Evanjelička povolaná slúžiť jednote v katolíckom hnutí: Posilnilo ma to vo viere

• Ste členkou katolíckeho laického Hnutia fokoláre. Ako dlho?

S Hnutím fokoláre som sa stretla, keď som mala 17 rokov. Žila som vtedy v Lipsku vo východnom Nemecku. Mladí z Fokoláre ma zapájali do rôznych aktivít. Robili sme stretnutia pre mládež.

V hnutí však nie sú také dôležité aktivity, jadrom je predovšetkým spiritualita, teda žiť slová evanjelia v škole, v práci v ktorúkoľvek dennú chvíľu v akejkoľvek situácii. To som sa naučila od nich a dalo mi to odpoveď, ktorú som hľadala.

Po smrti môjho brata dvojčaťa, ktorý sa narodil s vážnym mentálnym postihnutím, som sa snažila prehĺbiť svoju vieru a dať odpovede Bohu svojím dospelým životom. Bola som už predtým kresťanka – praktizujúca luteránka, ale moja „detská“ viera mi už nestačila.

Smrť môjho brata ma prinútila viac premýšľať o tom, čo robiť so svojím životom, čo odo mňa Boh chce. Do Lipska som sa presťahovala kvôli štúdiu. Prvýkrát som žila sama, bez rodičov, musela som sa postarať sama o seba, o živobytie, o prácu.

Bolo to obdobie nových začiatkov v rôznych oblastiach. Život podľa Božieho slova dal v tom čase všetkému zvláštnu farbu.

• Vy ste však luteránka, ako to funguje v katolíckom hnutí?

Áno, hnutie Fokoláre je katolícke a väčšina ľudí, ktorí sú jeho súčasťou, sú katolíci. To ma spolu s ďalšími evanjelikmi priviedlo k ekumenizmu života a spolupráce. Angažovala som sa tak vo svojej evanjelickej farnosti, ako aj s mojimi katolíckymi priateľmi v Hnutí fokoláre.

Bolo to krásne, ale nie bez výziev a ťažkostí. Bol to silný zážitok spirituálnej jednoty v každodennom živote a zároveň rozdelenia v „cirkevnom“ živote, ako napríklad pri slávení nedele.

Po niekoľkých rokoch som na základe niektorých situácií a udalostí mala dojem, že azda nikdy nebude možné dosiahnuť jednotu, o ktorú Ježiš žiadal nebeského Otca, ako čítame v Evanjeliu podľa Jána v 17. kapitole.

Vo všetkom som mala zmätok. Práve v tejto situácii som cítila, že ma Boh povoláva zasvätiť svoj život jednote, aby som dávala príklad, že jednota je možná, aj keď každý zostane tým, kým je – katolíci katolíkmi a ja ako evanjelička evanjeličkou.

V prvom momente sa mi to zdalo ako niečo príliš veľké a mimo môjho dosahu. Po dvoch rokoch som už nemohla zatvárať svoje uši a srdce pred Bohom. Nakoniec to bolo niečo, čo musel urobiť on a nie ja, mojou úlohou bolo a je len byť poslušnou Bohu, jeho Slovu.

Zvyšok robí Boh. Takto sa to dialo po celé tie roky vo Fokoláre… Samozrejme, spolu s ostatnými členmi a aj s pádmi, ako v každom inom živote. Vždy som sa však mohla vrátiť k Bohu, nájsť v ňom kotvu, svetlo, aby sme sa spoločne posunuli vpred.

• Veľkú časť svojho života pracujete v oblasti rozvoja ekumenických vzťahov. Máte už odpoveď, čo od vás chce Boh v živote v kontexte ekumenizmu?

Áno, myslím, že som našla cestu, ktorú za mňa vymyslel Boh. Povolal ma žiť ako evanjeličku v katolíckom hnutí… A to potvrdilo moju identitu, posilnilo ma v mojej kresťanskej viere. Pretože inak nemôžem byť darom pre iných a naopak.

Zažila som, ako niektorí evanjelici konvertovali na katolícku vieru. Ale videla som, že to nakoniec nebolo pre nich ľahké, niekedy aj po psychickej stránke.

Náboženská výchova a viera sú intímnou súčasťou nás samých, sú oveľa viac ako príslušnosť k cirkvi, k inštitúcii. Sú súčasťou našej osoby, našej osobnosti. Vo Fokoláre som šťastná a žijem tu už viac ako štyridsať rokov. Môžem byť mostom medzi našimi dvoma cirkvami.

