Trauma nie je len to, čo sa nám stalo, ale aj to, čo sa nám nestalo, hovorí psychoterapeutka Jana Ashford

aše detstvo v nás zanecháva nezmazateľnú stopu. Kľúčovú rolu v ňom zohráva prostredie, v ktorom vyrastáme, a vzťah s našimi rodičmi. To, aký vzťah si budujeme s nimi, do veľkej miery predurčuje našu schopnosť vytvárať si aj všetky ďalšie vzťahy v budúcnosti. Tajomstvo dobre fungujúcich vzťahov sa skrýva v bezpečnej vzťahovej väzbe.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Viac o tom, ako sa vzťahová väzba vytvára a aký dosah má na život človeka, ak bola nejakým spôsobom narušená, nám porozprávala psychologička a psychoterapeutka Jana Ashford. 

V rozhovore zistíte: 

  • akým chybám sa vyvarovať pri výchove detí
  • ako môžeme na sebe rozpoznať, že máme nejakú nespracovanú traumu
  • ako funguje psychoterapeutická metóda EMDR 
  • ako nám terapia môže pomôcť s nespracovanými zážitkami v našom podvedomí

Čo je najdôležitejšie pre dieťa v prvých rokoch života? 

V ranom detstve je dôležitý najmä stabilný vzťah dieťaťa s jednou osobou, ktorá sa o neho stará. Najčastejšie je ňou matka, ktorá musí byť schopná reagovať na potreby dieťaťa. V takomto bezpečnom, stabilnom, konzistentnom prostredí získava dieťa vnútorné presvedčenie, že svet je bezpečné miesto, že môže dôverovať ľuďom. To dáva základ pre neskorší zdravý vývin nervovej sústavy. 

Od akého veku začína dieťa vnímať svoje okolie? Napríklad to, či je matka vystresovaná, či je dieťa chcené a vôbec, do akého prostredia sa dieťa narodilo? 

Ťažko hovoriť o presnom mesiaci. Dieťa už v prenatálnom období dostáva od matky informácie cez stresové hormóny, cez kortizol, ktorý sa cez placentu dostáva do obehu dieťaťa. To, či matka zažíva výrazný stres, prechádza si nejakým náročným obdobím, dieťa cíti už pred narodením. Po narodení dieťa vníma, či je zrkadlené, či sú jeho potreby napĺňané, či vyrastá v prostredí napätia, kriku či dokonca domáceho násilia. Tým, ako rodič reaguje na dieťa, mu dáva pocítiť, či je chcené alebo nie. Toto všetko formuje dieťa úplne od začiatku. To, že na kognitívnej úrovni si veci neuvedomujeme, ešte neznamená, že ich nevnímame alebo nás neovplyvňujú – cez atmosféru, hormóny, neverbalitu ešte pred narodením. 

Spomínali ste zrkadlenie emócií dieťaťa. To nám dáva základ pre rozvoj empatie. Čo v prípade, ak dieťa zrkadlenie nezažívalo? Dá sa empatia vybudovať aj v neskoršom veku?

Hoci prvé roky života sú extrémne dôležité, to ešte neznamená, že je úplne všetko stratené, ak prvé roky napríklad rodičia neboli dobre na dieťa naladení. Dieťa mohlo zažiť zážitky zrkadlenia úplne od niekoho iného. Jeho nervová sústava sa toho chytila ako niečoho, po čom prirodzene prahne, a hoci bude mať i málo takých zážitkov, je schopné z toho v budúcnosti čerpať. Navyše veľa z toho sa dá v budúcnosti v iných, korektívnych vzťahoch dohnať. A to nielen tým, že empatiu dostávame, ale i tým, že ju dávame. 

Aké sú najčastejšie prejavy u detí, u ktorých bola neistá vzťahová väzba?

Pri neistej vzťahovej väzbe treba rozlišovať viacero typov. Napríklad neistá vyhýbavá väzba sa vyznačuje tým, že ľudia sa v dospelosti zvyknú vyhýbať emóciám, v kontakte s ľuďmi si držia odstup, veľmi dlho trvá, kým niekomu dôverujú, nemajú radi veľmi veľkú emočnú blízkosť. Najvážnejšia je dezorganizovaná vzťahová väzba, keď dieťa veľmi nekonzistentne zažívalo svojho rodiča, ktorý bol desivý alebo často vydesený. Sú to ľudia, ktorí majú v budúcnosti veľký problém s reguláciou svojich emócií. Ľahko ich zaplaví nejaká silná emócia, hnev, smútok, a nevedia si s tým poradiť. Majú nestabilné prežívanie, ktoré im spôsobuje veľa ťažkostí. V závislosti od toho, ako bola vzťahová väzba narušená, sú rozpoznateľné aj prejavy. 

