Je najdrahším ochorením na Slovensku, no stále sa tvárime, že sa nás netýka

Pri slove demencia si väčšina ľudí automaticky predstaví Alzheimerovu chorobu. V skutočnosti však ide len o jednu z viacerých foriem demencie. Prečo si práve ona získala takú pozornosť verejnosti aj odborníkov?

Je to preto, že je najpočetnejšia – tvorí približne 60 percent všetkých prípadov demencie. Dlho sa dokonca predpokladalo, že takmer každý pacient s demenciou trpí práve Alzheimerovou chorobou. Vtedy sme však ešte nemali v rukách dostatočne presné diagnostické nástroje.

Dnes už vieme rozlíšiť jednotlivé typy demencií oveľa presnejšie. Vďaka moderným zobrazovacím metódam dokážeme doslova „nahliadnuť“ do mozgu a identifikovať charakteristické zmeny typické pre Alzheimerovu chorobu.

Vďaka tomu sa ukazuje, že okrem nej existuje viacero ďalších, menej častých foriem demencií. Diagnostika preto často prebieha tak, že najprv zisťujeme, či ide o Alzheimerovu chorobu, a ak nie, postupne sa zameriavame na iné neurodegeneratívne ochorenia.

Pri Alzheimerovej chorobe sú za zmeny v mozgu zodpovedné tzv. tau proteíny. Je to podobne aj pri iných formách neurodegeneratívnych ochorení?

To je azda najväčšou záhadou neurológie. Pri všetkých neurodegeneratívnych ochoreniach – či už ide o Huntingtonovu chorobu, amyotrofickú laterálnu sklerózu, Parkinsonovu chorobu alebo jej iné formy – stojí v pozadí určitá bielkovina. Každé z týchto ochorení má svoju vlastnú.

Pri Alzheimerovej chorobe sú bielkoviny dokonca dve – tau proteín a amyloid beta. To ju odlišuje od väčšiny ostatných ochorení, kde hrá hlavnú úlohu len jedna bielkovina. Tieto proteíny pritom nemajú veľa spoločného: nachádzajú sa v rôznych častiach mozgu a majú úplne odlišné funkcie.

Pacienti si dlhý čas ani neuvedomujú, že v mozgu už prebiehajú neurodegeneratívne procesy.

Nedajú sa teda zaradiť do jednej skupiny, z ktorej by sa dalo vyvodiť, prečo spôsobujú degeneráciu. A práve v tom spočíva tá záhada a zároveň aj vedecká príťažlivosť týchto chorôb.

Čo konkrétne sa deje v mozgu pri Alzheimerovej chorobe? 

Pri Alzheimerovej chorobe dochádza k tomu, že bielkovina, ktorá je za normálnych okolností úplne zdravá a plní svoju funkciu, sa z neznámych dôvodov v určitej oblasti mozgu zmení.

Začne sa zhlukovať do väčších štruktúr – buď vo vnútri buniek, alebo mimo nich – a tieto zhluky majú tendenciu šíriť sa ďalej. Patologický proces sa potom rozširuje z jedného ohniska do ďalších oblastí mozgu, až napokon zasiahne celý región.

Poznáme už dnes príčinu toho, prečo sa bielkovina „pokazí“ – prestane fungovať správne a začne sa v mozgu hromadiť?

Predpokladáme, že v tom zohráva úlohu starnutie mozgu – hoci zmeny sa často začínajú už okolo štyridsiateho roku života, dávno predtým, než sa objavia prvé príznaky. 

Bunky mozgu si možno predstaviť ako výrobné linky. Neustále „vyrábajú“ bielkoviny a zároveň majú systém kontroly kvality. Ak zistia, že niektorá bielkovina nie je správne zložená, okamžite ju pošlú na likvidáciu. V starnúcom mozgu však tento systém začína zlyhávať. Poškodené bielkoviny tak prejdú kontrolou, dostanú sa „do obehu“ a začnú sa hromadiť.

