Hovorí sa, že čas vylieči všetky rany. Pri traume to neplatí, hovorí Marcela Hrapková, organizátorka prvej konferencie o traume

Organizátorka Trauma konferencie Marcela Hrapková. Foto: archív M. H.
Fenoménu traumy sa v súčasnosti venuje stále viac pozornosti. Potreba jej pochopenia a liečenia je o to dôležitejšia, že na Slovensku našli svoje útočisko tisícky traumatizovaných ľudí utekajúcich pred vojnou. Následky väčšej či menšej traumy si však nesieme všetci. Často aj bez toho, aby sme sa na preťažujúcu udalosť, ktorá sa nám stala, dokázali rozpamätať. Týmto a mnohým iným otázkam týkajúcich sa traumy sa bude venovať prvá Trauma konferencia 2023, organizovaná pod záštitou Novej psychológie. Dvojdňové online podujatie sa začne v pondelok 20. marca.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

S organizátorkou konferencie Marcelou Hrapkovou sme sa okrem iného rozprávali aj o tom:

  • s akým zámerom organizuje prvú slovenskú konferenciu o traume
  • kde všade v spoločnosti môžeme vidieť následky nespracovanej traumy
  • aké sú spôsoby jej liečenia
  • akým spôsobom trauma vplýva na našu nervovú sústavu a prečo nemáme úplne vo svojich rukách rozhodnutie, akými budeme

Otvárate prvý ročník Trauma konferencie. Prečo považujete túto tému za kľúčovú pre slovenského poslucháča?

Pri myšlienke založenia konferencie o traume som vychádzala z vlastnej skúsenosti, keď som sa sama na takýchto konferenciách zúčastňovala v zahraničí. Vďaka tomu a dodatočným výcvikom, tiež v zahraničí, som pochopila, ako nás trauma ovplyvňuje v každej sfére nášho života. Odráža sa na našom telesnom, duševnom, ako i vzťahovom zdraví. Následky nespracovanej traumy môžeme taktiež vidieť v spoločnosti – v dysfunkčných politických, zdravotníckych, pracovných či školských systémoch. V priamom prenose môžeme traumu sledovať za našou východnou hranicou, kde prebieha vojna. Trauma je spoločný menovateľ väčšiny našich problémov. Či už osobných, rodinných, spoločenských, zdravotných. Vo všetkých týchto oblastiach môžeme vidieť následky traumy.

Myslíte, že by si v slovenskej verejnosti zaslúžila viac pozornosti?

Určite áno. Sama som si traumou prešla a viem, ako veľmi mi pomohlo, keď som získala komplexný pohľad na celú mozaiku svojej traumatickej skúsenosti. V spoločnosti sme zvyknutí zameriavať sa na manažment symptómov a nie liečbu príčin, v dôsledku ktorých vznikajú. Môžeme to vidieť napríklad pri duševných chorobách. Liečime depresie, úzkosti, nespavosť, partnerské či vzťahové problémy. No len málokto si uvedomuje, že spúšťačom týchto problémov je práve trauma, ktorá má len svoje špecifické prejavy. Zdroj však ostáva stále ten istý a je ním nespracovaná trauma.

Potrebujeme sa posunúť od posudzovania ľudského konania na základe spoločensky určených morálnych štandardov k jeho porozumeniu a liečeniu jeho skutočnej príčiny, ktorou je trauma.

Pre koho je táto konferencia určená?

Našou túžbou je Slovensko informované o traume a senzitívne na traumu. Chceme, aby ľudia začali viac rozmýšľať o problémoch cez perspektívu traumy a jej následkov. Nemôžeme stále len rozdeľovať javy ako dobré a zlé, potrebujeme začať rozumieť tomu, čo sa odohráva na pozadí napríklad násilnej trestnej činnosti. Prečo je niekto schopný vziať život človeku inej sexuálnej, náboženskej orientácie či rasovej príslušnosti. Potrebujeme sa posunúť od posudzovania ľudského konania na základe spoločensky určených morálnych štandardov k jeho porozumeniu a liečeniu jeho skutočnej príčiny, ktorou je trauma.

Ako by malo toto vyliečenie sa z traumy prebiehať?

