Katarína Pudišová: Pomáhame im prežiť normálne detstvo

Pozerám na ukrajinské deti, ktoré behajú na vašom tábore. Vyzerajú ako všetky ostatné deti. Vnímaš ako vedúca tábora nejaký rozdiel?

Podľa mňa sú všetky deti rovnaké: hravé, veselé, stále niečo vymýšľajú a pozerajú na svet inak, ako my dospelí. Toto majú rovnaké, ale asi by bolo nefér povedať, že nie sú iné. Majú zažité iné veci ako deti, s ktorými sme zvyknutí bežne robiť v saleziánskych strediskách. Aj situácia, v ktorej sa ocitli, nie je pre ne komfortná. Nie je to miesto, ktoré si vybrali pre život, ani to nie je nič, čo by ich tešilo. Prostredie je pre nich náročné a nie úplne priateľské. Aj toto ich nejakým spôsobom formuje a ovplyvňuje. V tomto sú ukrajinské deti odlišné a takisto ich situácia.

S týmito deťmi pracuješ deväť mesiacov. Čo ťa to naučilo?

Naučila som sa stále byť v strehu, treba byť stále na špičkách. Nemáme možnosť pracovať s nejakou úzkou skupinou. Vždy to bola a je veľká skupina, ktorá sa mieša a nevytvoril sa nám jeden kolektív, ktorý by sa po celý rok formoval. Skôr je to také, že kto prišiel, prišiel, a každému sme sa usilovali ponúknuť nejaké aktivity. Znamená to, že musím byť stále kreatívna, zaujať ich, ponúknuť im niečo nové, mať stále eso v rukáve, nejakú inú alternatívu. Musím byť stále pripravená reagovať aj na to, čo práve prežívajú. Ak sa s nami nechcú hrať jedným spôsobom, snažím sa využiť prítomnosť na rozhovor s nimi. Práca s nimi nie je o veľkých plánoch, ale o túžbe stráviť čas spoločne a niečo zaujímavé spolu zažiť, porozprávať sa alebo sa zahrať, už podľa toho, ako to príde.

Dokážeš sa s ukrajinskými deťmi rozprávať aj o takých veciach, ktoré sú pre ne náročné? Vracajú sa v rozhovoroch k zážitkom, ktoré ich postretli pri náhlom odchode z domu?

Na domov spomínajú skôr pozitívne. Povedia nám: U nás doma máme toto a toto, u nás to bolo takto. Nebavíme sa o vojne alebo o konflikte, ani sa to nesnažíme prinášať ako tému. Ak s tým prídu deti, tak si ich vypočujeme, ale málokedy je to téma. Skôr otvárajú to, čo majú rady, čo ich bavilo, kde rady chodievajú alebo kde bolo niečo zaujímavé. Teda skôr ľahšie témy.

Ukrajinské deti sa tu ocitli vo zvláštnej situácii. Doma na Ukrajine ich rovesníci prežívajú veľmi náročný čas, často prichádzajú o život alebo o zdravie, je tam veľa traumatizovaných detí, s odtrhnutými končatinami. Vnímajú tieto deti, že sú v bezpečí? Majú nejaké spojenie s prostredím, ktoré opustili a konfrontujú ho s tým, kde žijú teraz?

Určite áno. Mnohé deti sú v kontakte so svojimi rodinami, aj s tými, ktorých zanechali na Ukrajine. Vedia, aká tam je realita. A mnohé mi povedia, že idú na Ukrajinu, ale iba do okrajovej časti. Idú tam možno kvôli nejakým úradom alebo potvrdeniam, ktoré si potrebujú vybaviť. Mnohé sa však nevrátia tam, odkiaľ pochádzajú alebo povedia, že tam je nebezpečne, tam sa nedá ísť. Sú si vedomé toho, ako sa situácia vyvíja a sú veľmi hrdé na to, ako tí, čo sú doma, situáciu zvládajú. Stále na nich myslia, sú s nimi spojené.

Vaše deti sú tu väčšinou iba s jedným rodičom. Ako vnímajú život v roztrhnutých vzťahoch, keď otec alebo starší súrodenci ostali doma a ony sú tu?

