Jesús Morán: Štruktúry Cirkvi by sme mohli naplniť ženami, a podstatu vecí by sme nezmenili

Dnes žijeme v období veľkých a rýchlych zmien, v ktorých je pre mnohých ťažké orientovať sa. Ako vnímate tento kontext a ako sa postaviť voči týmto výzvam?

Nie je to jednoduchý kontext, pretože táto dezorientácia je skutočná. Táto zmena epochy, ktorú zažívame, ako hovorí pápež, skutočne narúša kontinuitu s mnohými tradíciami. Naše korene sa od nás vzďaľujú, nevieme, ktorým smerom sa uberať, sme vystavení veľkému „bombardovaniu“ rôznymi myšlienkami. V tomto kontexte, osobne i kolektívne, je skutočne ťažké vybrať si cestu.

Myslím si, že v tejto situácii potrebujeme veľa ticha. Musíme najprv počúvať sami seba, čo naozaj chceme. Potom kolektívne načúvať našim tradíciám, všetkému tomu najpravdivejšiemu a najkrajšiemu, čo sme za stáročia vybudovali, aby sme potom v tom mohli zhodnotiť pravdu a zistiť, ako to môžeme dnes aktualizovať. To považujem za najdôležitejšie, pretože to, čo dnes chýba, je ticho potrebné na objavenie hodnôt, ktoré nás obývajú osobne aj kolektívne.

Dnes sa veľa hovorí o krízach a výzvach. Ktorá výzva je podľa vás najväčšia a najnaliehavejšia?

Mám dojem, že stojíme pred viacnásobnou výzvou. Mnoho výziev je navzájom prepojených.

Napríklad jednou z veľkých výziev je mier. Napriek všetkému úsiliu stále vznikajú veľmi kruté vojny. Sledujeme neschopnosť ľudstva poňať seba samého a žiť mierumilovne. Ako je možné, že ľudstvo, ktoré je stvorené ako telo, ako ľudstvo, nedokáže žiť ako také? Prečo neustále zlyháva?

Vytrácajú sa vzťahy, ktoré sú najkrajšou a najpravdivejšou súčasťou nás samých.

Podľa môjho názoru to súvisí aj s veľkou výzvou, ktorú možno opísať pojmom transhumanizmus. Tu sa objavujú otázky ako umelá inteligencia a post-pravda. To sú tiež veľmi vážne veci. Mali by sme si položiť otázku, aký typ človeka chceme pre nasledujúce desaťročia, čím chceme byť? Veľmi vážny problém transhumanizmu spočíva v tom, že smerujeme k robotizácii ľudského života, ktorá stavia vzťahy do patovej situácie. Vytrácajú sa vzťahy, ktoré sú najkrajšou a najpravdivejšou súčasťou nás samých.

To tiež súvisí aj s post-pravdou. Už nevieme, čo je pravda. Či sa pravda dá objaviť, ako sme si to vždy mysleli v rámci neustáleho odhaľovania, alebo či si ju môžeme utvárať sami. To je veľká otázka.

Post-pravda nám hovorí, že pravdu treba utvárať. Naopak, od staroveku si ľudstvo myslí, že pravda je niečo, čo treba objaviť. Teraz hovoríme, že na tom nezáleží, dôležitá je konštrukcia. Existuje antropologický a tiež kognitívny, epistemologický konštruktivizmus, ktorý je skutočne výzvou. Potom to vytvára nerovnosti, pretože to všetko si vyžaduje technologické prostriedky a budú tu tí, ktorí sa k týmto prostriedkom dostanú ľahšie, a tí, ktorí sa k nim nedostanú. Takže priepasť medzi bohatými a chudobnými sa môže stále zväčšovať.

S tým súvisí aj vláda dezinformácií. V konečnom dôsledku nevieme, či to, čo nám hovoria, je pravda. Napríklad vzhľadom na vojny nepoznáme, čo sa nachádza v hĺbke konfliktu, aké sú jeho skutočné príčiny.

Takže podľa môjho názoru sú toto dve základné výzvy. Jedna výzva súvisí s mierumilovným spolužitím ľudstva a druhá je antropologická výzva, ako sa dnes prezentuje so všetkými týmito aktuálnymi javmi.

Spomínali ste vojny a výzvu mieru. Nedávno vypukol ďalší konflikt, a to medzi Izraelom a Palestínou. Neďaleko, za našimi hranicami, prebieha vojna na Ukrajine. Ako možno dosiahnuť mier v týchto krajinách? Aké vidíte riešenie týchto konfliktov?

Samozrejme, nemám riešenie. Určite musíme vysloviť dôveru tým, ktorí môžu zastaviť zbrane, a dúfať, že to urobia, pretože sa nemôžeme len tak pokojne pozerať na všetky tie kruté úmrtia.