Každá chorobná bielkovina sa pritom správa trochu inak – môže byť skrátená alebo biochemicky pozmenená. A práve tieto drobné zmeny spôsobia, že sa z inak zdravej bielkoviny stane problém, ktorý spustí celý reťazec poškodení nervových buniek.

Keď hovoríme o „starnutí mozgu“, máme si to predstaviť podobne ako pri iných orgánoch – že sa jednoducho opotrebúva používaním? Alebo ide o niečo špecifické?

Čiastočne ide o podobný princíp, ale mozog je v tomto smere výnimočný. Platí síce, že každá bunka v tele sa musí vyrovnávať s výrobou bielkovín a odstraňovať tie, ktoré sú poškodené alebo nepotrebné. Mozgové bunky sú však oveľa zraniteľnejšie, pretože ich schopnosť regenerácie je veľmi obmedzená.

Na rozdiel napríklad od pečene sa neuróny nedokážu jednoducho obnovovať. Hoci existujú malé oblasti mozgu, kde sa nové nervové bunky tvoria aj v dospelosti, tie však nedokážu nahrádzať väčšie poškodenia.

Keď teda neuróny začnú odumierať, mozog musí kompenzovať ich stratu. Vytvára alternatívne spojenia a nové siete, aby udržal svoje fungovanie aj napriek veľkým stratám. Preto si pacienti dlhý čas neuvedomujú, že v mozgu už prebiehajú neurodegeneratívne procesy.

Ako sa to prejavuje?

Typickým prejavom býva zabúdanie mien či zhoršená orientácia v priestore a neskôr aj v čase. V tomto štádiu je však už mozog výrazne poškodený – v postihnutých oblastiach môže chýbať 50 až 60 percent buniek.

Práve preto sa dnes vedci snažia o čo najskoršiu diagnostiku. Cieľom je zachytiť ľudí, ktorí sú ešte kognitívne zdraví, ale v ich mozgu sa už objavujú prvé, zatiaľ tiché zmeny, a začať s liečbou ešte predtým, než sa ochorenie naplno prejaví.

Keď hovoríme o včasnom záchyte, ako je na tom dnes samotná diagnostika? 

Momentálne sme sa dostali do fázy, keď bude možné diagnostikovať Alzheimerovu chorobu aj z krvi. V rámci Slovenskej akadémie vied sa nám podarilo získať prístroj, ktorý dokáže merať špecifické krvné biomarkery. 

To je veľký posun vpred. Doteraz bola diagnostika pomerne zložitá: pacient musel absolvovať neurologické, psychiatrické a psychologické vyšetrenia, magnetickú rezonanciu či pozitrónovú emisnú tomografiu. V praxi to bol celý balík náročných testov.

Dostali do fázy, keď bude možné diagnostikovať Alzheimerovu chorobu aj z krvi.

Teraz sa celý proces začína zjednodušovať. Krvný test síce nenahradí všetky ostatné vyšetrenia, ale môže slúžiť ako skríningový nástroj – teda prvý krok, ktorý rýchlo ukáže, či má človek v krvi „rukopis“ pre Alzheimerovu chorobu. Tí, u ktorých sa takýto biomarker potvrdí, potom môžu pokračovať v podrobnejšej diagnostike v špecializovaných centrách.

Je teda cieľom, aby sa takýto test robil možno aj plošne – ako bežný preventívny skríning?

To je naším snom, ktorý sa momentálne snažíme pretaviť do reality. Radi by sme vytvorili akýsi skríningový modul, ktorý by umožnil vyšetrenie zdravých ľudí v rizikovej skupine – napríklad tých, ktorí dosiahli určitý vek, keď sa už môžu objavovať prvé zmeny v mozgu.

Na Slovensku sme v tejto oblasti vždy patrili medzi odvážnejších. V biomarkerovom výskume sme často o krok vpred pred mnohými krajinami v regióne. Teraz veríme, že s novým prístrojom dokážeme monitorovať práve týchto ľudí a ponúknuť im dôležitú informáciu o ich riziku.

