Kimberly Hahnová: Mária vie, aké je to byť bezmocný

Foto: Jíří Dvořák
Pre nás Slovákov je pojem „Sedembolestná“ už samozrejmosťou. Sme vedení k poznaniu siedmich bolestí Panny Márie. Mnohí si ju predstavujeme ako kôpku utrpenia bez akejkoľvek nádeje a radosti. Presne túto falošnú predstavu narúša manželka známeho amerického teológa Scotta Hahna Kimberly Hahnová (66). Mária nebola iba chodiacim smútkom, ale prežívala aj mnoho radosti. A to aj vďaka tým skúškam, ktorými prešla. Hoci pre samotnú Kimberly bolo najväčším problémom prijať Máriu ako svoj vzor, dnes svedčí a učí bývalá protestantka nás, ako žiť s touto Mamou. Na sviatok Sedembolestnej Panny Márie prinášame jej prednášku s názvom Sedembolestná - Sedemradostná, ktorá zaznela v júni na festivale Bratislavské Hanusove dni.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Mária urobila to, čo chce urobiť každý: povedala na Božie volanie „áno“

Žiadna z prekážok pri vstupe do Katolíckej cirkvi nebola pre mňa taká veľká ako práve Panna Mária. Ona mi predstavovala odklon od skutočného nasmerovania na Pána. Nerozumela som, prečo jej pripisujú božskosť, prečo jej dávajú také tituly ako Kráľovná nebies, Matka Božia. Nedokázala som tú lásku, ktorú som cítila k Ježišovi, preniesť aj na Máriu. Pritom Scott zdieľal so mnou svoju veľkú lásku k Márii. Preto som vedela, že musím aspoň preskúmať jej úlohu.

Vôbec som tomu nerozumela, pretože aj keď katolíci veľmi zvýrazňujú Máriinu úlohu, nekatolíci ju priam zanedbávajú. A tak som prosto podvedome vylúčila Máriu zo svojho života, a to aj zo svojho života viery. Nikdy som si neuvedomovala, že by to mal byť môj vzor. Ale teraz vidím, že ona spravila to isté, čo som chcela spraviť aj ja: priamo odpovedala na Božie volanie. Veľmi som oceňovala toto jej „áno“. Ona je naozaj moja duchovná matka, priam viac ako ktokoľvek iný. Mária teda nie je len nejaký obal, ale je dar, ona sama je skutočným darom. Ona nás cez prijatie bolesti aj radosti učí žiť s Bohom.

Keď som študovala Písmo, spoznala som ju lepšie. A chcela by som, aby ste ju lepšie spoznali aj vy. Môžem vás uistiť, že Mária je naozaj vašou duchovnou matkou. Potrebujeme tak spoznať, čo pre nás spravila, čo spravila pre jej Syna, nášho Vykupiteľa. Poďme sa teda pozrieť na to, ako sa Písmo pozerá na Máriine radosti a bolesti.

Jej radosti sú naozaj výnimočné, pretože keď sa stala Matkou Vykupiteľa, podelila sa o neho aj s ostatnými. Ale jej utrpenia boli oveľa väčšie, pretože utrpenia duše sú horšie ako utrpenie tela. Preto je pre nás naozaj dobré uvažovať spolu s Máriou nad vierou, nádejou a láskou, ktorá jej bola venovaná. Avšak zároveň bola aj od nej požadovaná. Naša Matka nie je len posol, nie je len pozorovateľ, ale je skutočne účastníčkou našej cesty viery. Je žijúca duša, ktorá nás prijíma s otvoreným náručím a s objatím Matky. Robí to s tou istou láskou, ktorou objímala a milovala svojho Syna. Je veľmi zapálenou ženou, ktorá vstupuje do bolestí iných ľudí.