Problémom je, že hoci vieme, ako by sme mali žiť – dobre a láskyplne –, nedokážeme to. Príčinou je dysregulovaná nervová sústava zaťažená traumou, ktorú si často prenášame z generácie na generáciu. Snahou je prevziať zodpovednosť za svoj stav, dostať sa zo stavu dysregulácie späť do stavu rovnováhy a harmónie, v ktorom sme potom prirodzene láskyplní a dobrí k ostatným. Iba keď sme zdraví, máme bezpečie, slobodu a chuť rásť a žiť naplno.

Dalo by sa povedať, že riešením je vlastne uzdravenie svojho tela, nervovej sústavy, ktorá keď je v rovnováhe, prejavuje sa dobre, pokojne a láskyplne, no ak bola v dôsledku traumy poškodená, prejavuje sa zlým či nenávistným konaním?

Áno. Ešte stále žijeme v domnienke, že o tom, akí budeme, rozhodujeme vždy vedome. Že sa jednoducho vieme naučiť, akí máme byť, a takí budeme. Trauma však spôsobuje to, že hoci na kognitívnej úrovni rozumieme, ako máme žiť, nevieme to dobre integrovať do svojho konania. Naďalej sa budeme hádať a polarizovať, hoci si vieme racionálne zdôvodniť, prečo je to zlé. V prvom rade sa potrebujeme vyliečiť ako jednotlivci i na úrovni systémov spoločnosti, až potom budeme schopní zdravo žiť a milovať seba i druhých.

Ešte stále žijeme v domnienke, že o tom, akí budeme, rozhodujeme vždy vedome. Že sa jednoducho vieme naučiť, akí máme byť, a takí budeme.

Potrebujeme pochopiť to, že my ani druhí nemáme svoje prejavy vždy vo svojich rukách a že odrážajú stav nášho centrálneho a autonómneho nervového systému, ktorý sa pri pocite ohrozenia automaticky bráni cez útok, útek alebo zamrznutie. O mojej reakcii potom nerozhoduje vyšší, čiže vedomý mozog, ale evolučne mladšie centrá stredného a nižšieho mozgu, ktoré nemám pod kontrolou.

Zlé skúsenosti z minulosti si nesieme všetci, no zrejme nie všetci sme rovnako traumatizovaní. Podľa čoho vieme rozlíšiť, kde ide o traumu a kde o bolestivú spomienku z detstva či dospievania?

Hlavný rozdiel medzi záťažou a traumou je ten, že zatiaľ čo záťažová, stresujúca situácia človekom otrasie, dokáže sa cez ňu preniesť a vrátiť späť do rovnováhy. Traumu však spôsobuje životná situácia, ktorá je nad naše schopnosti zvládnuť ju a ktorá náš nervový systém preťaží tak, že ten ostane zaseknutý v obrane a nevie sa vrátiť späť do homeostázy, pokojového režimu.

Prejavuje sa potom trvale nejakou kombináciou útoku, úteku a zamrznutia, čo sú naše bazálne obrany, ktoré máme k dispozícii na odstránenie ohrozenia, ale v ktorých nemáme ostať nastálo, najmä keď akútne ohrozenie už pominulo. Trauma dostáva naše telo do obrannej pozície a to sa z nej samo nevie oslobodiť. Žijeme potom s pocitom, že svet nie je bezpečné miesto, a stále podvedome hľadáme nepriateľa. Nedokážeme sa z obrannej pozície uvoľniť. Prejavuje sa to buď tým, že otupieme, rezignujeme, sme pasívni alebo precitlivelí, či, naopak, necitliví.

Dá sa povedať, že v prípade, že u nás nejaká forma traumy nastala, nedokážeme si s ňou poradiť sami?

Presne tak. Náš autonómny nervový systém ostal zaplavený a zasekol sa v móde boja o prežitie, takže svoje konanie a reakcie do veľkej miery nemáme pod vedomou kontrolou. Žijeme s dysregulovanou nervovou sústavou a potrebujeme niekoho, kto nám pomôže sa opäť zregulovať.

Keď sme stiahnutí, zamrznutí, nevieme sa naladiť, napojiť na seba ani na druhého človeka, čo vedie k narúšaniu našich vzájomných vzťahov a k strate empatie.

Sme akoby zaseknutí na jednom bode a naše telo si nesie minulú skúsenosť stále so sebou, životná energia nemá priestor slobodne prúdiť. Keď sme stiahnutí, zamrznutí, nevieme sa naladiť, napojiť na seba ani na druhého človeka, čo vedie k narúšaniu našich vzájomných vzťahov a k strate empatie. Je to tým, že vnímanie seba samého môže byť utlmené spoločne s „vypnutím“ nervových okruhov súvisiacich so spracovávaním vlastných zážitkov.