Je to rôzne. Po roku sa to aj veľmi zmenilo, niektoré rodiny sú sčasti nejakým spôsobom skompletizované, niektoré sú stále rozdelené. Situácia je taká, že v prípade viacdetných rodín muži môžu opustiť krajinu, aby sa o ňu postarali. Záleží teda aj na tom, aká rodina to je. Minimálne však vidíme, že matky sú levice. Sú silné. Snažia sa byť silné aj za detí, nič iné im neostáva, len držať spolu a snažiť sa to nejako zvládnuť. Myslím si, že deti sú preto naviazané na to, že sa chcú vrátiť, lebo cítia, že časť rodiny je stále doma. Nemajú túžbu ostať tu, ale vrátiť sa, keďže tam stále majú kúsok svojho srdca
Tú túžbu musia živiť už veľmi dlho. Pôvodne sa predpokladalo, že vojna sa za pár mesiacov skončí.

Vnímaš pri svojej práci s nimi prepájanie ich situácie so životom na Slovensku, ich rast?

Mnohé deti sa snažia simultánne študovať aj na tu, aj na Ukrajine. Mnohé majú online vyučovanie z Ukrajiny a zároveň chodia aj do slovenských škôl. Máme napríklad dobrovoľníčku, ktorá tento rok maturovala aj na Ukrajine, aj tu na Slovensku a hlási sa u nás na vysoké školy. Ak to ide, snažia sa nejakým spôsobom absolvovať štúdium aj tu na Slovensku, aj doma. Závisí to však aj od toho, o akých skupinách sa bavíme. Lebo iné je zapojiť do školských lavíc obrovskú skupinu detí, ktoré sú nahromadené na jednom mieste. Napríklad v ubytovni to je takmer tristo detí, ktoré je potrebné umiestniť v lokálnych školách. Iné je, keď sú možno v menších skupinách v mestách, v takom prípade je to tam jednoduchšie.

Keď deti prichádzali sem na Slovensko, určite mali aj nejaké ťažké zážitky a traumy. Bolo nutné niekedy pristúpiť aj k psychologickej intervencii?

Nejaké stopy to na deťoch zanechalo. V prvom rade sa však o ne neustále starajú organizácie, ktoré pôsobia v týchto veľkokapacitných zariadeniach každodenne. Majú tam svoje kancelárie. Sú to nadnárodné organizácie, ako IOM, UNHCR, Slovenská humanitná rada, Mareena ako neziskový subjekt, ktoré sa starajú o takýchto utečencov. Je tam prítomné IPčko, Liga za duševné zdravie, proste viac organizácií, ktoré majú fundovaných zamestnancov. Tí robia skríningy a poskytujú psychologickú pomoc. Nie je to teda v našich možnostiach, nemáme na to kapacity, nie sme profesionáli. Našou úlohou je vytvoriť neformálne voľnočasové prostredie, kde deti môžu zažívať detstvo, ktoré im bolo vzaté. Prinášame im veselosť, snahu budovať partiu, mať pocit súdržnosti a spolupatričnosti. Odbornú psychologickú pomoc im poskytujú iné subjekty.

Aj počas tábora, aj podľa aktivít, ktoré sledujem, ale aj v Gabčíkove, máte množstvo dobrovoľníkov…

Do dobrovoľníkov sa usilujeme investovať čas aj energiu a pripraviť program tak, aby nám za krátky čas nevyhoreli. Nechceme, aby sa pre niečo nadchli a makali, pokým stratia sily. Záleží nám na tom, aby boli schopní dlhodobo slúžiť, a vďaka tomu vieme potom ponúknuť aktivity pre deti v udržateľnom režime. To je dôvod, pre ktorý sa usilujeme urobiť pre dobrovoľníkov čo najviac v prípravnej fáze: čiže vyškoliť ich, dať im know-how, vysvetliť im pozadie situácie. Potrebujú vedieť, o čo v práci ide, aby boli čo najviac pripravení, aby v službe neboli veľmi zaskočení. Snažíme sa s nimi vopred veľa rozprávať a pripraviť ich. Rovnako máme mentorov skupín, ktorí sa ich pýtajú, čo zažívajú, ako sa im daria aktivity pre deti, ako na to deti reagujú, s čím majú problémy. No a potom sa, samozrejme, snažíme, aby boli medzi sebou kamaráti. Myslím, že sa to celkom aj darí, väčšina z nich sú rovesníci. Máme pekné momentky zo spoločne stráveného času, vedia sa spolu veľmi pekne porozprávať, zabaviť, či už na teambuildingoch alebo aj počas ciest do a z Gabčíkova. Sú skutočne priateľmi. Rovnako máme pre dobrovoľníkov možnosť koučingu či mentoringu v prípade, že by sa potrebovali vyrozprávať alebo spracovať niektoré veci, ktoré možno nevedeli uchopiť alebo vyriešiť.