Samozrejme, nejde o to, aby sme niekomu oznámili, že má Alzheimerovu chorobu – ak nemá klinické príznaky, pacientom nie je. Ide skôr o upozornenie, že u daného človeka je zvýšená pravdepodobnosť rozvoja ochorenia. Vtedy je ešte stále čas niečo zmeniť – upraviť životosprávu, eliminovať zlé návyky a podporiť mozog, aby sa neurodegeneratívne procesy spomalili.

Čiže cieľom nie je ochorenie úplne zvrátiť, ale skôr ho spomaliť?

Presne tak. A práve na to slúžia aj nefarmakologické prístupy, ktoré sa snažíme intenzívne podporovať. Ide o všetky opatrenia, ktoré môže človek urobiť sám – ešte skôr, než ochorenie prepukne.

Preto sa snažíme sledovať rizikové faktory v rámci slovenskej populácie a presne definovať skupiny ľudí, ktoré sú nimi najviac ohrozené. U nich potom môžeme pozorovať, či sa už nezačínajú rozvíjať procesy, ktoré môžu viesť k neurodegeneratívnym zmenám.

Okrem diagnostiky sa venujete aj vývoju vakcíny proti Alzheimerovej chorobe. Ako by mala v praxi fungovať?

Nejde o vakcínu v klasickom zmysle slova, ako ju poznáme napríklad z čias covidu. Skôr ide o terapeutický prístup, ktorý má za cieľ naučiť imunitný systém rozpoznávať a odstraňovať poškodené bielkoviny v mozgu – tie, ktoré stoja za vznikom Alzheimerovej choroby.

Genetika neurčuje, či človek ochorie, ale skôr to, ako rýchlo sa bude choroba rozvíjať.

Aby však mohla byť použitá preventívne, musíme najskôr preukázať, že skutočne pomáha pacientom s už rozvinutou chorobou. Prvé výsledky druhej fázy klinických skúšok sú pritom veľmi nádejné – ukazujú, že liečba skutočne funguje.

Hovorili ste o životnom štýle ako o kľúčovom preventívnom faktore. Do akej miery hrá v tomto ochorení úlohu genetika? Mnohí odborníci dnes hovoria, že jej vplyv sa často preceňuje – napríklad docent Ladislav Kužela spomína, že až viac než 90 percent ochorení dokážeme zvrátiť zmenou životného štýlu. Platí to aj pri Alzheimerovej chorobe?

Na genetiku sa treba pozerať z dvoch rôznych uhlov. Prvým sú genetické mutácie – teda „preklepy“ v konkrétnych génoch, ktoré priamo spôsobujú Alzheimerovu chorobu. Ak sa takáto mutácia vyskytne, človek ochorie bez ohľadu na životný štýl. Dobrou správou však je, že ide o veľmi zriedkavé prípady – približne tri percentá všetkých pacientov.

Druhým, omnoho dôležitejším pohľadom je genetická výbava ako celok – teda spôsob, akým sú naše gény „vyskladané“. Tu zohráva zásadnú úlohu imunitný systém, ktorý ovplyvňuje rýchlosť šírenia neurodegenerácie v mozgu.

Niektorí ľudia majú šťastnejšiu genetickú kombináciu, vďaka ktorej ich mozog odoláva rizikovým vplyvom, no tých je len zlomok. Väčšina z nás má gény nastavené tak, že môžu proces ochorenia buď urýchliť, alebo, naopak, mierne brzdiť.

Genetika teda neurčuje, či človek ochorie, ale skôr to, ako rýchlo sa bude choroba rozvíjať – a práve do tohto procesu vieme zasiahnuť.

Akým spôsobom? 

Pomáhajú nefarmakologické prístupy – pohyb, spánok, strava, mentálna aktivita, vzťahy. Majú tzv. epigenetický potenciál, čo znamená, že dokážu do istej miery „preprogramovať“ gény a zmeniť ich negatívne nastavenie na pozitívne.