Ako je to s deťmi, ktoré vyrastali napríklad v náhradnej starostlivosti, v detskom domove, kde sa im vzťahová osoba stále menila? Dal by sa nájsť nejaký spoločný menovateľ toho, čo sa u takýchto detí odohráva? 

To býva práve tá najťažšia situácia. Deti, ktoré nemajú vytvorenú vzťahovú väzbu s rodičmi, prirodzene vyhľadávajú niekoho, kto by ich zastúpil. Kľúčovým môže byť práve to, do akej miery bola prítomná nejaká stabilná osoba. Stáva sa, že aj deti z detských domovov či v pestúnskej starostlivosti majú v nejakom období ich vývoja jednu stálu milujúcu osobu, ktorá im vytvára tie silné zážitky, ku ktorým sa neskôr môžu vracať. Ak však takáto osoba chýba, tieto deti mávajú ťažkosti s blízkymi vzťahmi, s reguláciou emócií.

Môžu to byť deti, ktoré sú odrezané od svojich emócií. Navonok sa tvária, že je všetko v poriadku, no boja sa ísť do hĺbky svojho prežívania, lebo je tam prítomná príliš veľká bolesť. Vytvorili si veľmi silný obranný mechanizmus, ktorý ich chráni pred stretom so sebou samým. Iné deti zase reagujú veľkým hnevom a agresivitou. Takéto deti majú často problémy v škole, nerešpektujú autority, bijú sa s rovesníkmi. Za tým všetkým sú však nenaplnené potreby.

Pre zdravý vývoj dieťaťa je najideálnejšie, ak vyrastá v úplnej rodine. Niekedy sa však stáva, že prichádza k fyzickému či psychickému týraniu. Je v týchto situáciách lepšie, ak by predsa len vyrastalo iba s jedným rodičom? 

Fyzické i psychické týranie je extrémne závažný problém pre dieťa, aj keď ho zažíva, aj keď je „len“ jeho svedkom napríklad u svojej mamy. A niekedy má psychické týranie ešte závažnejšie dosahy na dieťa ako týranie fyzické.

V takýchto prípadoch je rozhodne pre dieťa lepšie, ak k rozchodu príde. Mnohokrát to povedia i samy deti, že je pre ne lepšie, ak už nie sú vystavené hádkam, napätiu a kriku. 

Aké najčastejšie chyby robia podľa vás rodičia v súčasnosti pri výchove svojich detí?

Ťažko povedať, no stále máme rodičov, ktorí sú príliš autoritárski, a ide im primárne o poslušnosť. Často sa stretávam i s tým, že rodičia príliš tlačia na výkon. Či už na známky alebo na to, aby ich dieťa excelovalo v nejakom športe. Teraz je sťažená situácia aj v súvislosti s vývojom pandémie. Mnoho ľudí muselo robiť doma či dokonca prišli o prácu.

To spôsobilo zvýšenie stresu u rodičov, ktorí preto nemali takú kapacitu všímať si, ako sa deťom darí, čo potrebujú. To by som však nenazvala chybou, iba prirodzeným vyústením tejto náročnej situácie. A máme aj opačný pól – rodičia, ktorí nedokážu deťom dávať hranice, ktorí im všetko chcú dopriať a v mnohom vyhovieť. Tieto deti tiež nevyrastú v spokojných dospelých.

Napriek tomu, že mnoho rodičov si uvedomuje, že ich pri výchove ovplyvňuje to, ako oni sami vyrastali, predsa je iba veľmi ťažké neskĺzať k rovnakým vzorcom, aké poznajú z domu. Čo majú podľa vás urobiť, aby neopakovali chyby svojich rodičov?