Ako ovplyvňujú traumatické zážitky z detstva život dospelého človeka? Ako sa prejavujú v bežnom živote?

V prvom rade musíme pochopiť, že trauma nie je udalosť, ktorá sa nám stala, ale následok, ktorý si nosíme v tele. V dospelosti sa prejavuje napríklad tak, ako keby sme ešte stále neboli za traumatizujúcou udalosťou, v tomto prípade detstvom. Akoby ešte stále trvala a naše telo v nej ostalo zaseknuté. To znamená, že telo nereaguje na aktuálne udalosti, ktoré sa dejú tu a teraz, ale na ohrozujúcu skúsenosť z minulosti. Môže sa to prejavovať napríklad prehnanými emočnými reakciami či impulzivitou, ktoré sú neprimerané vzhľadom na danú situáciu.

Zároveň sa tento typ správania stále vracia a človek sa z neho nevie vymaniť. Hoci sa hovorí, že čas lieči všetky rany, v prípade traumy to neplatí. Mám klientov, ktorí pred tridsiatimi rokmi prežili vzťahovú traumu a do dnešného dňa nedokážu ľuďom dôverovať. Trauma spôsobuje, že nervový systém sa stiahne do obrany, nevie byť flexibilný a spontánny a nedokáže sa uvoľniť ani pri niekom, s kým by sa mohol cítiť v bezpečí.

Mám klientov, ktorí pred tridsiatimi rokmi prežili vzťahovú traumu a do dnešného dňa nedokážu ľuďom dôverovať.

Dalo by sa povedať, že ak vidíme človeka, ktorého reakcie sú neprimerané voči situácii a ktorý má neregulované emócie, mali by sme voči nemu pociťovať skôr empatiu a milosrdenstvo, ako ho za to odsúdiť?

Toto je presne ten odkaz, ktorý by sme chceli ľuďom v rámci Trauma konferencie 2023 odovzdať. Že za mnohými chorými vzorcami správania, ktoré v živote zažívame, je práve trauma. Aj keď si ju neuvedomujeme. Niekto sa už narodí do traumy a v podstate nepozná nič iné. Jeho nervový systém je narušený, pretože nikdy nedostal to, čo vývinovo potreboval na to, aby zdravo fungoval. O traume sa hovorí, ak bolo toho príliš ťažkého príliš veľa a príliš náhle alebo, naopak, bolo niečoho dôležitého príliš málo.

To znamená, že ak sme mali rodičov, ktorí nám síce neubližovali, ale boli emočne zablokovaní alebo neprítomní, naše emočné potreby neboli dosycované. Byť v detstve ponechaný sám na mnohé zaťažujúce životné situácie bolo často nad naše schopnosti v ranom vývinovom období a trauma bola len prirodzeným vyústením chýbajúcej rodičovskej podpory či pocitu bezpečia.

Budete sa popri predstavení témy traumy venovať aj priblíženiu liečebných postupov, s ktorými v rámci svojej praxe pracujete?

Naznačíme, akým smerom by sa malo uberať i liečenie, no samotná liečba traumy nie je nosnou témou konferencie. To by bol na časový rozsah, ktorý máme, príliš veľký náklad. Keď sa rozprávame o liečbe komplexnej vývinovej traumy, tá často trvá roky. Počas konferencie však spomeniem jednotlivé vrstvy, z ktorých sa liečenie traumy skladá. Zároveň naznačím, čo je potrebné na to, aby sme zvýšili kapacitu a rezilienciu svojej nervovej sústavy a dokázali s ňou lepšie pracovať a aby sme rozpoznali, v akom stave, v akom obrannom mechanizme sa nachádzame a čo s tým môžeme robiť. Či sme zaseknutí, rezignovaní, zamrznutí alebo ustavične bojujeme či neustále pred niečím alebo za niečím utekáme.