Preto vždy zdôrazňujem: nepočítajme s tým, že patríme k tým pár „vyvoleným“, ktorých sa ochorenie netýka. Pravdepodobnejšie je, že sme v skupine, kde životný štýl rozhoduje o tom, ako sa s genetickým rizikom vyrovnáme. Nevieme tým zaručiť, že demencia nikdy nepríde, ale vieme výrazne ovplyvniť, kedy a ako rýchlo sa začne rozvíjať.

Čo všetko môže urýchliť nástup choroby? Hrajú pri tom úlohu aj zlozvyky, ako sú fajčenie, alkohol či nedostatok pohybu?

Fajčenie nepatrí medzi hlavné rizikové faktory, alkohol len pri nadmernej konzumácii. Oveľa dôležitejší je celkový životný štýl – najmä miera aktivity. Mozog potrebuje byť pravidelne zapájaný – fyzicky aj mentálne. Nestačí len pohyb alebo len intelektuálna činnosť, musí existovať rovnováha medzi oboma. 

Nestačí len pohyb alebo len intelektuálna činnosť, musí existovať rovnováha medzi oboma. 

Počas fyzickej aktivity telo produkuje tzv. trofické faktory, látky, ktoré prenikajú aj do mozgu, podporujú jeho činnosť, tlmia zápalové procesy a pomáhajú udržiavať bunky v kondícii.

V tomto zmysle sme sami sebe najlepším lekárom. Namiesto toho však často siahame po rôznych doplnkoch či tabletkách, hoci ich účinok je obmedzený a nie je isté, že sa vôbec dostanú do mozgu. 

Aké intelektuálne činnosti by mal človek robiť, aby udržiaval mozog v kondícii?

V princípe čokoľvek – dôležité je, aby to bolo pestré a pravidelné. Môžu to byť aj obľúbené krížovky či čítanie kníh – všetko, čo núti človeka premýšľať, predstavovať si, spájať informácie. Veľmi prospešné sú aj aktivity, ktoré mozog zapájajú vo viacerých rovinách naraz. Napríklad učenie sa nového jazyka. 

Tam človek nielen počúva a opakuje slová, ale snaží sa pochopiť ich význam, spájať ich do viet – a tým stimuluje hneď niekoľko kognitívnych centier naraz. Vôbec pritom nejde o to, aby sa ten jazyk naučil dokonale. Dôležitý je samotný proces učenia, opakovania, snahy zapamätať si nové informácie a používať ich. Takýto mentálny tréning mozog posilňuje a udržiava v kondícii.

Platí, že skutočnú námahu doprajeme mozgu práve vtedy, keď sa sústredíme len na jednu vec? 

Určite áno. Koncentrácia je pre mozog kľúčová. Vždy sa pousmejem, keď vidím ľudí, ktorí na bežeckom páse sledujú film alebo telefonujú. Telo ani mozog potom nevedia, čomu sa majú venovať. Ak sa sústredíme len na jednu činnosť, napríklad na beh, aktivita je účinnejšia a má regeneračný efekt.

To isté platí pri mentálnej námahe. Ak čítame knihu, nemá význam mať zapnutú televíziu alebo skrolovať mobil. Mozog potrebuje plnú pozornosť a pravidelnosť – či už pri pohybe, alebo pri mentálnom tréningu. Len tak sa vytvárajú nové spojenia a prináša to skutočný efekt. Tým sa dostávame k celkovému zdraviu organizmu.

Črevo je univerzitou imunitného systému – tam sa imunitné bunky učia rozpoznávať, čo je pre telo prospešné a čo škodlivé.

To, čo prospieva mozgu, prospieva aj imunite – oba systémy spolu úzko súvisia. Imunitný systém je veľmi citlivý na stres, stravu či spánok, a ak je dlhodobo preťažený, negatívne to ovplyvní aj mozog. V mozgu však imunita funguje jemnejšie než vo zvyšku tela.

