasličiek, to si predstaviť neviem. To je veľmi detinská, až nebiblická predstava.

Môj otec by sa trikrát obrátil v hrobe, ak by vedel, že v Advente spievame koledy a Tichú noc.

Ale ono to tak bolo podľa Biblie…

Boh sa stal človekom a narodil sa. Kristus príde druhýkrát na tento svet ako sudca živých a mŕtvych, a tí sa pripravujú na konfrontáciu s ním. To znamená, že Advent je tichý čas pokánia a prípravy na toto stretnutie. V cirkvi sa z Adventu stal gýč. Strašne sme sa začali chystať na Vianoce, na besiedkach a koncertoch hráme koledy… Môj otec by sa trikrát obrátil v hrobe, ak by vedel, že v Advente spievame koledy a Tichú noc.

Čiže Advent by mal byť podľa vás pohľadom dopredu a nie nostalgiou, ako raz Ježiš prišiel na svet?

Samozrejme. Advent je očakávanie druhého Kristovho príchodu v sláve. U nás v evanjelickej tradícii sa to zlomí uprostred bohoslužieb na Štedrý večer. Prvé tri piesne spievame adventné, potom zaznie vianočné evanjelium a potom sa spievajú vianočné piesne. Začalo sa niečo iné, začala sa vianočná doba. Advent v druhom rade pripomína, že Boh sa sklonil a prišiel na svet v človeku Ježišovi. Toto skúmajme z hľadiska starozmluvných predpovedí, teda z hľadiska toho, že to Boh chcel a plánoval. Tretia téma Adventu je podľa mňa to, že Boh prichádza v Duchu Svätom do tvojho srdca a chce zmeniť tvoj život. Čo to pre teba znamená?

To sú témy, nad ktorými môžeme premýšľať, keď máme viac času, čo je napríklad teraz v lockdowne. Vnímate toto ako pozitívny prínos pandémie?

S bratmi biskupmi sme nedávno na diaľku formulovali pastiersky list k Vianociam. Musíme si ako kazatelia Božieho slova úprimne povedať, že na Vianoce sme často recyklovali štyri témy: kritika konzumného poňatia Vianoc, kritika záplavy reklám, kritika predvianočného zhonu a kritika tých, ktorí chodia na bohoslužby iba raz za rok.

Prišla pandémia a zistili sme, že ľudia nechodia po obchodoch, nenaháňajú sa, ale sú doma sami so sebou. Konzumný rozmer Vianoc je minimalizovaný a my máme to, po čom sme vždy túžili. A čo s tým teraz urobíme? Teraz môžeš sedieť v tichu doma a porozumieť Vianociam. Nič tu nereve, nič ťa neruší, tak si urob Vianoce podľa svojich najčistejších predstáv.

Hovoríte o príležitosti stráviť Vianoce doma v tichu, na druhej strane vo vyhlásení Zboru biskupov ECAV k lockdownu z 25. novembra kritizujete obmedzenie bohoslužieb. Ako si predstavujete kompromis medzi záujmami veriacich a potrebnými opatreniami?

My sme sa snažili byť vždy lojálni. To, čo povedala vláda, sme rešpektovali. Chceli sme tvoriť pokoj. Vyhlásenie sme napísali, lebo nám niekto niekedy povedal, že ak splníme dané podmienky, k uzamknutiu už nikdy nepríde. A ja prídem večer domov z práce, zapnem si televíziu a tam sa dozviem, že sa začína lockdown.

Nemyslíte si, že vám to vláda sľúbila v domnení, že takáto vážna situácia s počtom obetí a ľudí v nemocniciach už nenastane?

Keď dostanú svetské autority otázku, či by išli po voľbách s tými a tými do koalície, oni veľmi opatrne povedia: „Počkajte, nepredbiehajme, môžu nastať rozličné situácie…“. Tu niekto sebavedome predbehol udalosti a povedal, že takáto situácia už nikdy nenastane. No my aj v tejto chvíli za nimi stojíme, nikto im nezávidí, snažíme sa to s nimi dobre dobojovať. Povedali sme však, že nás mrzí, ak sa o tom dozvieme z televíznych správ, že tu nejestvuje základný komunikačný kanál, aspoň jeden e-mail, ktorým by nám to oznámili.

Takýto e-mail by vám stačil? Nežiadate diskusiu o opatreniach pre cirkvi?