Koľko ich máte?

Týmto programom prešlo už veľa dobrovoľníkov. Počas roka a pol je to už vyše osemdesiat zapojených ľudí. V priebehu školského roka sme mali aktívnu skupinu asi tridsiatich, ktorí po celý čas školskej dochádzky robili aktivity pre deti. Počas leta sú tu niektorí jednorazovo alebo sú tu aj ľudia, ktorí si nájdu čas len na týždeň na a ponúknu sa na výpomoc v tábore ako animátori. Na každý tábor potrebujeme pätnásť dobrovoľníkov a robíme štyri turnusy táborov.

Robíte s deťmi množstvo aktivít, máte spoločné oslavy, výlety. Aká je medzi vami komunikácia?

Výnimočné a cenné na týchto aktivitách je, že človek ihneď vidí bezprostrednú reakciu. Ja mám veľmi rada ich úprimnosť, cením si ju z hĺbky svojho srdca. Tieto deti sa na nič nehrajú, sú veľmi čitateľné, jasne a veľmi rýchlo povedia, čo si myslia, čo sa im páči, čo ich baví. Vedia povedať: Ďakujem, teším sa, super hra, parádne. Tak isto vedia rýchlo povedať: Nechce sa mi, nebudem to hrať, je to nudné. Podľa mňa to je svieže, je v nich detský duch, ktorý je v niečom ešte nevinný. Tie ich reakcie beriem ako zrkadlo.

Deti pochádzajú z Ukrajiny, ty si zo Slovenska. Akú reč používate?

Vôbec neviem ani po rusky, ani ukrajinsky. Ak som naozaj v núdzi, tak hovorím po anglicky, čomu teda tiež rozumejú. V Gabčíkove sme sa zo začiatku zapojili do doučovania slovenčiny, postupne tam pribudli zamestnaní lektori na pravidelné kurzy slovenského jazyka. Pre deti je dôležité, aby mali možnosť zapojiť sa do škôl. Je to fajn aj pre nás, slovenčina už nie je pre nás bariéra. Odkedy sú tu, nastal veľký posun v reči. Na deťoch je vidieť, že aj keď nevedia niečo vyslovene po slovensky povedať, rozumejú slovensky a vedia to nejako skomoliť. Takže sa dorozumieme. Málokedy mám pocit, že to nejde. Samozrejme, keď sú medzi sebou, veľmi rýchlo si vymieňajú informácie v ukrajinčine či ruštine, tak vôbec nestíham, nemám šancu. Plus stále hľadáme dobrovoľníkov, ktorí vedia prekladať, vždy máme v skupine niekoho, kto vie preložiť v prípade potreby z ukrajinčiny do slovenčiny alebo do ruštiny. Keby bolo veľmi zle, tak na mieste máme aj zálohu.

Ukrajinské zvyky a kultúra sú iné ako naše. Čo ťa prekvapilo a čo zase pozitívne povzbudilo z ich kultúrneho bohatstva?