Prvé radosti a bolesti

V prvej kapitole Lukášovho evanjelia sledujeme zvestovanie, Mária sa dozvie, že bude mať Ježiša. Na všetko, čo od nej Boh chcel, odpovedá „áno“. V Lukášovi sa píše: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“  Jej odpoveď nie je: „Nie, nie, nie, ja by som nemohla vychovať Božieho Syna. Jej odpoveď je: „Som k dispozícii, môžeš ma použiť na svoj plán.“ Boh má plán na náš život, na môj aj tvoj život. Môžeme byť pokúšaní odpovedať strachom, určite máme svoje otázky a neistoty. Ale ona chce, aby sme odpovedali s vierou, s milosťou, aby sme povedali „áno“ ako ona. Čo nasleduje hneď ďalej, je jej prvá bolesť: je tu zmätok. Jozef sa neteší tak, ako ona, nemá takú istú radosť. Čiže na všetko je Mária sama. Neskôr však Pán odhalí svoj plán aj Jozefovi a on skromne odpovedá tiež. Niekedy sa stane, že si musíme tie dobré správy niesť sami. O tom, že budeme mať bábätko alebo že mám novú prácu, no ostatní s nami nezdieľajú túto radosť. Ale môžeme sa modliť za to, aby ju raz s nami prežívali. 

Potom nasleduje radosť číslo dva: bez akéhokoľvek zaváhania si Mária naplánuje cestu k Alžbete. Chce sa podeliť so svojou radosťou s niekým, kto to pochopí, porozumie. Chváli Pána vo svojej modlitbe Magnificat. Budúce generácie ju budú nazývať požehnanou, aj my sme medzi tými generáciami. Najpravdepodobnejšie ju svätý Jozef sprevádzal, aby ju ochraňoval, aby ochraňoval Svätú rodinu. Bol svedkom Alžbetinej odpovede, keď povedala: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života! Ako je možné, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“

Pred mesiacom sme boli vo Svätej zemi. Tam nám sprievodca povedal o tradícii medzi kresťanmi, že na tri mesiace, kým bola Mária u Alžbety, Jozef šiel do chrámu a v ňom žil. Pripravoval sa na to, aká bude jeho úloha ako adoptívneho otca nášho Pána.

Potom máme v Lukášovom evanjeliu bolesť číslo dva: Po troch mesiacoch sa Mária aj so svätým Jozefom vracia domov, pripravuje sa na pôrod Pána. A do toho zasahuje cisár so sčítaním ľudu, musia sa presunúť. Musia ísť tam, kam ich volajú. Premýšľam nad Jozefom, on bol tesár. Určite urobil kolísku pre Ježiša, ale nemohli ju zobrať so sebou. Ak ju spravil, musel ju nechať tam a odložiť. Teda prišli do Betlehema a nemajú kde zostať. Rozmýšľajú, hľadajú, kde by Mária mohla porodiť. Nakoniec porodí naozaj v nejakej maštali, v príbytku pre zvieratá. Veci často nefungujú spôsobom, akým by sme chceli a očakávali, ale Mária a Jozef nás učia, že môžeme dôverovať Pánovi.

Po tejto bolesti prichádza radosť číslo tri: Mária porodila krásneho chlapčeka. Ona aj Jozef ho zbožňujú. Kedykoľvek máte bábätko, ste v pokušení zbožňovať toto bábätko. A oni to urobili tiež. Dostali to potešenie držať v náručí svojho synčeka. Prišli pastieri a priniesli dobrú zvesť od anjelov. A Mária zachovávala všetky tieto slová, ako hovorí o tom Písmo, vo svojom srdci a premýšľala o nich. Robíme to tiež ako Mária? Rozmýšľame nad úžasnými vecami, ktoré Boh robí v našom živote? 

Potom je tu radosť číslo štyri: Mária a Jozef prinášajú malého Ježiša do chrámu. Mária a Jozef ponúkajú aj holubov, to je niečo, čo dávajú najchudobnejšie páry ako obetu. Simeon, plný Ducha Svätého, prináša Ježiša a hovorí: „Moje oči videli tvoju slávu, ktorú si pripravil na slávu všetkých národov, svetlo na osvietenie pohanov a na slávu Izraela, tvojho ľudu.“ A Mária a Jozef? Ich odpoveď bola, že nad tým úplne užasli. Tento Simeon čakal celý život na to, aby privítal Vykupiteľa. A naozaj sa to stalo.