Život tu nebol vždy ľahký. Ale tá prvá iskra, prvá láska, ktorá sa stotožnila s Božím plánom pre mňa a pre celú komunitu sú vždy platné, vždy som z nich čerpala silu, svetlo a trpezlivosť.

Začiatkom roku 2000 som absolvovala diaľkový kurz evanjelickej teológie. Myslím, že aj toto ma priviedlo na ekumenický sekretariát ku katolíkom, okrem toho, že s nimi žijem aj svoj každodenný život v komunite.

• Akú úlohu máte momentálne v Hnutí fokoláre?

Už 18 rokov pracujem v Medzinárodnom centre Hnutia fokoláre v blízkosti Ríma, konkrétne na ekumenickom sekretariáte v Centre Uno. Tento sekretariát založila Chiara Lubichová v roku 1961, práve keď sa začínalo ekumenické dobrodružstvo hnutia. Potrebovala mať akoby ruky, ktoré by mohli vítať a udržiavať kontakty s kresťanmi mimo Katolíckej cirkvi.

Naším poslaním dodnes je pestovať vzťahy s kresťanmi rôznych denominácií, ako aj s ich lídrami. A to mi veľmi rozšírilo horizont, pretože v Nemecku som sa stretávala len s katolíkmi a luteránmi.

Ale to je príliš krátkozraké. Budovať jednotu máme v rámci celého kresťanského sveta. A vďaka tomu môžeme vidieť bohatstvo iných cirkví. A to dodáva svetlo aj vlastnému presvedčeniu, vlastnej viere.

Hnutie fokoláre má miestne komunity v mnohých štátoch. Mnohí katolíci z hnutia sa venujú ekumenickým aktivitám v rámci svojich diecéz, svojho mesta. Napríklad aj na Filipínach, vo Venezuele a inde vo svete.

Pomáhame zabezpečiť, aby tieto skupiny boli navzájom prepojené, aby si mohli vymieňať skúsenosti a aktivity. Organizujeme školenia aj online, príležitostne organizujeme ekumenické podujatia či kurzy. Sme v kontakte online a tiež často cestujem.

• Na konci októbra si pripomíname 25. výročie podpísania významného ekumenického dokumentu, Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení. Pripravujete k tomuto výročiu nejaké aktivity?

Veľmi dobre si uvedomujeme tento historický podpis. V posledných rokoch sa pridali aj reformovaní, anglikáni a metodisti. Je to dokument, ktorý spája 5 cirkví v ústrednom bode kresťanskej viery – v ospravedlnení.

Prečítajte si aj:

Možno dnes lepšie chápeme, že nám Ježiš odpustil, že nás oslobodil a umožnil nám mať vzťah s Bohom. Boh nás volá po mene a miluje nás takých, akí sme. Myslím si, že je to jediný dokument, o ktorom sa tiež diskutovalo na každej luteránskej synode na svete. Tento podpis je teda veľmi dôležitý, má cirkevnú váhu.

Viem, že existujú komisie, ktoré skúmajú vplyv, ktorý to má na vzťah medzi našimi cirkvami. Jedným z prvých plodov bolo nepochybne pripomenutie si 500 rokov protestantskej reformácie v roku 2017 dokumentom Od konfliktu k spoločenstvu a oslava Pamiatky reformácie 31. októbra 2016 vo švédskom Lunde s pápežom a predsedom Svetovej luteránskej federácie.

Ostatné dokumenty zostali v teologickej rovine. Ako hnutie však pripravujeme ekumenickú konferenciu počas pôstneho obdobia 2025. Rok 2025 má veľký ekumenický význam pre všetky cirkvi vďaka pripomienke výročia Nicejského koncilu a zhode dátumov slávenia Veľkej noci medzi Východom a Západom.

• Dnes sme svedkami vojny na Ukrajine. Je Hnutie fokoláre aktívne v zmierovaní vzťahov medzi kresťanmi na Ukrajine a v Rusku, ktoré sú silno rozdelené?

Cítime veľkú bolesť, keď vidíme, že náboženská viera sa opäť zneužíva a preniká do politiky. A to nie je problém len medzi Ukrajinou a Ruskom, ale aj na Blízkom východe. Máme z toho veľké obavy.

Pred vojnou na Ukrajine došlo k určitému pokroku v ekumenických vzťahoch. Ale vypukla vojna a máme pocit, že musíme urobiť päť krokov dozadu.