Naznačujem minimálne riešenie – aspoň oznámiť. Nemám vôbec nároky, že so mnou niekto bude diskutovať. Veľakrát sme si telefonovali s arcibiskupom Stanislavom Zvolenským a informovali sa navzájom, čo vedia oni a čo my. Nemám žiadne telefónne číslo, kam by som zavolal a spýtal sa, ako to myslia. Evanjelikov je na Slovensku 200- až 300-tisíc, máme bohoslužby a ďalší program, potrebujeme aspoň približne vedieť, na čo sa máme pripraviť.

Neuvažovali ste spolu s Katolíckou cirkvou alebo v rámci Ekumenickej rady cirkví nad spoločnou výzvou, aby štát zmenil voči vám spôsob komunikácie?

Určite sme to artikulovali každý zvlášť. Každý chápe, že opatrenia tu musia byť, že situácia je zlá, ale aj tak by mal existovať spôsob, ako kostoly úplne nezatvoriť a umožniť aspoň nejaký druh prevádzky.

Napríklad aký druh? Režim OP alebo podobne?

Režim OP, v ktorom by sa mohli stretať obmedzené, definované počty ľudí.

Katolícki biskupi žiadajú odvolať zákaz verejných bohoslužieb. Veríte, že sa to podarí?

Absolútne netuším. Jeden pokus vypočuť nás tu bol na jar, keď sme boli v rámci Ekumenickej rady cirkví spolu s Konferenciou biskupov Slovenska pozvaní pripomienkovať Covid semafory.

Zobrali vás vtedy do úvahy?

Zobrali, ale to bola dôležitá, no ojedinelá epizóda. Aj keď sme sa vyjadrili, cítil som, že odborníci majú svoju predstavu, od ktorej neustúpia. Môžeme doladiť maličké detaily, ale základné obrysy nebolo možné ovplyvniť. Keď sa druhá vlna skončila, skončil sa aj tento dialóg a doteraz sa neobnovil.

Ak by štát teraz argumentoval, že vás neprizval pre rýchle zhoršenie situácie a pre nedostatok času na diskusiu, teda že musel konať rýchlo, obstálo by to u vás?

Tomuto všetkému rozumiem. No predsa len žijeme v civilizovanej spoločnosti a také dve obrovské entity ako predstavitelia cirkví a štátu by mali spolu komunikovať. Nielen protokolárne, ale prirodzene. O ničom veľkom nehovorím, iba o e-maile alebo SMS-ke.

Čiže argument, že nebol čas, neberiete?

Neberiem. V tomto by som chcel oceniť bývalého ministra zdravotníctva Mareka Krajčího. Jeho som vedel kontaktovať a pýtať sa na konkrétne veci. Za nič som nechcel lobovať, skôr sa pýtať na vysvetlenie k opatreniam. On mi vždy veľmi korektne odpovedal a vysvetľoval.

S ministrom Lengvarským takto nekomunikujete?

Navštívili sme ho v inej veci počas uvoľnenia opatrení. Priateľsky a vecne sme sa porozprávali, boli sme vďační. Kontakt na neho však nemám.

Také dve obrovské entity ako predstavitelia cirkví a štátu by mali spolu komunikovať.

Prejdime k očkovaniu. Aký máte naň názor?

Môj názor vyplýva z osobnej skúsenosti. Myslím si, že očkovanie predchádza ťažkému priebehu covidu a jeho fatálnym následkom. Ako dvakrát zaočkovaný som covid aj tak dostal. Priebeh bol však ľahký. Vzhľadom na to, čo o sebe viem, som to nečakal. Bolo to nepríjemné, ale krásne sa to dalo prežiť. Za to ďakujem očkovaniu.

Vo vyhlásení Zboru biskupov, o ktorom sme už hovorili, kritizujete duchovných, ktorí nespadajú do režimu OTP, a preto nemôžu v lockdowne slúžiť veriacim. Naznačujete aj možnosť postihu v zmysle zákona zo strany ECAV ako zamestnávateľa. To je vážna vec vnútri vašej cirkvi…

Áno. Cirkev žije vo svete a v jeho štruktúrach a je aj zamestnávateľom. Neviem, či by sa dalo nejakému štátnemu orgánu vysvetliť, že sme zamestnávateľ, ale že my sme tu všetko takí zbožní ľudia, máme 30 neočkovaných farárov a keďže sme cirkev, akceptujte, že s nimi sa nebude nijako nakladať. Tu výnimky neplatia. Aj farári sú zamestnanci. Nezaočkovaným sme radili, aby sa zaočkovať dali, a mohli tak slúžiť čo najviac ľuďom. Inak sa musia dať testovať a ako testovaní môžu slúžiť len ďalším piatim. Čiže sa dostali do pozície, že si sami znížili počet ľudí, ktorým môžu slúžiť. Zrejme sú aj takí, ktorí odmietli očkovanie a odmietnu aj testovanie, čím si vytvoria podľa Zákonníka práce prekážku v práci. Musia potom čerpať dovolenku.