Foto: Freepik

Ak nevystúpime z týchto obranných mechanizmov, budeme síce život prežívať, ale nikdy nebudeme naplno žiť a zažívať skutočný pokoj, radosť a dobré medziľudské vzťahy. Toho sme schopní, len ak sa z okov traumy vymaníme. Primerane živí a pokojní. Nie príliš živí a nepokojní, ani príliš pokojní a málo živí. Zmyslom tejto konferencie je v podstate psychoedukácia. Chceme, aby ľudia pochopili, že môžu prestať kritizovať samých seba, pretože im to nijakým spôsobom nepomáha k pozitívnej zmene. Tým, že sa ustavične posudzujeme, náš nervový systém sa ešte viac uzatvára.

Chcete povedať, že nie je dobré vedieť sa pozrieť na vlastné chyby či zlyhania s cieľom ich nápravy?

Netvrdím, že nie je správne vedieť, keď robím niečo zle alebo keď iní ubližujú mne. No cestou nie je len negatívne posúdenie svojho konania. To samo osebe ešte nestačí na to, aby nastala zmena k lepšiemu. My sa najmä potrebujeme naučiť chápať samých seba a jeden druhého. Pochopenie súvislostí týkajúcich sa traumy aj na psychologickej i neurobiologickej rovine nám zároveň pomôže i k sebaláske. Vďaka tomuto novému uhlu pohľadu dokážem byť súcitná nielen voči sebe, ale i k druhým.

Ak máme vo svojom okolí niekoho, kto si prešiel traumatickou skúsenosťou, mali by sme mu o konferencii povedať?

Myslím si, že určite. Veľa ľudí môže do istej miery oslobodiť už len to, že budú sami seba vidieť v novom svetle ako tých, ktorí si vo svojom tele nesú následok nejakej traumy. Rodovej, kolektívnej alebo individuálnej. Dosahy každej jednej z nich sa nejakým spôsobom podpísali pod to, ako dnes konáme a ako naše telo reaguje. Všetci žijeme „v trauma matrixe“ a potrebujeme začať rozumieť tomu, čo to robí s našimi telami. Rozumiem tomu, že psychická či emočná trauma je ťažko rozpoznateľná.

Keď si zlomíte nohu, všetci rozumejú tomu, že potrebujete pomoc, a neváhajú vám ju poskytnúť, no ak máte zranenú dušu, jej bolesť navonok viditeľná nie je, najmä keď ju skrývame a hanbíme sa za ňu.

To máte ako so zranením. Keď si zlomíte nohu, všetci rozumejú tomu, že potrebujete pomoc, a neváhajú vám ju poskytnúť, no ak máte zranenú dušu, jej bolesť navonok viditeľná nie je, najmä keď ju skrývame a hanbíme sa za ňu. Iní ľudia nevedia, čím ste si prešli a prečo dnes reagujete tak, ako reagujete. Tým, že navonok vyzeráte v poriadku, zažívate ešte väčší tlak, aby ste sa správali primerane k situáciám. Mali by sme sa naučiť na seba pozerať ako na obete traumy a nie ako na tých, ktorí sa rozhodli, že sa budú nejakým spôsobom prejavovať. Takto sa začína rodiť empatia.

Traumu z prenatálneho obdobia či raného detstva je náročné rozpoznať najmä preto, že na toto obdobie nemáme žiadne živé spomienky. Dá sa však povedať, že ide o rovnakú traumu, ako je tá, na ktorú sa dokážeme rozpamätať?

Dokonca by som povedala, že ide o ešte väčšiu traumu, pretože v prenatálnom a preverbálnom období sme najzraniteľnejší. Väčšina ľudí si však traumu z detstva buď nepamätá, lebo si ju nemôže pamätať, popiera ju, alebo ju bagatelizuje. Napríklad slovami „veď to bolo len pár faciek, ktoré som dostal, a som tu“. Akoby tie zranenia boli v našich očiach úplne bezvýznamné. Pritom si však neuvedomujeme a necítime následky, ktoré tvrdá výchova na našom tele zanechala. Problémom dnešnej spoločnosti je, že traumu normalizuje.

Tým, že sa necítim bezpečne, budem žiť v ustavičnej obrane a budem samu seba umenšovať alebo sa, naopak, budem snažiť dominovať.