Zaujímavé aktivity sme s nimi zažili okolo Vianoc. Všetko, aj tie naše tradičné sviatky, ktoré my slávime, slávia aj oni. Veľmi prežívali Valentína a Deň matiek, vlastne sa na to tak upli, na rodinu a mamy. Do nemoty kreslili srdiečka pre svoje mamy aj pre súrodencov. Musím však povedať, že sú veľkí národovci – tým, ako prežívajú lásku k vlasti. Ukrajinské deti túto lásku radi vyjadrujú a úplne bežne kreslia vlajky. Pri slávení Vianoc som si však uvedomila, že to, čo my slávime 24. a 25. decembra, pre ne nič neznamená, pretože väčšina z nich sú pravoslávni kresťania. Až potom mi došlo, či tie naše vianočné aktivity neboli tak trochu sebecké. Viaceré organizácie sme si totiž povedali, že keďže máme vtedy dovolenky, urobíme im sviatočnú atmosféru v decembri. Neuvedomili sme si, že deťom je to jedno, lebo na Ukrajine sa slávia Vianoce 6. januára, a že sme im mohli spraviť sviatočnú atmosféru po dovolenke. Pre deti by bolo určite bližšie a milšie, keby sme sa priblížili ich termínu Vianoc, ich prežívaniu, pretože v tej kultúre roky vyrastali. Nakoniec sme však pre ne spolu s Komunitou svätého Egídia zabezpečili slávenie vianočnej liturgie aj s malým pohostením.

Spomínala si, že deti sú veľmi úprimné a bezprostredné. Určite vedia pomenovať, čo sa im u nás páči a čo nie…

Najväčším problémom pre deti je, že sú v prostredí, ktoré vlastne nie je slovenské. Ladené je viac maďarsky, sú to obce a mestá, kde sa viac hovorí po maďarsky ako po slovensky. Čiže snaha organizácií, aby nabehli na slovenčinu a aby sa vedeli dorozumieť, je náročná v oblasti, kde by im viac pomohla maďarčina. No ich túžbou je, aby sa z tohto centra mohli presunúť niekam do iného mesta, na iné miesto, kde by vedeli samostatne fungovať. Perspektívne bude pre deti slovenčina výhodná, ale teraz to tak nevedia vyhodnotiť. Vidia, aká je realita. V obchode sa zdravia po maďarsky, preto sme sa aj dnes bavili o tom, aké maďarské frázy už vedia. Deťom sa ťažšie vysvetľujú takéto veci. Niekedy ich teda nie až tak teší, že sa učia jazyky, lebo to dospelí povedia a v realite to nepočujú a nepoužijú. Aj v slovenských školách v danej oblasti používajú slovenčinu len na vyučovacích hodinách, cez prestávky sa hovorí po maďarsky a preto majú problém nadviazať kontakty a priateľstvá so spolužiakmi. Inak sa im na Slovensku páči, snažíme sa im ukazovať veľa vecí, čo sa týka pohostinnosti, jedál, pamiatok, veľa spoznali aj cez iné organizácie a ony radi chodia a objavujú niečo nové.

Život v Gabčíkove je vyslovene provizórium. Ste v kontakte s deťmi, ktoré sa vracajú alebo presúvajú niekam inam?

S deťmi, s ktorými pracujeme, nemáme žiadne osobné kontakty. Sme prítomní ozaj len v ich voľnom čase. Niečo sa dozvieme z rozhovorov, keď nám povedia, že sa idú odsťahovať, že idú do Bratislavy s rodinami, alebo majú známych v zahraničí a idú tam. Vtedy im ponúkneme možnosť, kde môžu pokračovať v aktivitách, ktoré s nimi robíme my, podľa toho, kam idú a či je v dosahu nejaké naše stredisko.

Tieto deti prišli o domov, často o všetko, čo mali, aj o svoje záujmy, kamarátov… Majú ešte svoje sny? Ak áno, o čom snívajú?

Jasné, snívajú a podľa mňa sú niektoré aj veľmi ambiciózne, na niektorých deťoch to vidno. Snažia sa učiť aj angličtinu, aj iné jazyky, a podľa mňa berú školu vážne. Majú ambície, kde sa chcú dostať, čím chcú byť. Mnohé deti však túžia aj po úplne obyčajných veciach – chceli by hrať futbal, vidieť niečo zaujímavé, cestovať. Mnohé sú vytrhnuté zo svojich aktivít, boli šikovné v gymnastike, v iných športoch, v speve či tanci a túžia sa v tom ďalej rozvíjať. V tomto provizóriu sa to však nedá. Takže sny im ostali a verím, že sa im časom naplnia.