Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
V predvečer spomienky na Nežnú revolúciu sa centrum Bratislavy stalo dejiskom výnimočného okamihu: v rámci Dňa odprosenia sa zástupcovia cirkví v historickej budove Národnej rady SR postavili pred verejnosť s otvoreným priznaním vlastných chýb.
Podujatie spojilo cirkevných predstaviteľov, verejných činiteľov aj zástupcov iných náboženských komunít – medzi nimi predstaviteľov všetkých hlavných kresťanských denominácií, apoštolského nuncia Nicolu Girasoliho, prezidenta Petra Pellegriniho aj zástupcov židovskej náboženskej obce.
Organizátori už v úvode jasne povedali, že nejde o formálnu spomienku ani o slávnostný obrad. Cieľom bolo verejne pomenovať zlyhania cirkví na Slovensku a poprosiť o odpustenie. Ako zaznelo v úvodných slovách, cirkvi sa chcú postaviť „do svetla pravdy“, priznať svoju zraniteľnosť a prosiť o milosť a silu pre nový začiatok.
Po úvodnom prečítaní 51. žalmu a evanjeliového príbehu o Zachejovi, ktoré symbolicky nasmerovali pohľad cirkvi dovnútra, sa začalo jadro celého podujatia: odprosenie za previnenia v siedmich oblastiach.
Nešlo o ich formálny zoznam, ale o sedem otvorených priznaní, ktoré sa dotýkali najcitlivejších miest kresťanského života na Slovensku.
Pozerali sme na vás s nedôverou, pýchou a pohŕdaním.
Cirkevní predstavitelia otvorene pomenovali hriechy rozdelenia medzi kresťanskými denomináciami. V mene cirkví to vyslovili aj zástupca biskupa Reformovanej kresťanskej cirkvi Ján Semjan, gréckokatolícky arcibiskup Jonáš Maxim a Marián Lipovský z prostredia charizmatického hnutia, ktorí pripomenuli, že predsudky, odmietanie a niekedy až nepriateľstvo narúšali jednotu kresťanov po celé generácie.
„Do našich vzťahov sme niekedy vnášali predsudky, odmietanie, odsudzovanie, opovrhovanie…,“ povedal Semjan a arcibiskup Maxim dodal aj kritiku do vlastných radov. „Vnímali sme vás ako ohrozenie, nie ako obohatenie. Pozerali sme na vás s nedôverou, pýchou a pohŕdaním.“
Priznanie pokrytectva – nesúladu medzi slovami a skutkami – zdôraznil nitriansky pomocný biskup Peter Beňo, ktorý upozornil na situácie, keď kresťanské svedectvo strácalo dôveryhodnosť: „Kým ústa hovorili jedno, životy kričali niečo iné,“ vyslovil.
Silná reflexia zaznela aj v časti venovanej mlčaniu tam, kde bolo potrebné hovoriť jasne a odvážne. Spišský pomocný biskup Ján Kuboš spolu s evanjelickým lídrom Dušanom Uhrínom pomenovali chvíle, keď cirkvi nereagovali na nespravodlivosť, totalitu či korupciu, alebo samy zraňovali slovom tam, kde malo zaznieť porozumenie:
„Zostali sme sedieť, keď bolo treba povstať. Zakryli sme si ústa, keď bolo treba pomenovať hriech a zastaviť zlo.“
Citlivou kapitolou bolo aj pomenovanie zlyhaní klerikov a zneužívania moci. Gréckokatolícky arcibiskup Cyril Vasiľ a Mário Tomášik zo Spoločenstva Martindom prosili o odpustenie obetí a poukázali na momenty, keď cirkev nedokázala byť bezpečným miestom:
„Cirkev bola povolaná byť svetlom a bezpečným útočiskom, no pre mnohých sa stala pascou, miestom ohrozenia, zranenia, zneužívania a zrady.“
Každé jedno rozhodnutie človeka ovplyvňuje jeho spoločenstvo a môže sa šíriť ako lavína.
Nasledovalo pomenovanie hriechov voči Židom, Rómom a menšinám, v ktorom bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko pripomenul historické aj pretrvávajúce zlyhania.
