Za projektom rozprávacieho dotykového rámu vybaveného reproduktorom stojí overená autorská dvojica. Ildikó Gúziková pripravuje texty a Vladimír Maroš je zodpovedný za technickú stránku projektu. V tejto oblasti sa pohybujú od roku 2018 a vďaka ich zanieteniu môžu ľudia so zrakovým znevýhodnením už bližšie spoznávať budovu Reduty, koncertnú sieň Slovenskej filharmónie, zahĺbiť sa do mariánskeho obrazu Madony s anjelmi z Popradu a do reliéfu Extáza sv. Terézie v Slovenskej národnej galérii. Od júna pribudla do tejto významnej zbierky aj najznámejšia bratislavská katedrála, v ktorej boli korunovaní uhorskí panovníci od 16. do 19. storočia.
Chrám pre všetkých
„Dóm svätého Martina je miestom formujúcim našu minulosť a je aj miestom, ktoré je výrazne späté s naším súčasným životom. Verím, že aj vďaka rozprávaciemu dotykovému rámu bude aj naďalej miestom spájania ľudí, ktoré nás bude viesť k tomu, aby sme formovali našu súčasnosť na báze ľudskosti a porozumenia,“ hovorí Ildikó Gúziková o prirodzenosti výberu ďalšieho významného objektu, ktorý vďaka elektronickej pomôcke sprístupňuje historické stavby a diela výtvarného umenia slabozrakým a nevidiacim. Za jej textami sú desiatky hodín práce. Na to, aby boli precízne, presné a funkčné, si problematiku dôkladne naštudovala a v spolupráci s Dušanou Blaškovou z Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS) ich upravila do podoby, ktorá spoľahlivo vedie ruky pozorovateľa po reliéfe.
Katedrála sa už v minulosti snažila priblížiť komunite nevidiacich a slabozrakých. Podľa slov pomocného biskupa Bratislavskej arcidiecézy Jozefa Haľka išlo o udalosť, v rámci ktorej mohli prísť blízko k artefaktom a vnímať ich dotykom. Rozprávacie rámy im však ponúknu možnosť zoznámiť sa s chrámom celoročne.
Umelecká navigácia
Do prenosného rámu o veľkosti 50 x 45 cm sa vkladajú reliéfne platne, ktoré je nutné vytlačiť na 3D tlačiarni. I keď ide už len o čerešničku na pomyselnej torte, chce to kus trpezlivosti a dôvtipu. „Tlač reliéfu súsošia svätého Martina, ktorý sedí na koni a mečom oddeľuje svoj plášť, aby ho dal žobrákovi, trvala štyri dni. Vydarila sa až štvrtá verzia, lebo viacero častí diela je vo vzduchu, na čo boli potrebné podpery,“ usmieva sa Vladimír Maroš, ktorý stojí aj za grafickými návrhmi reliéfov.
Z reproduktoru sa užívateľom prihovárajú dva hlasy. Kým mužský hlas uvádza fakty, ženský hlas naviguje ich ruky. Samozrejmosťou je aj možnosť pripojenia na slúchadlá.
Foto: Tatiana Kubišová