Mnohé z týchto konfliktov majú príčiny, ktoré siahajú ďaleko do minulosti, hlboké korene. Som presvedčený, že musíme ísť k ich príčinám, ktoré sú vždy latentné, dokonca aj v čase mieru, a ktoré môžu v určitom momente vyvolať vojny.

Dnes musí medzinárodné spoločenstvo urobiť tento krok, aby sa zaoberalo príčinami všetkých vojen a zistilo, ako ich riešiť, pretože sme do nich zatiahnutí všetci. Vidíme to aj v tomto poslednom konflikte. Hamas sa vyhráža, že uskutoční útoky na celom Západe. Teda to nie je len konflikt vo Svätej zemi.

Jedna vec, ktorú môžeme všetci urobiť, je vyriešiť naše konflikty spolužitia a dosiahnuť mier v sebe a medzi sebou.

Potom si myslím, že jedna vec, ktorú môžeme všetci urobiť, je vyriešiť naše konflikty spolužitia a dosiahnuť mier v sebe a medzi sebou. Som presvedčený, že základom je kultúra mieru, ktorá sa nebuduje len na makroúrovni, ale aj na mikroúrovni. To znamená na elementárnejšej, každodennej úrovni – v mojej rodine, práci, meste, spoločnosti. Takto sa nastoľuje mier, pretože ho budujú milióny a milióny ľudí. Musíme veriť, že tieto srdcia mieru sú silnejšie ako zbrane.

Počas rôznych stretnutí, ktoré ste mali na Slovensku, ste často hovorili o polarizácii. Jedna z polarizácií sa prejavuje vo vzťahu medzi tradíciou a novosťou v spoločnosti, ako aj v Cirkvi. Ako do toho kontextu zapadá koncept tvorivej vernosti, ktorému sa venujete?

Myslím si, že tento koncept tvorivej alebo dynamickej vernosti je skutočne cestou riešenia a nádeje tvárou tvár voči polarizáciám. Niekedy tieto polarizácie súvisia s konfliktom medzi starými tradíciami, ktoré sa chcú udržať, a absolútnymi novosťami, ktoré sa chcú nastoliť.

Koncept tvorivej vernosti pomáha vidieť tieto dve veci, ktoré sú dôležité, spoločne. Pretože práve tu ide o vernosť tomu, v čo sme vždy verili a čo nás urobilo tým, kým sme. Byť verným – ale tvorivým – dynamickým spôsobom znamená, že človek, ktorý je skutočne verný aj svojej tradícii, je ten, kto ju aktualizuje v prítomnosti. Nie je verný ten, kto len opakuje to, čo tu už bolo, ale kto to rozvíja, nanovo navrhuje. Ten, kto to takto robí, zhromažďuje to najlepšie z toho, čo tu už bolo, pretože bez histórie niet inovácie.

Myslím si, že to môže skutočne pomôcť pri prekonávaní polarizácie. Vždy hovorím, že polarizácia sa neprekonáva tým, že ju jednoducho popierame, ale že do jej kontextu zavedieme polaritu, teda vzťah. Čiže nie polarizácia, ktorá rozdeľuje, ale polarita, ktorá obohacuje. Aby som uviedol príklad, napríklad polarita muž – žena je tá, ktorá môže prekonať polarizáciu medzi mačizmom a extrémnym feminizmom.

V tejto súvislosti sa zdá, že dialóg je spôsob, ako zmierniť tieto napätia. Ako možno rozvíjať dialogické schopnosti v dnešnom svete, v toľkých situáciách protikladov a polarizácií?

Domnievam sa, že musíme jednoducho prekonať strategickú víziu dialógu. Nestačí chápať dialóg len ako to, čo nám umožní dospieť k určitej zhode, ktorá nás udrží v pokoji. Musíme ísť do hĺbky – to znamená dotknúť sa kultúrnych a antropologických koreňov dialógu.

Dialóg znamená človek. Človek je stvorený pre dialóg. Znamená to počúvať, veriť, že – ako povedal Martin Buber – na začiatku je vzťah, vzťahovosť. Že sa dopĺňam darom druhého. Verím, že táto antropológia daru je najhlbším rozmerom dialógu. Strategický dialóg nestačí. Treba ísť hlbšie a myslieť na to, že každý človek je pre mňa darom a že ja môžem byť darom pre druhého, a potom znovu objaviť toto bohatstvo, ktoré má každý, aj keď má opačný názor ako ja. Musíme byť vždy pripravení učiť sa, pretože vo vzťahu je stále niečo, čo sa môžeme naučiť.

Čiže skôr ako by bol dialóg nejakou technikou, predovšetkým je vnútorným postojom.

Je skôr postojom, dispozíciou srdca než technikou.

V kontexte rozdelení sa zdá, že dnes mnohé veci smerujú skôr ku konfliktu ako k jednote. Ako v tomto môže byť prínosom spiritualita jednoty?