Už vôbec to uvedomenie, že niečo sa u nich doma dialo, čo nebolo správne a chcú to robiť inak, je prvým krokom k zmene. To je veľmi dôležité, pretože mnoho vecí robíme podvedome. Druhá vec je potom naučiť sa robiť so sebou, byť viac v kontakte s tým, čo cítim. Čo sa teraz vo mne deje, prečo reagujem tak, ako reagujem, aké moje potreby nie sú naplnené. Dôležité je pritom pristupovať k sebe s väčšou citlivosťou a pochopením, a menej s prísnosťou a odsudzovaním. To spraví veľmi veľa v tom, ako sa budem správať k druhým, aké budem mať vzťahy. Môže byť tiež prínosné hľadať inšpirácie vo svojom okolí – čo sa mi páči, ako by som to chcel mať ja.

Kedy je podľa vás pre rodičov zjavné, že by mali s dieťaťom navštíviť psychológa alebo terapeuta? 

Rodičia, ktorí dobre poznajú svoje deti, spozorujú, že nastala zmena k horšiemu. Napríklad že sa rapídne zmenil ich prospech v škole, začali zle spať, prípadne majú problémy napríklad s prijímaním potravy. Alebo ak majú informácie zo školy alebo zo škôlky, že dieťa sa začalo správať inak a bolo by dobré začať to riešiť. S niektorými situáciami si rodičia môžu poradiť aj sami tým, že budú problému venovať väčšiu pozornosť. Ak však dieťa zažilo nejakú traumu alebo už dlhšie si s nejakým problémom skúšajú pomôcť sami a nedarí sa im, tak nemá zmysel čakať a je potrebné vyhľadať odbornú pomoc.

S akými problémami detí k vám rodičia prichádzajú? 

To je veľmi individuálne. Veľmi to závisí od temperamentu dieťaťa. Niektoré deti, keď zažijú niečo ťažké, uzavrú sa do seba a nechcú s nikým hovoriť. Iné, extrovertnejšie to prejavia hnevom a agresívnym správaním. Avšak pri každej veľkej zmene k horšiemu má zmysel rozmýšľať nad dôvodom, prečo k nej prišlo.   

Častým problémom býva, že sa rodičia nevedia naladiť na vnútorné prežívanie dieťaťa, v dôsledku čoho sa dieťa ešte viac uzatvára. Akým spôsobom si s deťmi budujete vzťah, keď k vám prídu na terapiu?

Je to veľmi náročné. Nemáme na to žiadny čarovný prútik. Jednak sa snažíme robiť s celou rodinou, aby sme pochopili celý kontext, v ktorom dieťa vyrastá. Dieťaťu dávame vždy čas, ktorý potrebuje, a pracujeme na budovaní vzťahu. Aby dieťa cítilo bezpečie a vybudovalo si k nám dôveru. Keď ide o spracovávanie nejakých náročnejších vecí, je tam často aj dlhšia príprava, kým sa k nim dostaneme.

Zároveň sa snažíme byť v kontakte so školou alebo škôlkou, aby sme rozumeli prežívaniu dieťaťa i mimo rodinného zázemia. Snažíme sa, aby dokázali pomenovať to, čo sa v nich odohráva. Hlavne menšie deti to veľakrát nevedia sformulovať ani samy pre sebou. A samozrejme, veľa sa s deťmi v rámci terapie hráme, s väčšími sa rozprávame o veciach, ktoré ich zaujímajú, a cez to hľadáme, ako sa k nim priblížiť.

Okrem detí sa venujete aj dospelým klientom. Pri nich sa najčastejšie využívajú dva typy terapie – tie, ktoré sa zameriavajú na „tu a teraz” a na smerovanie do budúcnosti (napríklad logoterapia), a potom hlbinné formy terapie (ako napríklad psychoanalýza či psychodynamika). Dá sa povedať, ktorá forma terapie je kedy vhodná? 

Neviem, či sa to dá takto jednoznačne povedať. Mám tiež dojem, že s postupom času sa rôzne psychoterapeutické školy k sebe stále viac približujú a už nebadať medzi nimi až také markantné rozdiely, ako to bolo v minulosti. Už takmer všetky vychádzajú z neurobiológie človeka, uvedomujú si dôležitosť zamerania sa na „tu a teraz”. Hoci je pravda, že niektoré majú väčší dôraz na minulosť a pracujú s podvedomím, iné sa zameriavajú skôr na budúcnosť.

