Kimberly Hahnová: Vychovávať dieťa je dôležitejšie ako sebarealizácia

Ako môže žena naplno žiť svoje materské povolanie v rodine a zároveň uplatniť svoje kariérne povolanie či poslanie, ku ktorému môže byť tiež povolaná, napríklad v akademickej oblasti? Čo by ste k tomu povedali z vašej skúsenosti?

V širšom slova zmysle, a myslím, že sa to týka všetkých ľudí, si uvedomujeme, čo je Božia vôľa pre nás. Kým som sa vydala, mohla som robiť veľa vecí, ale keď som sa vydala, už som niektoré veci robiť nemohla. S manželom sme sa museli o všetkom rozhodovať spolu: kde budeme žiť, kde budeme študovať, aké budú rozhodnutia v našom manželskom živote.

Popri písaní knihy o manželstve a debatách o ňom došlo medzi mojimi priateľmi protestantmi aj k otázkam antikoncepcie. Uvedomila som si, ako málo tomu rozumiem, preto som sa do toho ponorila. Ale kým som bola protestantka, nezaujímalo ma, čo o tejto veci učí Katolícka cirkev. Vypočula som si argumenty, prečítala som si Sväté písmo, modlila som sa za to a potom som sa rozprávala so svojím manželom. Prediskutovali sme tému antikoncepcie a zmenili sme to, ako sme to dovtedy riešili. Bola to jedna z kľúčových vecí, ktorá nás priviedla ku Katolíckej cirkvi, a preto sa chcem o to podeliť.

Čo sa týka môjho uplatnenia sa (som magisterka teológie), áno, mali sme príležitosť o tom hovoriť so Scottom, aj sme sa za to modlili. Rozlíšili sme, že ak raz do mesiaca odídem z domu, nebude to deťom chýbať, ale nechodila som preč každý mesiac. Potom som však začala písať, následne som otehotnela a uvedomila som si, že žiť zmysluplný život je dôležitejšie, ako písať knihy. Narodilo sa mi dieťa, starala som sa oň. Až potom znovu nastal čas, keď sme si povedali, že už je znovu nejaký priestor na to, aby som mohla písať knihu. Zasa som otehotnela, takže zasa sa kniha dala bokom, a to preto, lebo vychovávať dieťa je dôležitejšie. Čiže povedala by som, že treba spoločne rozlišovať Božiu vôľu pre vašu rodinu a to, čo sú vaše potreby.

Pozrime sa na to cez Pannu Máriu: má veľa titulov, ktorými ju oslovujeme – Kráľovná anjelov a podobne – ale žiadny nie je dôležitejší, ako Matka. My sme už stratili zmysel pre vnímanie materstva, povolanie k materstvu. Matka nie je len ďalšia práca, ktorú vykonávame. Byť matkou nás definuje. Čiže keď som sa rozprávala s manželom, musela som si uvedomiť svoju zodpovednosť voči deťom a komplementaritu, ktorú si užívame. Niežeby otcovia mali mať kariéru a mamy ostať doma. Je to o tom, že ak chceme podporiť rodinu, otec je ten primárny človek, ktorý zarába – on tak slúži rodine, nie sebe. A ja slúžim v rodine, aby som pomáhala rodine takto. On bol pokojnejší, lebo som bola s deťmi, a ja som nepotrebovala hľadať škôlku, opatrovateľku.

Predstavte si Pannu Máriu, že príde za Jozefom a povie mu: Chcem robiť niečo zmysluplné. Môžeme nájsť nejakú škôlku, aby som mohla robiť niečo zmysluplné? Chápete? Je potrebné, aby sme zomreli sebe a investovali čas do svojich detí. Možno nebudeme spievať v spevokole, ale budeme spievať deťom. Možno nebudeme učiť iných, veď napríklad ja som mala magistrát z teológie a ľudia sa ma pýtali: „Čo s tým budeš robiť?“ A ja: „Veď budem učiť naše deti!“ Nepotrebujem za to plat, aby som mala svoju hodnotu, ja ju vidím.