Mária potrebuje odvahu k tomu, aby čelila vedomiu, že Ježišov život bude ohrozený. Musí sa vzdať svojho práva mať radosť bez bolesti a smútku.

Potom prichádza bolesť číslo tri: proroctvo Simeona. Simeon požehnal Máriu a Jozefa a potom hovoril Márii: „Uvedom si, že toto dieťa je ustanovené na pád a povstanie mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať. A aj tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ Toto proroctvo skrýva naozaj veľa bolesti pre Máriu a Simeonovo proroctvo zahŕňa aj veci, ktoré majú prísť. Mária potrebuje odvahu k tomu, aby čelila vedomiu, že Ježišov život bude ohrozený. Musí sa vzdať svojho práva mať radosť bez bolesti a smútku. Miluje svojho Syna a bude trpieť, ak aj on bude trpieť. Stále súhlasí s vôľou Boha, stále sa mu podvoľuje, ale určite musela mať v sebe veľa otázok: Kedy sa to stane? Kde sa to stane? Ale musí jednoducho dôverovať. Nie sú jej dané žiadne detaily, žiadne podrobnosti. Bola skúšaná bolesťou, no nepokúša sa z nej dostať von. Ak máš nejaké obavy, vždy môžu potopiť našu loďku. Ale Mária si stále vyberá, aby dôverovala Bohu. Sústredí sa na neho, namiesto toho, aby sa sústredila na svoje obavy. Čelí tej neistej budúcnosti bez strachu. Nevie, čo presne spôsobí jej bolesť v budúcnosti, ale rozhoduje sa dôverovať Otcovi, tomu, ktorý vie a pozná budúcnosť.

Utrpenie je v našom živote nevyhnutné. Nedokážeme kontrolovať všetky životné okolnosti, ale môžeme si vybrať odpoveď a reakciu. Často prijímame všelijaké nové správy, môžu byť dobré i zlé, napríklad aj to, že z našich drahých niekto zomrie. Mnohokrát nám to môže dať dôvod prehĺbiť náš život a vďačnosť. Všimnite si, že proroctvo je iba pre ňu, Jozef tam už nebude. Existuje iba jeden dôvod, prečo by tam Jozef nemal byť. A to preto, lebo tam už nemôže byť. Čiže proroctvo zahŕňa aj skutočnosť, že bude pravdepodobne mladá vdova. Prečo by tam inak Jozef nebol? A potom v ďalšom verši sa hovorí: Práve v tú chvíľu prišla aj prorokyňa Anna. Písmo píše, že aj ona bola vdovou v mladom veku, takže hneď po tom Simeonovom proroctve Anna zdraví Máriu.  A uteší ju – hovorí, že môže prežiť.

Potom je tu radosť číslo päť: návšteva troch kráľov. Mária a Ježiš sú svedkami toho, že ich prišli navštíviť traja králi. Tí cestovali tisíce, stovky míľ preto, aby sa poklonili Kráľovi, a priniesli mu veľmi drahé dary – zlato, kadidlo a myrhu.