Už však neplatí, že ak máme nevyriešené vzťahy, treba na to psychodynamiku. Alebo keď hľadáme zmysel života, musí to ísť cez logoterapiu. Ako omnoho dôležitejšie sa v praxi ukazuje to, ako si klient s terapeutom ľudsky „sadnú”. Pričom nie je až také dôležité, akú metódu terapeut používa. Aj výskumy ukazujú, že spoločné faktory terapie, ako sú bezpečie, terapeutický vzťah či dôvera, zohrávajú pri efekte terapie ešte dôležitejšiu rolu ako to, aká metóda bola využívaná.  

Je však pravda, že v zahraničí, kde preplácajú terapeutickú liečbu poisťovne, sa odporúča využívanie metód na spracovávanie traumy, pri ktorých sú „merateľné” výsledky, ako KBT-TF a EMDR. 

Ako si môžete byť istí, že človek prešiel traumou?

To nie sme my, kto to posudzuje. Najviac sa to ukáže v rozhovore s klientom. Ak hoci aj dvaja ľudia zažijú to isté, pre jedného to môže byť trauma, pre druhého nie. Závisí to od súhry viacerých faktorov – akú majú vzťahovú väzbu či duševné zdroje. To, čo je zažívané ako trauma, je veľmi subjektívne. Pri terapii sa snažíme odhaliť, čo všetko človek zažil, čo ho formovalo a akým spôsobom to, čo ho aktuálne ťaží, súvisí s tým, čo v minulosti zažil. Na posúdenie traumy nemáme nejaký úplne jednoznačný identifikátor, podľa ktorého by sme vedeli určiť, čo je trauma a čo nie.

Máme traumu z ublíženia, ale máme traumu aj z toho, že sa nám niečoho nedostávalo. Teda trauma nie je len to, čo sa nám stalo, ale aj to, čo sa nám nestalo. Ak nám kontinuálne chýbalo niečo, čo sa nám malo dostávať, tak to môže mať na nás rovnako zlý dosah, ako keď nám niekto trebárs ublížil.

Zdroj: Nathan Cowley / Pexels.com

Ako môžeme sami v sebe rozpoznať, že si nesieme v sebe nejakú nespracovanú traumu a bolo by dobré s tým niečo robiť?

Môže sa to prejavovať tak, že nám je veľmi ťažké na nejakú situáciu iba pomyslieť, respektíve nedokážeme o tom hovoriť s relatívnym pokojom, ale vždy sa pritom rozplačeme alebo ostaneme ešte niekoľko hodín rozrušení. Niektoré však môžu byť uložené hlboko v našom podvedomí. To sa potom môže prejaviť napríklad tak, že si stále vyberáme zlých partnerov, stále si o sebe niečo zlé myslíme alebo máme pocit viny napriek tomu, že sme nič zlé nespravili. Vtedy je dobré hľadať, kde to má korene. Nemusí ísť nevyhnutne o prežitú traumu, ale jednoducho o to, že nás rodičia vždy zo všetkého vinili. Takže ak si v sebe nesieme nejaké ťažké spomienky alebo sa nám stále opakujú nejaké vzorce, ktoré nie sú zdravé, je dobré vyhľadať odbornú pomoc.

Vy pracujete s metódou EMDR (Eye Movement Desensitization and Reprocessing, v preklade: Desenzitizácia a spracovanie pomocou očných pohybov). Pri akých problémoch je tento terapeutický spôsob vhodný? 

Metóda EMDR má podľa mňa obrovský zmysel, keď narážame vo svojom živote na problémy, ktoré majú svoj pôvod v minulosti. Je vhodná nielen pri spracovávaní traumy ako takej, ale pri všetkom, čo môžeme nejakým spôsobom naviazať na minulé zážitky. To nemusí byť iba to, že niekto zažil nejakú traumu, ale i to, že sa niečo niekomu opakovane nedostávalo alebo zažíval opakovane niečo ponižujúce, kvôli čomu si nesie negatívne presvedčenie o sebe. EMDR sa dá teda dobre využiť pri spracovávaní traumatických udalostí i emočných zaseknutiach. EMDR je vhodná na spracovávanie všetkých typov tráum.

Z čoho vychádza metóda EMDR? 