Často za mnou chodili študentky: „Nie ste frustrovaná z toho, že ste doma a celý deň meníte plienky miesto toho, aby ste menili svet?“ „Viete čo? Ja mením svet tým, že mením tie plienky!“ Mám šesť detí a tri ďalšie detičky, ktoré som stratila. A prečo moje deti milujú Boha? Je to tým, že som bola ochotná zomrieť svojim snom a predstavám o sebarealizácii mimo domu, aby som mohla darovať sama seba im. Teraz mám čas, môžem cestovať so Scottom, hovoriť na verejnosti, písať knihy, nahrávať podcasty. Myslím, že to je problém, ktorý Boh vyriešil: keď chcel, aby som napísala knihu, tak mi ukázal, ako.

Je potrebné, aby sme zomreli sebe a investovali čas do svojich detí.

Hovorí niečo Písmo o Márii, plodnosti a sexualite? Mnohé sa v tomto smere trápime…

Myslím si, že vo Svätom Písme je veľa úsekov, ktoré o tom hovoria. Ale uvedomme si, že nemáme pristupovať k Písmu ako k učebnici, kde je bod jeden, bod dva, bod tri. Potrebujeme čítať, mať naozaj otvorené srdce a vnímať. Po stáročia nám dáva Cirkev uvedomelé reflexie na túto tému. Koľké z vás už čítali encykliku Humanae vitae? Ak sa vrátim budúci rok, verím, že všetky z vás zdvihnú ruku. Štrnásť strán, to je ozaj krátka reflexia od svätého Pavla VI. Vždy veľmi rada idem k jeho hrobu – neviem, či je ešte tam, keď je už svätý, ale každopádne to miesto bolo v krypte dolu. Vždy, keď tam kľačím, hovorím: „Ďakujem, ďakujem, ďakujem, že si napísal Humanae vitae!“ Čítala som ju ešte ako protestantka a bolo mi jedno, že to písal pápež. No to, čo som v nej čítala, bolo neuveriteľné, prorocké.

Vedeli ste, že v minulosti každá protestantská denominácia vo svete súhlasila s Katolíckou cirkvou? Jeden kresťanský svedok hovoril: „Kresťania by nikdy nemali používať antikoncepciu.“ Čiže čo sa stalo v sexuálnej etike a čo pomenoval Pavol VI.? Ženy sa budú cítiť použité, bude stúpať rozvodovosť, zvýši sa nevera, potraty, tehotenstvá mimo manželstva. Prečo? Pretože ľudia budú mať stále dojem, že antikoncepcia bude stále fungovať. Zvýšil sa počet tehotenstiev mimo manželstiev a je to tragické, bude to udierať našu zraniteľnosť. Čo sú tie argumenty, ktoré povedal pápež? Objasnil, že akékoľvek použitie antikoncepcie je veľmi vážny hriech. Čiže je to taký hriech, po spáchaní ktorého musíte ísť na spoveď. Toto nebol jeho názor, toto je učenie Cirkvi, ktoré pápež v encyklike zdôraznil. Prečo by to Cirkev robila, prečo by inak obmedzovala našu slobodu? Pretože Pán prostredníctvom Cirkvi chce, aby sme robili to, čo chce Ježíš: aby sme poznali pravdu, pretože pravda nás oslobodí. Je to kvôli našej slobode. Nie je to preto, aby nás to nejako zväzovalo, alebo preto, aby nám to dalo „putá na ruky“, aby sme mali desať až dvanásť detí. Je to preto, aby sme poznali a žili pravdu. Tieto bábätká, naše deti, spájajú našu lásku, ukazujú našu lásku jeden k druhému. Deti milujú, keď vedia, že ich rodičia môžu mať ďalšie dieťa.

Raz, keď som sa trápila, či môžem znovu otehotnieť, prišla za mnou moja dcéra a hovorí mi: „Ja sa modlím za ďalšieho súrodenca! Je to možné?“ „Áno, je to možné,“ hovorím jej, „ale už sa nepýtaj, nechcem zachádzať do ďalších detailov.“ Ale dcéra chcela len vedieť, či sa má za to modliť, či to vôbec prichádza do úvahy.