Jej úlohou nie je bojovať, ale udržiavať rovnováhu. Ak sa „utrhne z reťaze“, môže poškodzovať nervové bunky a urýchliť degeneratívne procesy. Ak zostane v harmónii, dokáže mozog chrániť bez toho, aby mu škodila.

Ak silnejší imunitný systém dokáže napríklad spomaliť neurodegeneratívne ochorenia, akým spôsobom by sme ho mali posilňovať? 

Nehovoríme ani tak o sile imunitného systému, ale o jeho efektivite. My ho vlastne ani neposilňujeme – my ho edukujeme. A táto „výučba“ prebieha v čreve. Preto stále opakujeme: neničte si črevo, nie je to len odpadové potrubie. Črevo je univerzitou nášho imunitného systému – práve tam sa imunitné bunky učia rozpoznávať, čo je pre telo prospešné a čo škodlivé.

Keď dostanú zlé vzdelanie, správajú sa neprimerane – útočia, kde nemajú, a vznikajú zápaly, autoimunitné ochorenia či dokonca neurodegeneratívne procesy. Ak však majú „dobrý tréning“ – teda zdravý mikrobióm a vyvážené prostredie v čreve –, reagujú pokojne a presne. Imunitný systém tak robí menej chýb a znižuje sa riziko, že sa spustí reťaz negatívnych procesov, ktoré vedú k chorobám.

Takže práve v čreve sa vlastne rozhoduje o tom, ako náš imunitný systém funguje. Ako to súvisí so stravou a s ochoreniami, o ktorých hovoríte?

Ak je strava jednostranná alebo nekvalitná, mikrobióm sa zmení a baktérie začnú produkovať látky, ktoré imunitu udržujú v neustálom napätí. Preto nás vôbec neprekvapuje, že napríklad zvýšená konzumácia červeného mäsa patrí medzi rizikové faktory neurodegeneratívnych ochorení.

Tak vzniká tzv. metazápal – prebieha nenápadne, no dlhodobo rozlaďuje organizmus a vytvára podmienky na vznik civilizačných aj neurodegeneratívnych ochorení.

Žiaľ, dnes vidíme, že tieto procesy sa objavujú u čoraz mladších ľudí – niekedy už po päťdesiatke. Je to jasný signál, že náš životný štýl sa začína odrážať na zdraví mozgu omnoho skôr, než sme si mysleli.

Očakávate teda, že s globálnym zhoršovaním životného štýlu bude počet neurodegeneratívnych ochorení ďalej rásť?

Áno. Odhady hovoria, že do roku 2050 sa počet pacientov s demenciou v Európe zdvojnásobí. Ešte alarmujúcejší je však nárast v niektorých regiónoch sveta – napríklad na Blízkom východe a v severnej Afrike sa očakáva až štvornásobný nárast prípadov. Celosvetovo by mohlo ísť o približne 150 miliónov ľudí.

Chýba nám teda zhruba 30-tisíc ľudí, ktorí nie sú nikde evidovaní ako pacienti s demenciou.

Treba si uvedomiť, že ide len o oficiálne čísla. Za nimi je ešte veľká skupina ľudí, ktorí nie sú diagnostikovaní alebo sú diagnostikovaní nesprávne. Skutočný počet môže byť teda podstatne vyšší.

Ako sme na tom na Slovensku? 

Na Slovensku máme v tomto smere značný problém. Ak vychádzame z incidencie a prevalencie demencie v okolitých krajinách, mali by sme mať približne 80-tisíc pacientov. V lekárskych záznamoch sa ich však nachádza len okolo 50-tisíc. Chýba nám teda zhruba 30-tisíc ľudí, ktorí nie sú nikde evidovaní ako pacienti s demenciou.

Otázka znie: Je Slovensko naozaj takou zdravou krajinou? Žiaľ, nie. Problémom je skôr to, že diagnostika zatiaľ nebola dostatočne presná ani dostupná. To sa však teraz začína meniť. S príchodom nových liekov, ktoré dokážu ochorenie modifikovať a spomaliť jeho priebeh, sa mení aj celý diagnostický proces.