Nie je to spreneverenie sa svojmu duchovnému poslaniu a zároveň zamestnaniu?

Áno, je. Oni majú svoj názor a keďže sa ho držia, nemôžu slúžiť desiatkam alebo stovkám ľudí, ale iba piatim. To je z ich pohľadu. Z pohľadu nás ako zamestnávateľa musíme byť vo všetkom poctiví a čestní. Štát nám dáva peniaze a my ich musíme čestne vyúčtovať do posledného centu. Nechceme podvádzať. A nechceme podvádzať ani v zamestnaneckých vzťahoch. Nemáme inú možnosť.

V súvislosti s pandémiou sme svedkami aj znevažovania lekárov, zdravotníkov, hygienikov a podobne. Čo s tým môžeme urobiť?

Všetko je založené na princípe „začni u seba“. Zhromaždeniam na uliciach a námestiach neviem nijako zabrániť. Je tu zvláštna metamorfóza: 17. novembra tam nie sú tí, ktorí tam roky chodili, a sú tam tí, ktorí tam zásadne nechodili. Ale môžeme byť milí a vľúdni aj v ťažkom čase pandémie. Keď navštívim akékoľvek zariadenie alebo som na ulici, držím si jazyk na uzde a nedávam priestor agresivite.

Žijeme aj dobu, keď ľudia neveria autoritám, či už svetským, ale aj cirkevným. V Katolíckej cirkvi mnohí neberú vážne vyjadrenia biskupov alebo pápeža Františka, napríklad keď je reč o očkovaní. Strácajú cirkevné autority lojalitu veriacich?

V Rímskokatolíckej cirkvi je to iné ako v protestantských cirkvách. Autorita biskupov a pápeža je však v Katolíckej cirkvi radikálnym spôsobom spochybňovaná a z toho musí niektorých katolíkov mraziť. My to iba pozorujeme, ale viem si predstaviť, že mnohí v Katolíckej cirkvi majú z tohto veľmi vážne obavy. Pre niektorých biskup nie je nikto a pápež nie je nikto – toto nie je rímskokatolícka pravovernosť, a to hovorím ja ako luterán.

Autorita biskupov a pápeža je v Katolíckej cirkvi radikálnym spôsobom spochybňovaná a z toho musí niektorých katolíkov mraziť.

V čase krízy dôvery voči cirkevným autoritám sa v Katolíckej cirkvi začala Synoda o synodalite. Ako sa na takúto iniciatívu pozeráte vy zvonka?

Z toho, čo viem, musím povedať, že tomu absolútne nerozumiem. (úsmev) Nielen technicky, ale aj tomu, ako sa to dá celé zaradiť do obrazu Rímskokatolíckej cirkvi, ako ju poznáme. Viem niečo o úlohe a autorite pápeža a biskupov, viem niečo o konciloch, a zrazu do tohto všetkého prichádza synoda a vôbec neviem, ako bude včlenená do určovania cesty Katolíckej cirkvi. Aké témy bude synoda riešiť a aké záväzné budú pre Katolícku cirkev na Slovensku? Veď tá je súčasťou celosvetovej Katolíckej cirkvi. A čo zostane z pápeža a z biskupov? Ako bude vyzerať Rímskokatolícka cirkev po tejto synode?

My evanjelici máme synodu. Má stáročnú tradíciu. Koná sa minimálne raz za rok za presne daných pravidiel. Synoda je najvyšší orgán našej cirkvi, ktorý rozhoduje o kľúčových otázkach smerovania cirkvi. Jej uznesenia sú záväzné pre celú cirkev, jej 2 dištrikty, 14 seniorátov a asi 320 cirkevných zborov, ktoré máme.

Zjednodušene, Synoda o synodalite je o tom, že pápež chce počúvať a zhromaždiť názory členov Cirkvi zospodu až po vrch, aby zistil z prvej ruky, čím žijú veriaci vo svete a čo si myslia o Katolíckej cirkvi. Je to snaha o načúvanie a dialóg vnútri Cirkvi.

