Generálny vikár Martin Mráz: Na choroby ducha dopláca aj duša, aj telo

„Ak nie sú telo, duša a duch v rovnováhe, chýba nám stabilita. Pri zanedbávaní telesných potrieb prichádzajú choroby, ak zabúdame na duševné potreby a oddych, môže prísť vyhorenie, a keď zabudneme na duchovný rozmer svojho života, tak do nášho života vstúpi najprv nepokoj a strach.,“ hovorí protosynkel Martin Mráz.

V rozhovore o ľudskom zdraví sa dočítate:
– čo sa stane, ak náš duch, duša a telo nie sú v rovnováhe;
– prečo ľudia preferovali duchovné rady od skúsenejších a nie od najvzdelanejších;
– aké sú najčastejšie duchovné prekážky, ktoré ovplyvňujú naše zdravie;
– ako na zdravie pôsobia čnosti a hriechy;
– akú radu odporúča generálny vikár, aby sme žili zdravo, v rovnováhe a v plnosti.

Prečítajte si tiež ďalšie rozhovory z tejto série:
1. Arcibiskup Bernard Bober: Boh neodsudzuje ani nekategorizuje. Boh miluje
2. Generálny vikár Peter Šimko: Príťažlivá moderná svätosť
3. Biskup Peter Beňo: Človek nemôže obstáť, ak nie je napojený na zdroj života
4. Biskup Jozef Haľko: Veriť v Boha a veriť Bohu je veľký rozdiel
5. Biskup Milan Lach: Chcem privádzať ľudí k Bohu, k jeho láske
6. Arcibiskup Cyril Vasiľ: Božia prozreteľnosť nikomu neodopiera prostriedky spásy
7. Biskup František Trstenský: Odlíšiť Boží hlas od svojho ega je duchovné majstrovstvo
8. Biskup Tomáš Galis: Prečo je Jubilejný rok 2025 dôležitý pre dnešných ľudí?
9. Arcibiskup Jonáš Maxim: Boh ide do nepochopiteľného extrému
10. Biskup Marek Forgáč: Krása a bolesť – kľúče k poznaniu zmyslu života
11. Arcibiskup Stanislav Zvolenský: Skúškou správnosti poznania Božej vôle je pokoj
12. Generálny vikár Martin Mráz: Na choroby ducha dopláca aj duša, aj telo
___

K celkovému zdraviu človeka nestačí len starostlivosť o telo. Prečo je dôležité venovať sa nielen zdraviu tela, ale aj zdraviu duše a ducha?

Lebo Boh nás stvoril veľmi komplexných. Stvoril naše telo a vdýchol do nás dych života. Zveril nám úlohu múdrych správcov stvorenia a táto zodpovednosť sa týka aj nás samých. Táto odpoveď možno uspokojí kresťanov.

Aj pre nekresťana je však dôležité vnímať, že naše telo vládze len do tej miery, do akej je náš vnútorný človek v pohode. Vo víre pracovných povinností vyčerpávame telo i svoj intelekt. Preto potrebujeme „vypnúť“, Ježiš to tiež tak robil. Tým, že bol často s ľuďmi a medzi ľuďmi, odchádzal do samoty či na pusté miesto. Tam komunikoval so svojím Otcom.

Ľudia zvyknú zanedbávať niektorý z týchto troch rozmerov zdravia a kladú dôraz len na jeden. Čo môže v takom prípade nastať? 

Ak nie sú telo, duša a duch v rovnováhe, chýba nám stabilita. Pri zanedbávaní telesných potrieb prichádzajú choroby, ak zabúdame na duševné potreby a oddych, môže prísť vyhorenie, a keď zabudneme na duchovný rozmer svojho života, tak do nášho života vstúpi najprv nepokoj a strach.

Kňazi by mali byť v prvom rade experti na duchovný život.

Na choroby ducha však dopláca aj duša, aj telo. Potom častokrát siahame po prostriedkoch, ako napríklad červená šnúrka. Lebo si myslíme, že toto nás ochráni od negatívnych vplyvov na náš život. A riešenie je možno kdesi úplne inde. My sa nepotrebujeme na niečo naviazať, ale odpútať sa. Ak vnímame tých druhých ako nepriateľov, osoby, ktoré nám chcú ublížiť, tak červené šnúrky nás v tom budú len utvrdzovať.

Ako kresťania však veríme, že Boh je silnejší ako každé jedno zlo a že s Ježišom v srdci sme slobodní. Tí druhí nie sú našimi nepriateľmi. Začíname odpovedať dobrom na zlo.

Hovoríte o správnej rovnováhe medzi telom, dušou a duchom, ktorú nie je jednoduché udržať. Existuje medzi spomenutými dimenziami nejaká hierarchia?

Otcovia kresťanského Východu vnímali duchovnú zložku ako najdôležitejšiu. Je princípom a centrom nášho života. Druhý je duševný a až následne telesný rozmer. Hierarchickosť týchto troch zložiek človeka však neznamená, že sa vylučujú alebo že telesný rozmer nie je dôležitý.

Táto hierarchia ich kladie do súladu a jej dodržiavanie garantuje stabilitu nášho života. Západ začal objavovať tento trinitárny rozmer človeka aj vďaka dielu kardinála Tomáša Špidlíka. V jeho knihách nájdeme nielen princípy, ale aj postupy a odporúčania, ako dávať do súladu všetky tri piliere.

S uzdravením tela môžu pomôcť lekári, so psychikou pomôžu psychológovia. Môžeme kňazov považovať za špecialistov na duchovné zdravie?