Bolesť číslo štyri: útek do Egypta. V Matúšovi v druhej kapitole, hneď, ako králi odišli, je Jozef v sne upozornený, že im hrozí nebezpečenstvo. Duch Svätý hovorí tento plán Jozefovi a je to veľmi urgentné. Jozef ho hneď poslúchne. Hovorí Márii: „Poď, musíme hneď vstať a ísť.“ A Mária ho rýchlo poslúchne. Nehovorí, predsa ku mne väčšinou hovoril ten anjel! Hneď reaguje, vôbec ho nespochybňuje, ani jeho vedenie. A tým sa Mária vlastne vzdáva svojho práva vychovať syna, kde chce, blízko rodiny. Vedeli o proroctve Ráchel, ktorá plače pre svoje deti. Iní rodičia čoskoro oplačú svoje deti, keď oni utekajú s Ježišom. Mária nemôže zachrániť týchto rodičov a ich detičky od tejto bolesti, ktorá sa stane. Nemôže ich upozorniť, nemá na to čas, musí hneď ísť. Všetko nechajú za sebou: aj Jozefovu dielňu, celé svoje vlastníctvo. Musia zanechať za sebou všetko, čo je im známe, všetkých ľudí, kultúru, jazyk, všetko nechávajú za sebou. Museli odísť ešte v tú noc. Mária a Jozef museli pretrpieť to, že sa musia takto premiestniť. Museli sa cítiť zraniteľní, osamotení, ďaleko od rodiny, nevedeli, ako dlho budú preč. Išli do židovskej komunity v Egypte, nevedeli, čo ich tam čaká. A čo malý Ježiš? Ako sa cítil počas tejto cesty? Určite bol aj unavený, hladný, často preto boli v nebezpečenstve. Mária to určite všetko prežívala. Ale poznala aj Písmo a odtiaľ čerpala silu.

V žalme sa hovorí, že Ježiš je naše útočisko, naša pevnosť, naše prístrešie. Musíme opustiť to, čo je známe, ak chceme byť poslušní voči Bohu. Obrátenie, ktoré poznám vo svojej rodine, musí umožniť nejaké duchovné oddelenie od rodiny a priateľov. A naozaj som našla úžasnú radosť, keď som nakoniec nasledovala svojho manžela. Na začiatku to nebolo, ale nakoniec áno.

Byť denne rodičom neznamená, že musíme byť vševediaci, všemohúci. Nemôžeme byť.

Teraz prichádzame k radosti číslo šesť: keď našli Ježiša v chráme. Mali príležitosť žiť skrytý život, boli spolu každý deň.

Prichádzame k bolesti číslo päť, keď Ježiša nevedia nájsť tri dni. Mária a Jozef berú Ježiša na sedemdesiatmíľovú cestu so sebou z Nazareta do Jeruzalema na Veľkú noc. Ježiš je povoľný a oni si myslia, že je teda niekde medzi príbuznými. Ale Ježiš si vyberá niečo iné: je to akt rebélie? Nie je to rebélia, ale je to v niečom iné, ako ich vôľa. Celý jeden deň cestujú s davom, s príbuznými, kým si uvedomia, že Ježiš tam nie je. Musia sa vrátiť do Jeruzalema, čo v podstate trvalo zas celý jeden deň. A potom ho našli až na tretí deň. Táto nevedomosť je predpoveď tej bolesti, ktorá ešte len príde. Mária a Jozef boli určite frustrovaní, zmätení, mali obavy, možno nejedli a nespali. Z veľkej radosti, ktorú zažívali s priateľmi v chráme, príde zrazu toto. Je táto udalosť naplnením Simeonovho proroctva? Nevedia. Ako rodičia vieme, že nie je jednoduché rozlíšiť medzi skutočnou a falošnou vinou, keď je dieťa v nejakom zmysle stratené. Také otázky „čo, keby?“ nás môžu úplne vykoľajiť. Len prostredníctvom milosti od Boha môžeme byť lepší rodičia. A naši rodičia budú vždy v Božích rukách. My môžeme deti len zveriť Bohu. Kde ho nakoniec našli? V chráme, ako sa rozprával so starejšími. Nikto nechápal, ako môže byť taký múdry, žasli nad jeho vedomosťami. On bol veľmi pokojný, aj keď bol bez jedla a strechy nad hlavou už tri dni. A jeho odpoveď je neuveriteľná: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ V niečom sa to môže zdať až opovážlivé voči rodičom, ale on vedel, že je hlavne Boží syn. Ježiš si bol vedomý, kto je a aké je jeho poslanie. Poznal Božiu vôľu, vedel, čo robil. Byť denne rodičom neznamená, že musíme byť vševediaci, všemohúci. Nemôžeme byť. Zlyhali Mária a Jozef v ochrane Ježiša? Nie. On už nepotreboval ich pomoc, rozhodol sa, že si nebude pýtať povolenie. Teda mali tento moment bolesti, keď ho hľadali, a potom radosť, keď ho našli. A potom sa snažili nájsť zmysel tejto udalosti, bola to aj ich radosť – keď sa Ježiš vrátil domov a oni rozmýšľali o všetkom, čo sa stalo.