Existuje päť dôvodov, ktoré ma presvedčili, že máme v tomto dôverovať Bohu. Toto bol kľúčový moment v mojej konverzii na katolicizmus. Prvým dôvodom je, že Otec, Syn a Duch Svätý nás stvorili na svoj obraz. Boh je Otec, Syn a Duch Svätý. Boh sa svojou láskou vylieva do Syna, Syn do Otca a ten vzťah medzi nimi je taký skutočný, že sa stáva osobou. Nie je to len pocit, je to naozaj niečo spoločné. Toto spoločenstvo darcov lásky vytvorilo muža a ženu, ich obraz.

Druhý dôvod: máme z toho požehnanie. V knihe Genezis sa píše, že Boh požehnal Adama a Evu a povedal im, aby sa plodili a množili. Povedal im, že ich povýšil nad všetky zvieratá a všetky stvorené veci. Pozrite sa na Genezis po páde, po zrade. Boh hovorí Adamovi a jeho manželke znova to isté: mali by sa množiť a plodiť. Máme povolanie odrážať Boha. Ako? Keď dávame svoju lásku manželovi alebo manželke. Môj manžel hovorí, že po deviatich mesiacoch môže byť táto láska veľmi skutočná, budete ju musieť pomenovať reálnym menom. Boh nás teda naozaj pozýva plodiť. V Katolíckej cirkvi musíte súhlasiť, že prijmete deti a že ich budete vychovávať vo viere.

Tretí dôvod: nájdite mi text, ktorý hovorí: Požehnaný je pár, ktorý sa zastaví po treťom dieťati, aby sa mohli vrátiť na univerzitu. Nie je to tam nikde, pretože deti sú vždy požehnanie. Pýtam sa teda sama seba: vidím deti tak, ako ich vidí Boh?

Štvrtý dôvod: prirodzený zákon. Nebolo to v mojej tradícii, ale bola som zvedavá. Čítala som jednu knižku od katolíckeho autora Sex a manželská zmluva a bolo to naozaj veľmi zaujímavé. Uviedol v nej príklad, kde hovorí: Prečo jeme? Jeme, keď sme šťastní na oslave. Jeme, keď sme smutní – teda aj na kare. Jeme teda, keď sme šťastní, keď sme smutní, jeme, pretože to dobre vonia, možno ani nie sme hladní, ale dobre to vonia, tak si to dáme… Ale prečo by ste jedli niečo hnusné? Prečo by ste jedli nejaké chrobáky? Iba preto, že by ste boli zúfalí, aby ste prežili. Takže zámerom jedla je výživa. Je veľa dôvodov, prečo jeme, ale je len jeden cieľ.

Kedysi v starom Ríme mali v miestnostiach, kde jedli, kdesi v rohu také nádoby. Keď Rimania jedli a chceli jesť ešte viac, šli do toho rohu a viete, čo sa stalo… Vyvracali sa do tej nádoby, vrátili sa k stolu a jedli ešte viac. Ako voláme v našej kultúre to, keď ľudia naschvál vracajú to, čo zjedli? Nazývame to porucha príjmu potravy. Toto pomenovanie vychádza z prirodzeného zákona, lebo vyvrátiť jedlo nie je prirodzené. A autor to komentoval tak, že s antikoncepciou je to rovnako, akoby sme boli na hostine lásky a potom by sme tú lásku vyvracali. Musíme povedať sebe a svojmu partnerovi: Ja som tvoja a ty si dar pre mňa. Ja sa dávam ako dar tebe, ty sa dávaš ako dar mne. Okrem toho, že antikoncepciou odmietam tvoje vajíčko alebo spermie a zničím ich, hovorím aj toto: Odmietam to, v čo môže vyústiť naša láska. Toto naozaj nie je reflexia Boha, Boh takýto nie je, nie je to pravda o ňom.