Myslím si, že spiritualita jednoty, ktorá je zakorenená v Ježišovom testamente, v Ježišovej modlitbe k Otcovi, „aby všetci boli jedno“, je spiritualitou, ktorá môže dať významný príspevok. Stačí si pomyslieť, že v kontexte tejto spirituality sa vyvinuli dialógy, ktoré sú ako skutočné diaľnice pre budovanie univerzálneho bratstva: medzináboženský dialóg, dialóg s ľuďmi rôznych presvedčení, ekumenický dialóg, dialóg v rámci rôznych cirkví.

Preto si myslím, že spiritualita jednoty môže v spoločnosti, v akej dnes žijeme, plnej konfliktov a polarizácie, prispieť k mnohým veciam.

Dnes sa veľa hovorí o úlohe žien v spoločnosti a najmä v Cirkvi. Aké skúsenosti ponúka Hnutie fokoláre v tejto otázke?

Myslím si, že toto prehodnocovanie postavenia žien v spoločnosti a Cirkvi je znamením doby. Skutočnosť, že Hnutie fokoláre je dielom Cirkvi, ktoré vo svojich stanovách určuje, že mu vždy predsedá žena, sa mi zdá byť jasným znamením, že Duch Svätý vanie týmto smerom, pretože všetky charizmy sa rodia z pôsobenia Ducha Svätého. Je to Duch Svätý, kto dal vzniknúť charizme s touto konfiguráciou, kde má žena naozaj dôležitú úlohu.

Prehodnocovanie postavenia žien v spoločnosti a Cirkvi je znamením doby.

Aj v tomto prípade musíme prekonať len čisto strategickú víziu. Musíme ísť do hĺbky vecí. Pretože nejde len o to, aby boli ženy viac prítomné. Toto je sociologický rozmer, ktorý je prítomný aj v Cirkvi. Ale nie je to jediný rozmer.

Existuje hlbší, teologický rozmer. Z teologického hľadiska to súvisí s mariánskym princípom Cirkvi – to nie je niečo, čo sa týka len žien, ale aj mužov, pretože v skutočnosti je Mária postavou Cirkvi. Mária je realizované ľudstvo. Ide teda o hlbší rozmer. Štruktúry Cirkvi by sme mohli naplniť ženami, a podstatu vecí by sme nezmenili. Je to teda veľmi dôležitý moment v Cirkvi a spoločnosti pre skutočne hlbokú zmenu.

Mnoho rokov ste žili v Južnej Amerike. Takže ste nasiaknutý touto kultúrou a mentalitou. V európskom kontexte nám trochu chýba táto perspektíva, ktorá by nám pomohla lepšie pochopiť pápeža Františka. Možno práve z toho pramenia niektoré nedorozumenia voči pápežovi. Ako to vidíte vy?

Áno, je to veľmi ľahké pochopiť pre niekoho, kto tam žil mnoho rokov. Stačí si uvedomiť, že Evangelii gaudium, programový dokument tohto pontifikátu, je predovšetkým „prekladom“ a univerzalizáciou dokumentu z Aparecidy. Samozrejme, ide o dva rôzne dokumenty a navyše pápež v exhortácii rozvinul mnohé ďalšie veci.

Ale ak si prečítame dokument z Aparecidy, ktorý je posledným dokumentom CELAM-u (Konferencia biskupov Južnej Ameriky a Karibiku, pozn. red.), môžeme spozorovať, že základnou líniou Evangelii gaudium je práve tento dokument. Dokument z Aparecidy je dokumentom pre misionárskych učeníkov. To je to, čo dnes pápež František hovorí Cirkvi – že Cirkev je ľudom zloženým z učeníkov, ktorí musia vyjsť a evanjelizovať svet, a synodalita sa vštepuje do tohto kontextu.

Potom pápežov dôraz na kultúru stretnutia, kultúru nehy. Všetky tieto podnety sú hlboko latinskoamerické. To, čo sa nachádza za ekleziológiou pápeža Františka, je teológia ľudu, ktorá pramení z Druhého vatikánskeho koncilu, ale ktorá mala osobitný ohlas v Latinskej Amerike.

Takže áno, niekedy môžu niektoré veci pápeža Františka niekoho vyviesť z rovnováhy, pretože mu chýba toto pozadie poznania latinskoamerickej Cirkvi a latinskoamerických národov. Aj dôraz na bratstvo, ekologický dôraz tohto pontifikátu súvisia s touto kultúrou, pretože pôvodné národy Južnej Ameriky majú osobitný vzťah k zemi, Pachamama, a to preniká celou kultúrou.

Táto nová perspektíva, ktorá sa presunula z Európy, je určite obohatením univerzálnej Cirkvi.

Áno. Možno potom príde africký pápež a nasledovne ázijský a všetko sa skompletizuje.