Foto: Augustín Jadroň/Človek a Viera
Stupňovanie bolestí

Mária si teraz ešte niekoľko rokov Ježiša užije, ale už predvída rozdelenie, ktoré je pred nimi. Utrpenie rodičov je v tom, že zažívajú veľa neistoty, majú obmedzené poznanie. Keď sa konečne dostaneme do toho rodičovstva, musíme sa odučiť. Musíme deti nechať, musíme si pamätať, že deti patria Bohu. Potrebujeme sa vzdať práva, že nebudeme dieťa riadiť celý život. Musíme si vyhradiť čas, aby sme si uvedomili, že Boh vedie naše dieťa a dôverovať mu v tom. Mária sa vzdáva práva určovať, čo má Ježiš robiť, necháva to v Božích rukách.

A prichádzame k bolesti číslo šesť, o ktorej vieme, že bola niekedy medzi tým, ako ho našli v chráme a časom, keď prišlo ukrižovanie. Niekedy v čase učenia Ježiša prichádza smrť Jozefa. Simeon to Márii predpovedal, čo sa stane na jej ceste, aj to, že tam Jozef nebude, lebo už nebol na tomto svete, aj keď duchovne bol určite s nimi. Teraz prichádza niekoľko bolestí a až potom radosť.

Mária sa vzdáva práva určovať, čo má Ježiš robiť, necháva to v Božích rukách.

Bolesť číslo sedem – Mária stretáva Ježiša na krížovej ceste. Mária je prítomná pri Ježišovom utrpení na krížovej ceste. Má odvahu a príliš veľkú empatiu, aby tam nebola. Toto je tá najťažšia vec, ktorú potrebujem pochopiť: Mária potrebuje rozšíriť odpúšťanie na všetkých počas toho, ako Ježiš trpí. Chce, aby bola s Ježišom počas tej cesty utrpenia. Nesie jeho, kým on nesie kríž. Jej prítomnosť ho povzbudzuje. On dobrovoľne dáva život, aby nás vykúpil, aj keď to vyzerá, že iní ho zabíjajú. Mária je tohto svedkom a sprevádza ho. Je bezmocná, nevie to zastaviť a zároveň jej vlastné utrpenie zvyšuje jeho utrpenie a naopak. Ale pritom si navzájom pomáhajú niesť utrpenia za spásu sveta. Mária vie, aké je to byť bezmocný: tak ako keď naše veľké deti majú svoje veľké bolesti, aj keď je to niekedy nespravodlivé. Dôveruje Bohu, že spája jej utrpenie s Ježišovým, že spája jej srdce s Ježišovým. Učí sa v tej situácii odpúšťať namiesto toho, aby vybuchla. Odpúšťa všetkým, ktorí ho opúšťajú. Všetci okrem Jána utiekli a ona im odpúšťa. Sú tam ľudia, ktorí Ježiša nepoznajú, rímski vojaci. Pozoruje ho, ako nesie kríž na Kalváriu. Vidí tých všetkých, ktorí mu priamo ubližujú.

Naša odpoveď na utrpenie je často smútok. Uzavrieme sa do seba, aby sme sa nejako utešili. Najmä vtedy, keď dôvod nášho utrpenia je nespravodlivosť. Ale Mária so svojou bolesťou, aj keď je spôsobená nespravodlivosťou, sa neuzatvára do seba, nie je ženou smútku. Je matka plná bolesti, no nikdy nestratila cnosť radosti, aj napriek utrpeniu. Aj podľa katechizmu to nie je Matka najsmutnejšia, ale Matka plná bolesti.