Mne to nedáva zmysel. Myslím si, že biskup je pastier, a doteraz sme pozerali na biskupov ako na pastierov. Zdalo sa nám, že biskupi majú najkomplexnejšie informácie o tom, čo sa deje v ich diecézach. A zrazu je tu iniciatíva, že si to musíme zistiť úplne iným spôsobom. Neviem, kam táto cesta povedie. A neviem ešte to, že ak sa povie synodálny proces v Nemecku, či je to to isté, ako keď sa povie synodálny proces na Slovensku. Viem o tom málo, ale poručené Pánu Bohu, nech to prinesie dobré ovocie.

V januári nás čaká Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Stačí takáto každoročná iniciatíva na budovanie ekumenizmu a vzťahov medzi kresťanskými cirkvami?

Buďme vďační za to, že to je. Mnohí povedia, že áno, nestačí to, ale ak by to nebolo, veľmi by nám to chýbalo. V rámci ekumenizmu na miestnej úrovni sa toho deje omnoho viac než len jeden týždeň modlitieb. Príkladom sú priateľstvá konkrétnych ľudí alebo spoločenstiev, vzájomné pozvania na podujatia alebo spoločné podujatie. Toto sú veľmi dôležité veci. Samozrejme, vždy sme si povedali, že chceme toho urobiť viac, málokedy sa to podarilo, no už za tieto veci musíme byť vďační.

Čo považujete za výzvy súčasného ekumenizmu?

Nedávno sme organizovali teologickú konferenciu o Augsburskom vyznaní z pohľadu rímskych katolíkov. Pozvaní boli rímskokatolícki duchovní. Prednášali katolícki aj evanjelickí teológovia. Pri každej prednáške a diskusii sme narážali na kľúčový problém: pohľad na kvalitu duchovného úradu v Rímskokatolíckej a Evanjelickej cirkvi. Túto teologickú otázku treba riešiť a ak bude vyriešená, premietne sa to do mnohých ďalších oblastí.

Čo by mal priniesť Týždeň modlitieb kresťanom rôznych cirkví? Ako by mali využiť túto iniciatívu?

Treba rozhodne ísť a modliť sa. Mňa vždy prekvapovalo, akí sú katolíci modlitebníci. Bolo vidno, že sú zvyknutí modliť sa, nahlas a v zhromaždení. Evanjelik má často predstavu, ako ten katolík duchovne vyzerá. Keď k nám prišli v rámci modlitebného večera, zrazu sme zistili, že sa tej predstave vymykajú. Vôbec nespomínali typické témy pre Katolícku cirkev, Máriu a svätých, čo je niečo, čím my katolíkov charakterizujeme. Oni vrúcne milovali Pána Ježiša, volali k nemu a chválili ho. Človek, ktorý by to zhromaždenie nepoznal, by povedal, akí sú to vynikajúci evanjelici (smiech).

Chceme byť priatelia a neodsudzovať sa pre našu rôznosť.

Takýto týždeň teda pomáha búrať vzájomné predsudky?

Áno, aj keď tie predsudky sú stále. Keď sme skončili jeden večer v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, mali sme ešte pohostenie. Jeden brat si vyžiadal pozornosť, že chce niečo povedať. Povedal, že veľmi málo o sebe vieme, a že sa veľmi málo rozprávame o kľúčových veciach. Ostatní mu dali za pravdu. On pokračoval a povedal doslova, že my vlastne vôbec nevieme, ako sa bude volať funkcia pápeža, keď už budeme jedno (smiech). Predpojatosť je na oboch stranách. Tento milý brat katolík mal predstavu, že my sme spolu preto, aby evanjelici jedného dňa zložili zbrane a vrátili sa tam, odkiaľ kedysi odišli. To bola jeho predstava ekumenizmu. Naša predstava taká nie je.

A aká je?

Moja predstava v rámci horizontu môjho života je, že sa budeme akceptovať v rôznosti, že naša rôznosť nás nebude iritovať, že sa prijmeme. Nebudeme nepriatelia pre rozdiely v našej vierouke. Nedávno som mal telefonický rozhovor s jedným vzdelaným katolíkom, ktorý mi vravel, že znova čítal Augsburské vyznanie. Povedal mi, že veď toto je vyznanie Katolíckej cirkvi, s tým sa musí každý katolík stotožniť. Chceme byť priatelia a neodsudzovať sa pre našu rôznosť.

Je ťažké povedať, aký bude rok 2022. Aký by ste ho chceli mať vy?

Želal by som si, aby som mohol byť viac a výdatne s Bohom, mal chuť do modlitieb. To je výzva aktuálna v pandémii aj mimo nej. Byť blízko Boha a mať s ním modlitebné spoločenstvo, to je moja túžba pre rok 2022.

Foto: ECAV