Metóda EMDR vychádza z toho, že naša nervová sústava je nastavená na samoliečenie a dobré fungovanie. Pričom keď má dobré podmienky, tak dokáže zvládnuť ťažké veci. Ak je však preťažená, zablokuje sa proces samoliečenia a spomienky zostávajú nespracované. To sa potom môže prejaviť tak, že keď si vybavím nejakú spomienku, ostane mi ťažko. Rovnako sa však tieto spomienky môžu uložiť aj na úrovni podvedomia.

Napríklad: mala som autonehodu a vždy, keď idem po ulici a sú rovnaké podmienky, je mi nepríjemne, ale neviem ani presne povedať prečo. Je to preto, že v mojej podvedomej pamäti ostala zafixovaná spomienka, že keď bolo mokro a svietilo slnko, mala som autonehodu, a teraz mi to tie isté podmienky pripomínajú. To môže byť aj pach. Ak bol napríklad niekto znásilnený a zacíti vôňu kolínskej páchateľa, tak ten vnem bude pôsobiť ako spúšťač, ktorý spôsobí napríklad úzkostný stav alebo panický atak. 

Ako funguje metóda EMDR? 

Pri metóde EMDR vychádzame z toho, že ťažké spomienky sú uložené v tzv. „trauma čase”, čo znamená, že ostávajú uložené podobným spôsobom, akým sa stali. To sa odráža povedzme v tom, že človek v istých situáciách zažíva pocity neprimerané jeho veku (napríklad, ak niekoho rodičia ustavične ponižovali, má tendenciu sa cítiť ako hlúpe 5-ročné dieťa v konfrontácii so šéfom v práci). Počas EMDR terapie vlastne vytvoríme prepojenie medzi neuronálnymi sieťami, z ktorých jedna je v prítomnosti a vie, že som schopná, dospelá žena, zatiaľ čo druhá ostala uviaznutá v ťažkých spomienkach z detstva a je izolovaná. Po EMDR terapii sa vlastne budem vedieť na tieto ťažké spomienky z detstva pozrieť s odstupom a pomôže mi uvedomiť si, že sa nemusím cítiť „zaseknutá” v pocitoch môjho detstva. 

Cieľom je, aby si človek pri spomienke na danú udalosť vedel zhodnotiť, že to, čo sa mu stalo, nebolo dobré, no aby sa tým zároveň necítil emočne zaťažený. Dokáže sa na ňu pozrieť bez toho, aby mal flashbacky či úzkostné stavy.

Zdroj: Lisa Fotios / Pexels.com

Pokiaľ tomu teda správne rozumiem, metóda EMDR dokáže vytiahnuť aj veci, ktoré má človek hlboko vo svojom podvedomí? Alebo máte skôr skúsenosť, že človek príde s nejakým problémom, o ktorom vie, že ho potrebuje spracovať?

Je to aj, aj. Ak človek príde s konkrétnou vecou, ktorú chce riešiť, to je ten lepší prípad. Aj vtedy sa však občas stáva, že počas sedení sa vynárajú spomienky z podvedomia, ktoré si sám klient predtým neuvedomoval. Častejšie a náročnejšie to býva, ak človek príde s tým, že je depresívny a úzkostný. Na základe týchto symptómov musíme postupne odhaľovať ich príčiny. Človek si vôbec nemusí uvedomovať, že jeho stav súvisí s nejakou fázou jeho detstva, no postupne sa k tomu počas terapie dostávame a odhaľujeme, čo je skutočne za tým.

Niekedy robíme i tzv. rané vpečatenia, keď pracujeme so spomienkami z prenatálneho alebo celkovo preverbálneho obdobia. Na to samozrejme nikto nemá vedomú spomienku, ale na úrovni telovej pamäte máme niečo uchované, s čím je možné pracovať. Vtedy sa pracuje skôr na úrovni podvedomia s imagináciami a telesnými pocitmi. 

Dalo by sa povedať, že traumatické zážitky z prenatálneho vývoja sa prejavujú skôr na telesnej rovine a nedokážeme ich verbalizovať, pričom traumy v neskoršom veku sú tie, o ktorých dokážeme hovoriť, hoci niekedy sú uložené v našom podvedomí? 

Áno, pričom by som to neohraničila iba na to prenatálne, ale aj na preverbálne obdobie, teda približne do 2-3 rokov, odkedy už dokážeme mať explicitné spomienky. Pred týmto obdobím je to výlučne na úrovni tela, pocitov. V neskoršom veku sú mnohé spomienky stále uložené v našom podvedomí a práve počas terapie sa s mnohými z týchto spomienok dostávame do kontaktu. 