Tak sa dostávame ku bolesti osem, v Jánovi, v devätnástej kapitole a v ďalších veršoch. Je tam citát: „Pod Ježišovým krížom stála jeho matka, sestra jeho matky Mária Kleopasova a Mária Magdaléna.“ Nevie zobrať jeho utrpenie, ale vie ho zdieľať. Stojí pri kríži, ale nie je pod ním zdrvená. Ostáva silná pre neho. Je tam čulá, je tam prítomná. Táto odvážna láska sa ukazuje cez jej prítomnosť. Nesústredí sa na svoje vlastné utrpenie, ale na to, aby bola prítomná pri ňom. A zrazu počuje, ako hovorí: „Žíznim.“ Uvedomuje si, že to nie je len o pozemskom smäde, ale že Ježiš má smäd po dušiach. Ako Matka Tereza hovorí, že Ježiš nad ňou rozmýšľa a s ťažkosťou sa na ňu obráti. Musí sa vzoprieť klincom, otočiť sa k milovanému učeníkovi a darúva tohto milovaného učeníka jej. A tak dáva aj nám svoju matku, ako milovanú: „Hľa, tvoja matka!“ A Márii hovorí: „Viem, že som tvoje jediné dieťa, ale teraz môžeš rozšíriť svoje materské srdce na všetky deti tohto sveta.“ Ježišov príkaz ukazuje Márii, ako odpúšťať najmä to, keď sme nevďační voči tomu, čo všetko pre nás Ježiš a Mária urobili. Ježišova obeta je dokonalá a Mária to rešpektuje a pokračuje v nej. Vzdáva sa svojho práva zomrieť skôr, ako jej dieťa. Nevybuchne, že toto musí prežiť, ale stáva sa útočiskom hriešnikov. Priťahuje nás to k nej. Aj keď robíme hriechy, ona nás pozýva k pokániu, k svätej spovedi, aby sme získali tie milosti, ktoré môžeme.

Bolesť číslo osem: zúbožený Ježiš je vložený do lona matky. Mária dáva späť to, čo jej bolo dané a to telo Ježiša. Na tele záleží, lebo to sú ruky, ktoré objímala a držala, sú to líca, ktoré bozkávala. Telo nie je len nejaká schránka, ktorá obsahuje ducha. Ježišovo telo bolo určite ťažké, ale bol to jej jediný vzácny syn. A Mária ho potrebuje pohojdať, pohladkať, ešte raz. Vidí jeho rany zblízka, bičovanie, korunovanie tŕním, klince. Vie, že toto utrpenie dal za nás, za hriešnikov. Plakala? Bola jeho matka? Bola židovská matka?

Ľudia mi hovoria, to je také bezbožné, keď si predstavíme, že Mária plakala nad synom… Ale veď to nebol nedostatok viery! Bol to skutočný smútok, jasné, že plakala. Keď Ježiš mohol plakať pri Lazarovi, tak určite mohla plakať aj ona pri Ježišovi. A tým ukazuje obrovskú cnosť empatie. Je to ľútosť so zbožnosťou. Áno, povedali jej, že musia zobrať toto telo, akože jej ho len nechajú? Mária sa vzdáva práva, aby ho držala tak dlho, ako potrebuje. Má naozaj skutočný smútok, ale bez horkosti. Vie, že on bol Spasiteľ sveta a trpel za vykúpenie, aby nás vykúpil. Práve jej obeť umožnila jeho obeť, pretože ona prijala túto možnosť. Preto sa Panna Mária nazýva Matka bolestná a Matka samoty, lebo niektoré utrpenia niesla sama. A to je dôležité pre kňazov, lebo ona môže byť ich útechou, keď sa cítia sami. Je taký citát, kde sa hovorí, že Boh predurčil Máriu a kňazov, aby zvládli fyzicky aj duchovne niesť telo Krista.