O Alzheimerovej chorobe sa hovorí ako o najdrahšom ochorení na Slovensku. Prečo je jej liečba taká nákladná?

Nejde ani tak o priame náklady na liečbu, ale o náklady, ktoré v konečnom dôsledku znášajú rodiny – keď sa príbuzní musia starať o pacienta, nechať prácu alebo platiť drahé zariadenia. Západné krajiny si tento problém uvedomujú – napríklad Spojené štáty investujú ročne okolo dvoch miliárd dolárov do výskumu a zlepšovania diagnostiky. 

U nás vo východnej Európe sa zatiaľ tvárime, že sa nás to netýka. Lenže Slovensko je druhou najrýchlejšie starnúcou krajinou v Európskej únii, takže počet pacientov bude nevyhnutne rásť. Ak s tým nezačneme niečo robiť, čaká nás veľmi vážny spoločenský aj ekonomický problém.

Aké sú prvé signály, že sa s nami alebo s naším blízkym niečo deje a treba navštíviť lekára? Často upozorňujete, že zabúdanie zvyčajne bagatelizujeme ako prirodzený proces starnutia…

Stále žijeme v predstave devätnásteho storočia: „Veď aj môj starý otec zabúdal, to patrí k veku.“ Takto to však nemá byť. Zabúdanie nie je prirodzený dôsledok starnutia. Najjednoduchší spôsob, ako si to všímať, je nepozerať sa len na to, či človek zabúda, ale či sa mení.

Či sa správa inak, reaguje neobvykle, pôsobí podráždene alebo sa viac uzatvára do seba. To sú momenty, keď by mali spozornieť príbuzní aj blízki. Ak takéto zmeny trvajú dlhšie – povedzme päť či šesť mesiacov –, treba zájsť k lekárovi.

Ten, kto je dlhodobo smutný alebo prežíva stres, má oslabený imunitný systém a to sa odráža aj na zdraví mozgu.

Samozrejme, nie každé zabúdanie znamená demenciu. Za problémom môže byť nedostatok vitamínov, depresia, preťaženie či stres – teda stavy, ktoré sa dajú zvrátiť. Dôležité je však nechať to overiť odborníkom, aby sa príčina odhalila včas.

Je zaujímavé, že medzi ochranné faktory patrí aj optimizmus. Môže mať naozaj taký vplyv aj na fungovanie mozgu?

Áno, ukazuje sa, že má vplyv – a veľmi výrazný. Optimizmus a smútok predstavujú dve strany tej istej mince. Ten, kto je dlhodobo smutný, pesimistický alebo prežíva stres, má oslabený imunitný systém a to sa následne odráža aj na zdraví mozgu. Tento vplyv už vieme aj exaktne merať – zmeny sa dajú odčítať z hladín rôznych látok v krvi.

Naopak, optimistický postoj a psychická pohoda imunitu posilňujú, pomáhajú organizmu zvládať záťaž a udržiavať mozog v rovnováhe.

Vidíme to napríklad u ľudí, ktorí sa dožívajú sto rokov v plnej mentálnej sile – aj u nich sú síce prítomné drobné neurodegeneratívne zmeny, no ich priebeh sa akoby „zastavil v čase“. A práve správne fungujúci imunitný systém je tým hlavným faktorom, ktorý dokáže tento proces spomaliť a udržať pod kontrolou.

Neurodegeneratívne zmeny teda nastanú u každého, len záleží, ako rýchlo a v akej miere sa napokon rozvinú?

Presne tak. S najväčšou pravdepodobnosťou ich má v istom veku každý z nás – ide len o to, či ich dokážeme stabilizovať. Napríklad ja mám po päťdesiatke a viem, že aj v mojom mozgu už možno sú prvé zmenené bielkoviny. Je však na mne, aby som robil všetko pre to, aby sa nešírili – teda žil zdravo, hýbal sa, mal dostatok spánku a psychickej pohody.