Kňazi by mali byť v prvom rade experti na duchovný život. Najprv ten svoj. Tak ako lekári a psychológovia sa potrebujú celý život vzdelávať, tak aj my kňazi potrebujeme každý deň rásť. A nielen na úrovni teoretických poznatkov teológie. Potrebujeme každý deň rásť v skúsenosti s Bohom.

Znova použijem príklad cirkevných otcov. Ľudia prichádzali s prosbou o radu v duchovnej oblasti nie za tými, ktorí boli najvzdelanejší, ale za tými, ktorí mali hlbokú osobnú skúsenosť s Bohom, modlitbou a vlastnými slabosťami či s pokušeniami Zlého.

A druhý dôležitý rozmer duchovného poradenstva spočíva v tom, že kňaz neponúka rýchle, „instantné“ riešenia. Nefunguje to tak, že sa pomodlím jeden Otče náš a jedno Raduj sa, Bohorodička či Zdravas a všetko sa vyrieši. „Instantné“ riešenia fungujú len u falošných „odborníkov“, ako sú veštci a uvoľňovači čakier.

Slabé, choré alebo zanedbané telo môže sťažovať duchovný život.

Ježiš chce odhaliť a uzdraviť najhlbšie korene našich zranení, hriechov a neodpustení. A toto vyžaduje čas, ktorý chce Ježiš stráviť spolu s nami. Túto cestu s Ježišom by aspoň sčasti mal mať prejdenú každý kňaz. Potom na nej môže účinne sprevádzať aj iných.

V procese celkového uzdravenia sa môžeme stretnúť s rôznymi prekážkami. Aké sú najčastejšie duchovné prekážky, ktoré môžu negatívne ovplyvniť aj naše fyzické a psychické zdravie? A ako ich môžeme prekonať?

Slabé, choré alebo zanedbané telo môže sťažovať duchovný život. Napríklad askéti dbali na vyvážený pôst, aby telo nebolo prekážkou pre ducha, ale zároveň ho neoslabovali natoľko, aby nemali silu na modlitbu. Choroby alebo telesné utrpenie môžu človeka priviesť k duchovnému rastu, ak ich prijíma s vierou.

Naopak, pokojná, vyrovnaná duša umožňuje duchu lepšie vnímať Boha. Silné emócie, hnev, strach alebo depresia môžu oslabiť duchovný život. Preto otcovia púšte kládli dôraz na očistenie myšlienok a duševnú rovnováhu. Cnosti ako pokora, láska a trpezlivosť posilňujú ducha, zatiaľ čo hriechy ako pýcha či nenávisť ho oslabujú.

Na to, aby sme si kvalitne očistili myšlienky, by sme si mali dať do poriadku aj svoje neuzdravené zranenia, ktoré môžu negatívne vplývať na našu prítomnosť a celkové zdravie. Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí nedokážu odpustiť?

Neodpustenie vážne ovplyvňuje celého človeka. Zvlášť ak je spôsobené veľkým zlom, ktoré sa nám udialo. Ak je naše zranenie naozaj veľké a neodpustenie hlboké, dovoľme, aby nás v procese uzdravovania sprevádzali druhí. Veľké bremená sa ľahšie nesú dvom či trom. Okrem kňaza by nás v tomto procese mal sprevádzať aj psychológ či terapeut. 

Aký proces uzdravenia by ste navrhli zraneným ľuďom, aby sa uzdravili a začali konečne žiť svoj život v plnosti, ku ktorému sú povolaní?

V prvom rade je nevyhnutné pripustiť si, že som chorý a sám si nedokážem pomôcť. Následne sa snažím pomenovať svoje zranenie, navnímať okolnosti a ľudí, ktorí ho spôsobili.

Otcovia púšte hovoria, že ak mám niečo pomenované, začínam to ovládať. A potom hľadám pomoc. Duchovnú aj odbornú. Ak mnou lomcuje nenávisť voči človeku, ktorý mi ublížil, tak ju odovzdávam v spovedi Božiemu milosrdenstvu. Toto je úloha kňaza.

Ak je náš duch zdravý, dokáže priniesť pokoj do duše a dokonca pozitívne ovplyvniť aj telesné zdravie.

To, čo vo mne spúšťa negatívne emócie spôsobené zranením, a spôsob, ako ich spracovávať, mi môže pomôcť pomenovať psychológ.

Mohli by ste na záver uviesť nejaké ľahko zapamätateľné pravidlo, na ktoré by sme mali pamätať, aby sme žili zdravo, v rovnováhe a plnosti?

Odporúčam pravidlo, ktoré poznajú všetci, ktorí cestujú lietadlom. Pri zníženom tlaku, poruche či havárii najprv nasadzujeme dýchaciu masku sebe a až potom dieťaťu. Takto je väčšia šanca zachrániť obidvoch. Toto pravidlo by sme mohli preniesť aj do nášho osobného života.

Starajme sa o svoje telo, dušu i ducha. Ale prioritu dávajme duchu. Ak je náš duch zdravý, teda naše srdcia sú v jednote s Bohom, dokáže priniesť pokoj do duše a dokonca pozitívne ovplyvniť aj telesné zdravie.

Všetci, čo stretli sv. Serafína Sarovského, si všímali, ako mu žiari tvár. Vnútorný pokoj, ktorým Ježiš naplnil jeho srdce, prežaroval celú jeho bytosť. A čerpali z neho aj ľudia v jeho okolí. Túto skúsenosť prajem všetkým čitateľom.