Hovorím, že sa rodíme do traumatizovanej spoločnosti, pretože veľa z tých prejavov, ktoré sú pre nás traumatizujúce, považujeme za normálne, lebo sme si tým prešli takmer všetci a fyzicky sme stále tu, len s ranami, ktoré nie je vidieť a prejavujú sa cez symptómy ako úzkosti, depresie, poruchy osobnosti. Potrebujeme si uvedomiť, že z detstva si nesieme zážitky, ktoré v nás zanechali nejakú stopu. Napríklad sa odrazili na našom pocite bezpečia v tomto svete. Tým, že sa necítim bezpečne, budem žiť v ustavičnej obrane a budem samu seba umenšovať alebo sa, naopak, budem snažiť dominovať a mať v každej situácii navrch, aby som sa cítila bezpečne medzi ľuďmi.

Cieľom teda nie je určiť vinníka, ktorý je zodpovedný za môj aktuálny stav, ale skôr pochopiť samého seba a dôvody, prečo konám tak, ako konám?

To, kým som dnes, je výsledkom všetkých predošlých skúseností. A to nielen tých vlastných, ale aj skúseností mojich predkov. Lebo moji rodičia sa tiež nestali takými, akí sú, len tak. Oni si nesú rôzne choré vzorce od svojich rodičov a presne toto spôsobuje takzvaná rodová trauma. Že sa tieto traumatizujúce zážitky a skúsenosti prenášajú z generácie na generáciu. Naše telá majú stotisíc rokov a sú v nich všetky tie informácie uložené. Musíme si uvedomiť, že sme si v histórii prešli naozaj ťažkými obdobiami.

Od stredoveku cez dve svetové vojny až po totalitu. Toto všetko sa zapísalo do našich tiel a našej DNA. Preto hovorím, že my sa už rodíme do traumy a všetci si jej následky nesieme vo väčšej či menšej miere. Napríklad, aj keď som ja sama mala šťastie a nebola som extra zaťažená rodovou traumou, stretávam sa počas života s ľuďmi, ktorí také šťastie nemali, a tí nebudú vo vzťahu ku mne fungovať optimálne. Tam, kde sme ako ľudstvo stále zaseknutí, potrebujeme vystúpiť z boja o prežitie a snažiť sa navzájom pochopiť, prihliadať na hĺbku svojich zranení. Tam sa spúšťa proces uzdravovania a zmeny.

V súčasnosti sa téme traumy venuje stále viac pozornosti. Pre generáciu našich rodičov či starých rodičov bola však táto téma viac-menej tabu. Je dnešná traumatizovaná spoločnosť výsledkom toho, že sa prejavy traumy v minulosti takmer vôbec neriešili a prenášali sa z generácie na generáciu?

Vidíme najmä veľký posun v oblasti vedy. Neuroveda prináša úplne nové poznatky, ktoré rozširujú náš obzor a naše možnosti hlbšieho pochopenia traumy a jej symptómov. Takéto informácie generácie našich rodičov a prarodičov nemali. Najlepšie to ilustruje fakt, že posttraumatická stresová porucha sa dostala do Medzinárodnej klasifikácie chorôb len v roku 2018. Navyše sa začína chápať i to, že samotné rozprávanie v procese liečenia traumy nestačí a niekedy ani nie je možné, lebo nám „chýba slovník“ či samotné spomienky. Je skvelé sa vyrozprávať, ale v procese liečby traumy to predstavuje len jeden dielik, často až záverečný. Preto mnoho ľudí nie je pripravených na verbálnu terapiu a nepomôže im.

V procese liečby nestačí len rozumieť tomu, že trauma nastala, kľúčové je pracovať aj s telom, kde je uložená.

Problém je v tom, že trauma je uložená v tele na fyziologickej úrovni a ovplyvňuje našu nervovú sústavu. V procese liečby nestačí len rozumieť tomu, že trauma nastala, kľúčové je pracovať aj s telom, kde je uložená. Somatické prístupy začínajú dávať preto stále väčší zmysel. Ja sa neuvoľním len tým, že si to poviem. To vidíme napríklad aj vtedy, keď máme trému. Nestačí si povedať, že sa nemáme čoho báť. Tieto podvedomé reakcie nášho tela nemáme pod kontrolou a nedokážeme ich svojou vôľou ovládať. V procese liečby traumy je preto potrebné zohľadniť kognitívnu, somatickú, emocionálnu a interpersonálnu rovinu a v mene úspešnosti liečby sa dotknúť všetkých. Na konferencii sa pozrieme na to, prečo je každá z týchto oblastí potrebná a prečo je v prípade, že niektorá chýba, liečba často odsúdená na neúspech alebo len na čiastočný úspech.