A posledný dôvod, ktorý bol pre mňa dôležitý, hoci som sa zaň nemodlila, sa týka antikoncepcie. Môj otec je pastor, stretol sa s nami a spýtal sa: „Aký typ antikoncepcie používate?“ Povedala som, teraz beriem túto tabletku. A on len: „Dúfam, že je to pre vás bezpečné, ale poďme ďalej.“ No dobre… Ani Scott sa za to nikdy nemodlil. Vždy sme si hovorili: deti proste prídu. Potom som si uvedomila, že je to také dosť americké. Dala som Bohu svoje srdce, svoju myseľ, ale nedala som mu svoje telo. Ja poviem tebe, Bože, kedy nám dáš deti – a to je celé naruby, to je celé zle. Chcela som, aby bol Ježiš Pánom celej mojej osoby, celého môjho „ja“, a to muselo zahŕňať aj plodnosť.

K chlapcom sa správame čoraz viac tak, akoby mali byť dievčatami.

Môžem povedať, že sme to zmenili v jeden konkrétny deň: 1. apríla. Viem, že som si do denníčka napísala: Neviem, či som blázon alebo blázon pre Krista. Scott hovorí: „Dajme tú antikoncepciu niekam do poličky alebo do skrinky, ak by sme si to rozmysleli.“ Ale ja som povedala: „Nie, vyhoďme ju.“ Prešli sme na prirodzené plánovanie rodičovstva. Nie je to katolícka antikoncepcia, nie je to to isté. Potom som si chcela dokončiť titul, no trvalo ďalších deväť mesiacov, kým sa nám podarilo počať ďalšie dieťa. Odvtedy sme už nikdy nepoužívali prirodzené plánovanie, ale počala som ešte deväťkrát a porodila som ešte šesť detí. Máme dvadsaťjeden vnúčat a ešte ďalších jedenásť, ktoré boli – žiaľ – spontánne potratené. Denne prosím tých jedenásť vnúčat a moje tri deti, aby za nás orodovali. Určite vidia tvár Krista, sú v jeho prítomnosti a ja verím, že nás milujú ako svojich rodičov a starých rodičov. A som veľmi vďačná Bohu, že ich životy nie sú stratené.

Čo sú podľa vás najväčšie výzvy pre veriacu ženu dnešnej doby?

Myslím si, že najväčšou otázkou v mojej kultúre je degenerácia materstva. Minule som videla reklamu o vedeckom odbore matematika, informatika, fyzika. Snažila sa inšpirovať mladé dievčatá, ktoré oň možno nemali taký záujem a zaznel tam komentár: „Ak nedáte možnosť dievčatám premýšľať o tomto v mladosti, nebudú o tom uvažovať vôbec.“ Čo je asi pravda. A ja som si pomyslela: Čomu sú ľudia vystavení, keď uvažujú o deťoch? Čoraz viac rodín má málo detí, čo znamená, že deti nemajú súrodencov. Možno ani nevedia, že ich matky mali potraty. Alebo že potraty absolvovali ich tety a ujovia a preto nemajú bratrancov a sesternice. Často deti majú plyšákov, ale nie bábiky. Myslím, že je to tragédia, pretože to ide ruka v ruke s kultúrou, ktorá je spojená s potratom. Vyhýbame sa deťom aj bábikám, akoby to bol mor. Úplne sa redukuje dotyk alebo kontakt s takýmito vecami.

Ak by som ja mala nastaviť hranice, aby to malo význam, tak by spermia mala ísť len tam, kde je plodná: v tvojej žene. Teda každý sexuálny akt, ktorý nie je otvorený životu, nie je správny. Myslím teda, že momentálne je tu veľká kríza materstva. Neverím, že rozumieme svojim kňazom tak, ako potrebujeme. Myslím, že existuje nedorozumenie, ak si niektorí myslia, že ženy môžu byť kňažky. Nemôžu. Boh nemá pohlavie, ale Ježiš si vybral, že príde ako muž, vybral si aj mužov, aby boli učeníkmi. A keď sa pozrieme na Máriu, myslíte si, že je to žena, ktorej život nemal žiadny vplyv na Cirkev? Je Kráľovnou anjelov, mučeníkov, Kráľovná všetkého, takže určite nie je pravda, že by nemala na Cirkev žiadny dosah.