Ako vyzerá sedenie s metódou EMDR? 

Treba povedať, že aj v rámci EMDR máme sedenia, keď nerobíme EMDR a „iba“ sa rozprávame. EMDR sedenie ako také vyzerá tak, že cez špeciálny set otázok, tzv. „protokol”, oživíme tú spomienku a všetky jej komponenty (emočné, telesné, kognitívne), a ďalej pracujeme za pomoci tzv. bilaterálnej stimulácie. Tá sa môže robiť rôznymi spôsobmi, no najčastejšie cez rýchle pohyby očí, ktoré sledujú prst terapeuta, ktorý kmitá zo strany na stranu. Tento pohyb robia naše oči aj počas snovej, takzvanej REM fázy spánku.

Terapeut sa pacienta opakovane pýta na jeho rozpoloženie a sleduje, aké fyzické a emocionálne prejavy sa u neho objavujú. Táto technika vytvára podmienky na to, aby sa spustili prirodzené liečivé procesy v nervovej sústave. Dochádza k prepracovaniu spomienky a jej uloženiu v pamäti. Bilaterálna stimulácia tu pôsobí ako katalyzátor. Urýchli liečebný proces a zároveň aktivuje parasympatikus, čo je časť nervovej sústavy, ktorá má na starosti upokojenie. Vďaka tomu sa človek môže dostať do kontaktu s niečím ťažkým v pokojnejšom stave.

Toto spracúvanie môže trvať 40-50 minút a buď sa nám podarí spomienku dostatočne spracovať a sedenie môžeme uzavrieť, alebo zostáva spracúvanie spomienky neukončené a na záver urobíme krátku stabilizáciu. Cieľom je, aby sa človek dostal do väčšieho pokoja, aby vedel normálne odísť a fungovať napriek tomu, že sme robili s nejakou veľmi ťažkou vecou, ktorá ešte nie je úplne spracovaná. 

Aké typy bilaterálnej stimulácie využívate pri EMDR terapii? 

Okrem pohybov očí je to „tapping”, to znamená dotyk na pravú a ľavú stranu tela, slúchadlá, v ktorých sa púšťajú striedavé tóny, chôdza, beh, knísanie zo strany na stranu. V podstate čokoľvek, čo spôsobí striedavú aktiváciu pravej a ľavej strany tela, a tým prepájanie ľavej a pravej hemisféry nášho mozgu.

Čiže ak si ľudia idú napríklad zabehať a premýšľajú nad niečím, čo ich ťaží, pomáha im to tieto udalosti spracovať? 

Často to tak je. Napríklad jeden terapeut z Izraela, ktorý je bežecký tréner, si behom dopomáha k spracovávaniu ťaživých zážitkov. Odpovie si na „protokolové otázky”, ktoré mu pomôžu oživiť si dané situácie a dostať sa do kontaktu so svojimi pocitmi. Beh mu následne pomáha tieto ťažké spomienky spracovať. Je to však veľmi zjednodušene povedané. Nedá sa to tak jednoducho aplikovať pri nejakých ťažkých traumatických spomienkach. Môže to však pomôcť pri spracovávaní nejakých menej náročných životných situácií. 

Ako dlho môže trvať, kým príde k reparácii?

To veľmi závisí od typu traumy. Ak ide o „jednoduchú traumu”, ktorú mohol zažiť človek napríklad pri autonehode či prepadnutí, môže to byť veľmi rýchle. Po pár sedeniach to môže mať vyriešené. Pri komplexnej traume, keď človek opakovane zažíval povedzme týranie zo strany blízkej osoby, tam môžeme niekedy hovoriť o mesiacoch či dokonca až rokoch, kým dôjde k reparácii a človek je schopný túto udalosť spracovať. Vtedy je vždy na začiatku nevyhnutné vytvoriť stabilitu a bezpečie, až potom môžeme prechádzať jednotlivými traumatickými zážitkami.

Foto: pexels.com

Prečítajte si tiež:

https://nm.sk/17799/psychiater-pothe-adhd-je-casto-posttraumaticka-stresova-porucha-velakrat-to-psychiatri-nevedia/

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články