Áno, sme v kontakte aj s pravoslávnymi kresťanmi. Je pred nami rok 2025, v ktorom bude zhoda v čase slávenia Veľkej noci. Išlo by o veľké svedectvo, keby sme mohli sláviť Ježišovo zmŕtvychvstanie v spoločný čas nielen budúci rok, ale vždy.

Navyše, budúci rok oslávime tiež 1700 rokov od Nicejského koncilu, ktorý položil základy spoločného vyznania viery. Z týchto dôvodov chceme vytvoriť príležitosti na stretnutia počas konferencie, ktorú pripravujeme.

Chceme tiež zviditeľniť túžbu po mieri a dať hlas ľuďom, ktorí sú jej nositeľmi. Žijeme v storočí, v ktorom sa vyžaduje mať na všetko vysvetlenie, riešenie, a preto mnohí majú problém uveriť vo vzkriesenie, pretože je ťažké ho racionálne vysvetliť.

Zároveň sme však svedkami toho, ako Duch Svätý pôsobí prostredníctvom mnohých ľudí. Na rok 2025, ktorý bude Katolícka cirkev sláviť ako jubilejný, sa pozeráme z biblického hľadiska. Je to príležitosť požiadať o odpustenie a začať odznova. Bude to aspekt zmierenia.

• Už po druhýkrát ste ako lektorka hostkou na Ekumenickej duchovnej obnove na Slovensku, ktorú organizujú Ekumenický výbor ECAV, Rada pre ekumenizmus Bratislavskej arcidiecézy a Edukačno-misijné centrum ECAV.

• Stretli ste sa s ľuďmi, ktorí sa snažia rozvíjať ekumenizmus na Slovensku. Ako vnímate ekumenické vzťahy u nás? Ako sme pokročili v zbližovaní kresťanských cirkví?

Nepoznám celú slovenskú realitu, ale vidím, že tieto ekumenické duchovné cvičenia sú veľmi dôležité. Som povzbudená tým, čo vidím. Napríklad aj na týchto duchovných cvičeniach sa budujú vzťahy medzi pastormi a kňazmi a to je skutočne veľkým svedectvom rôznych komunít. Neviem, ako je to na Slovensku, ale v Nemecku, ako aj v iných krajinách je aktívnych kresťanov čoraz menej. Mladí ľudia cestujú za štúdiom, za prácou. Čoraz viac sobášov uzatvárajú ľudia z rôznych cirkví či dokonca iných náboženstiev.

Aj to je výzva. Manželia v zmiešaných manželstvách sa nemôžu plne zúčastniť na duchovnom živote svojho partnera, týka sa to aj sviatostí. Deti sú pokrstené v jednej alebo druhej cirkvi. Obrovskou výzvou sú oslavy dôležitých sviatkov, ako sú Vianoce alebo Veľká noc.

Preto je dôležité, aby kresťanské cirkvi boli otvorené a aby aj kresťanskí duchovní boli otvorení a vedeli tieto rodiny správne sprevádzať. Nech je medzi všetkými viac vzťahov, viac vzájomného poznania.

• Po nežnej revolúcii majú bohoslovci zo Slovenska väčšie možnosti čiastočne študovať teológiu v zahraničí, napríklad v Taliansku či Nemecku, kde môžu získať skúsenosti s prakticky žitou ekuménou. Tie môžu potom po návrate domov uplatniť na Slovensku. Vidíte v tomto posun?

Neviem, či mi prináleží vyjadrovať sa k tejto téme. O situácii a postupoch vo vašej krajine viem príliš málo. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že bolo veľmi dôležité ísť do zahraničia, vypočuť si iné myšlienky, spoznať iné kultúry.

Pomohlo mi to nájsť svoju identitu ako ženy, ako Nemky, ako protestantskej kresťanky po páde komunistického systému a znovuzjednotení mojej krajiny. Posilnilo to moju sebaúctu a dalo mi to veľkú slobodu, pretože sa mi rozšírilo srdce.

Videla som, že odchádzajú aj iní, ktorí sa snažia žiť pre Boha. Pre mňa bolo jednoduchšie postaviť Boha do centra svojho života viac, ako svoju kultúru, svoj spôsob konania a myslenia.

Myslím, že podobnú skúsenosť majú aj iní. Je to veľmi plodné a oslobodzujúce. A verím, že každý, kto ešte nebol mimo svojej krajiny, dostane túto príležitosť.

Foto – Ivana Šušaníková, Mária Švecová, Peter Kremský