Ako by ste opísali hlavný rozdiel medzi traumou, ktorú si nesieme z detstva, a tou, ktorú sme zažili v dospelosti?

Určite viac nás ovplyvňuje trauma z detstva, pretože sme vtedy najzraniteľnejší. Komplexná posttraumatická stresová porucha sa bežne vyskytuje v detstve následkom dysfunkcie v rámci rodiny alebo vzťahu s opatrovateľmi z raného detstva. Deti sú bezmocné a nedokážu sa zbaviť pocitu ohrozenia či zanedbávania ich potrieb. Často sú od svojich násilníkov závislé. Nemôžu si potom vyvinúť zdravé spôsoby pripútania sa k druhému človeku ani zdravé spôsoby sebaupokojovania, sebaregulácie, čo robí človeka zraniteľnejším voči neskorším stresorom a traumám, ktoré sa často v živote obete opakujú.

Foto: Freepik

Pokiaľ išlo o jednorazový desivý traumatický zážitok, takzvanú šokovú traumu, hovoríme o posttraumatickej stresovej poruche. Práve tu môže hrať zásadnú rolu životná fáza, keď trauma nastala. Ak nastala v neskoršom životnom období a zasiahla zdravý nervový systém, proces liečby by mohol byť jednoduchší. Samozrejme, všetko závisí aj od miery záťaže. Je rozdiel, či išlo o pád z rebríka, útek z vojnového frontu alebo o znásilnenie. Vo všeobecnosti však platí, že sa ťažšie liečia traumy z raného detstva, ktoré narušili správny vývin nervového systému človeka úplne od základu.

Jednou z tém na konferencii bude aj trauma z vojny na Ukrajine. Je podľa vás Slovensko pripravené čeliť tisíckam traumatizovaných migrantov z Ukrajiny, ktorí si u nás našli útočisko? Má aj táto konferencia prispieť k tomu, aby ľudia dokázali tému vojny viac reflektovať?

Problém vidím v tom, že na Slovensku nemáme odborníkov, ktorí posttraumatickému stresu rozumejú a dokázali by s ním pracovať. Výbornú osvetu tejto téme robí napríklad psychoterapeut Peter Levine, zakladateľ telového modelu liečby a integrácie traumatických udalostí pod názvom somatické prežívanie. Hosťami našej konferencie budú i dvaja terapeuti, pracujúci s touto metódou.

Deti sú bezmocné a nedokážu sa zbaviť pocitu ohrozenia či zanedbávania ich potrieb. Často sú od svojich násilníkov závislé.

Peter Levine tento liečebný prístup vyvinul na základe práce s vojnovými veteránmi, ktorí sa vracali z vojny v Afganistane a mali rôznorodé príznaky posttraumatického stresu, ako napríklad nočné mory, úzkosti, tiky, depresie a pod. Levine si všimol, že verbálna terapia nestačí na uvoľnenie traumy, ktorá je v ich tele uložená. A to je presne to, čo bude mnoho ľudí z Ukrajiny potrebovať. Aby sme im dokázali pomôcť účinne.

Plánujete aj nejaké edukačné programy konkrétnej pomoci pre ukrajinských utečencov?

V apríli budem v Novej psychológii viesť program 21-dňová somatická cesta, ktorý pracuje s neuroafektívnymi cvičeniami a vie byť veľmi užitočný pri uvoľňovaní traumatického stresu z tela. My totiž Ukrajincom ani nevieme dávať psychologickú pomoc, pretože nehovoríme ich jazykom. Somatické neuroafektívne cvičenia, ktoré priamo ovplyvňujú tonus nervovej sústavy a uvoľňujú traumu z tela, tie však môžu cvičiť všetci.

Tip na našu knihu

Elisabeth Lukasová, žiačka Viktora E. Frankla, na základe svojich bohatých logoterapeutických skúseností poskytuje množstvo príkladov a ľahko realizovateľných tipov, ktoré podporujú zrelý spôsob zvládania najrôznejších strachov.

Prečítajte si tiež

Psychiater Pöthe: ADHD je často posttraumatická stresová porucha. Veľakrát to psychiatri nevedia

Trauma nie je len to, čo sa nám stalo, ale aj to, čo sa nám nestalo, hovorí psychoterapeutka Jana Ashford

Psychické problémy zo správ o vojne môžu súvisieť s transgeneračnou traumou, hovorí terapeutka Jana Račková Vyskočil

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.