Zdôraznil, že cirkev sa nemôže vyhýbať temným stránkam vlastnej minulosti: „Nechceme zakryť temné kapitoly našich dejín ani arizácie, ani mlčanie pri nespravodlivosti. Prosíme o odpustenie našich predsudkov a našej ľahostajnosti.“
Osobitnú váhu mala aj prosba o odpustenie za kolaboráciu s nespravodlivými režimami, ktorú pomenovali gréckokatolícky biskup Peter Rusnák a evanjelický biskup Ján Hroboň.
Zaznela kritika spolupráce niektorých duchovných s komunistickou mocou, so Štátnou bezpečnosťou či zapájania sa do projektov, ktoré podkopávali vernosť podzemnej cirkvi.
Záver patril priznaniu nedostatku lásky a pastoračnej starostlivosti. Predstavitelia jednotlivých cirkví pripomenuli, že obnova môže byť len spoločným dielom, nie súťažou rôznych denominácií.
Nitriansky biskup Viliam Judák a ďalší cirkevní predstavitelia prosili za všetkých, ktorí prišli hľadať v cirkvi prijatie, no namiesto neho našli chlad, odmietnutie či moralizovanie.
Záverečná homília spišského biskupa Františka Trstenského dala celému dňu jasný rámec: pokánie nie je cieľom, ale začiatkom cesty. Trstenský hovoril o „malých gestách“, ktoré dokážu meniť atmosféru spoločnosti.
Pripomenul evanjeliové obrazy pozornosti k slabým a prehliadaným a vyzval veriacich, aby „vykročili k tomu druhému, možno oponentovi, a podali mu ruku ako prví“. Podľa neho ide o drobné, ale zásadné rozhodnutia: „tam, kde sú zamračené tváre, sa usmejem“ – to sú gestá, ktoré otvárajú cestu k zmiereniu.
Kresťania dnes vystúpili „zo svojich ulít“ a postavili sa k vlastnej minulosti čestne a s odvahou.
Práve na túto rovinu každodenných rozhodnutí nadviazal po podujatí aj rímskokatolícky kňaz Ján Buc. Podľa neho sa sila odprosenia ukáže až v tom, ako jednotlivci žijú svoju vieru: „My nemáme byť fanúšikmi Ježiša, ale učeníkmi Ježiša… on má byť pre nás štýlom života,“ povedal.
Zdôraznil, že zmena sa nezačne inde ako v osobných postojoch: „Každé jedno rozhodnutie človeka ovplyvňuje jeho spoločenstvo a môže sa šíriť ako lavína.“
Trstenský zároveň upozornil, že pravdivé pomenovanie vlastných zlyhaní je nevyhnutné: nevypovedané veci podľa neho nezmiznú, len zostávajú v hĺbke a pôsobia ďalej. Aj preto označil Deň odprosenia za jeden z najdôležitejších momentov Jubilejného roka 2025 na Slovensku.
Generálny biskup ECAV Ivan Eľko zase pripomenul, že od tohto večera netreba čakať „čarovný obrat“. O to väčším zlyhaním by podľa neho bolo, keby sa cirkvi k takému gestu vôbec neodhodlali. Zdôraznil, že kresťania dnes vystúpili „zo svojich ulít“ a postavili sa k vlastnej minulosti čestne a s odvahou.
Zmysel vidí aj v tom, že toto gesto nevyrástlo z ničoho, ale nadväzuje na dlhoročnú tichú prácu ekumenického priateľstva v regiónoch – základ, na ktorom sa dá ďalej stavať.
Z vystúpení lídrov cirkví bolo zrejmé, že Deň odprosenia nebol cieľovou stanicou, ale štartovnou čiarou. Bez pravdy, odvahy a konkrétnych skutkov podľa nich nemožno hovoriť o skutočnej obnove.
Slovo „prepáčte“, ktoré zaznelo v historickej budove Národnej rady SR, nemá zostať jednorazovým gestom. Nebude mať cenu, ak sa nerozšíri do našich vzťahov, farností, rodín a verejného priestoru.
Pravda je náročná, ale bez nej sa neobnoví ani cirkev, ani krajina. A práve to zostáva otvorenou otázkou, ktorá vzišla z tohto večera: Čo urobíme s pravdou, ktorú sme si vypočuli – a čo dovolíme, aby urobila ona s nami?
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