Myslím, že k chlapcom sa správame čoraz viac tak, akoby mali byť dievčatami. Vnímam, že aj vzdelávanie je viac nastavené na ženské potreby a chlapci dostávajú horšie známky možno práve preto, lebo to nie je „ich“. Moja dcéra by si určite rada písala a kreslila, jej silnou stránkou je jemná motorika. Chlapci radi behajú, skáču, to sú veci, ktoré robia radi. Vzdelávanie je teda viac nastavené na dievčatá. Keď som vošla do našej triedy v dome a videla som, že môj syn má príliš veľa energie, povedala som mu: „Skôr, než začneme vyučovanie, musíš desaťkrát prebehnúť dom a okolo domu.“ A on mi na to: „Fakt? Môžem?“ Išiel, vybehal sa. Potom sme mali hodiny matematiky, kde skákal na lopte… Potrebujeme zmeniť myslenie a obnoviť rozdiely medzi chlapcami a dievčatami. Týmto je potrebné nahradiť tie zvláštne otázky typu: Nechcel by si byť radšej dievča? Nechcela by si byť radšej chlapec?

Myslíte si, že takúto cestu, ako ste našli vy, nájde každá žena? Ja som na pokraji vyhorenia po piatich rokoch doma s dvoma deťmi. Plodnosť mi niekedy príde ako záťaž…

Tento problém má viac úrovní. Po celom svete hovoríme pravdu ženám a mužom o Božom tele, o Cirkvi, ako o dare. Ale ak máme v správe Božie telo od Boha, potrebujeme hľadať aj praktické spôsoby, ako pomáhať znášať záťaž. Záťažou pre ženu nie je dieťa, ale je to hora bielizne alebo účty, alebo nedostatok spánku. To sú dôvody a sú aj iné, prečo sa necítime dobre. Niektoré z nás sedíme bokom a pýtame sa: „Ako len ona teraz zvláda to ďalšie dieťa?“ Nie, my chceme a potrebujeme si pomáhať. Hľadajte niekoho, kto má dieťa – mohli by ste tejto žene s niečím pomôcť? Áno, sú tam výzvy, ale riešením nie je ísť proti Božiemu slovu, proti Cirkvi a robiť si, čo chcete, byť sebeckí. Ale otázka je: vieme si navzájom pomôcť, keď má niekto dieťa? Viete mu uvariť jedlo? Alebo ponúknuť, že mu postrážite dieťa počas svätej omše? Alebo zastavíte sa u niekoho, kto má dieťa, na hodinku, aby sa tá žena mohla ísť modliť, alebo aby sa išla prejsť alebo si zahrať chvíľku na klavíri?

Mala som známu, ktorá tri hodiny týždenne dobrovoľníčila tak, že prišla do rodiny a tri hodiny robila to, čo bolo potrebné. Či už varila, alebo vzala deti, aby si mohli rodičia niečo vybaviť. Proste to dievča robilo niečo preto, aby zmiernila tento tlak. Áno, je veľa mladých matiek, ktoré chcú byť s deťmi, ale cítia sa izolované, osamelé… Ale ony nie sú samy – nebudú sa cítiť osamelé, ak budeme s nimi, ak sa na ne usmejeme, keď nám povedia, že čakajú ďalšie dieťa… Potrebujeme ich uistiť v tom, že dieťa je požehnanie. A potrebujeme byť praktickou pomocnou rukou, to je úloha Božieho tela, Cirkvi. Povedať pravdu, ale zároveň prísť a povedať: „Ako môžem pomôcť? Čo môžem pre teba urobiť?

Raz mi takto doniesli úžasnú večeru, pečené mäso. Normálne som sa rozplakala. Tri dni sme mali čo jesť, proste mi to táto známa z kostola poslala. Volala mi: „Pozri sa pred dvere, poslala som ti prekvapko na večeru.“ To bolo také obrovské požehnanie! A my môžeme takto požehnávať iných a pomôcť im, aby boli v srdci otvorení životu. Myslím si, že toto je čin, ktorý od nás Cirkev očakáva.

Prečítajte si tiež

Kimberly Hahnová: Mária vie, aké je to byť bezmocný