Prichádzame k ďalšej bolesti. V Jánovi, v devätnástej kapitole: pochovanie Ježiša. Mária nebola nikdy naviazaná na Ježiša, opäť sa rozhodla, že ho nechá ísť. No vždy jej časť bola s ním, a teraz tá časť zomrela. Čas je neúprosný, sabat je blízko, preto potrebujú pripraviť hrob. Vzdáva sa svojho práva, aby vybrala hrob, aby pripravila jeho telo na pochovanie. Netušila, ako ho pochovajú, ale Boh sa o to postaral. A potom aj ten nový učeník, Jozef z Arimatey, ktorý má špeciálne povolenie od Piláta, aby ho mohli dať do novo vytesaného hrobu. Bol to hrob, ktorý ešte nikto nikdy nepoužil. Nikodém priniesol obrovské množstvo vonných olejov, aby ho pomazali. Keď sa Ježiš narodil, zavinula ho do plienok a položila do jasieľ, a teraz ho museli iní ľudia zavinúť do plátna. Ona urobila, čo mohla. Pristupovala k jeho telu s láskou a rešpektom, ale teraz ho už musela nechať ísť. Tieto bolesti nie sú len nejakým náporom na Máriu, ona sa rozhoduje ich prijať, pretože túži plniť Božiu vôľu. V bolestiach v tichosti premýšľa nad tým všetkým. Ona naozaj trpí, nie je to tak, že by netrpela. Myslíme si, že keď budeme milovať Ježiša, tak nás bude chrániť od utrpenia. Ale nie je to tak, neušetrí nás utrpenia. On je s nami v tom utrpení. Mária smúti, jej smútok je skutočný, ale jej láska pretrváva. Mária nestráca nádej, aj keď je bolestná.

Tieto bolesti nie sú len nejakým náporom na Máriu, ona sa rozhoduje ich prijať, pretože túži plniť Božiu vôľu.

A tak sa dostávame k radosti, tou je vzkriesenie. Niekedy sa možno pýtate, prečo Mária nebola pri hrobe? Pretože ona jediná vedela, že on tam nebude! Ona jediná uverila tomu, čo opakovane hovoril svojim učeníkom: že Syn človeka pôjde do Jeruzalema, tam bude trpieť, ale na tretí deň vstane. Ona tomu na rozdiel od nich verila, preto je jasné, že tam nebola, vedela, že tam nebude. Ale stále musela kráčať s vierou, musela prečkať tri dni. Ale je veľa vzdelaných ľudí, ktorí hovoria, že Márii sa Ježiš zjavil prvý a potom musel ísť do záhrady, aby privítal Máriu Magdalénu a ostatných učeníkov. Keď Ježiš prichádza, Mária sa nachádza pri učeníkoch a prijíma Ducha Svätého. Tu nám ukazuje, ako milovať Ježiša až do konca. Rozširuje svoje duchovné materstvo ponad to, čo robili učeníci, rozširuje ho na nás všetkých učeníkov.

Radosť číslo deväť a desať sú potom nanebovzatie a korunovanie. Jej telo je neporušené, pretože je bez hriechu. Ako Ján hovorí vo svojom Zjavení, vidí tam Máriu, jej nohy, vidí jej korunu na hlave. A je tam so svojím telom, pretože bola Nanebovzatá so svojím telom. Je korunovaná, pretože jej Syn je Kráľ kráľov, a ona je Kráľovná matka. Ako Dávid posadil po svojej pravici svoju matku, tak Ježiš korunoval svoju matku ako kráľovnú neba.

Prečo má Mária bolesti? Pretože hlboko miluje. A čo zvyšuje jej bolesť, je naša nevďačnosť. Potrebujeme ju poprosiť, aby nám pomohla pochopiť, že Ježiš zomrel za nás a konať pokánie. Mária osvetľuje naše srdce. Kráčať a imitovať Máriu v našich životoch znamená otvoriť naše srdcia, aby sme prijali Božiu lásku uprostred utrpení, keď budeme počúvať Božie slovo a konať ho, spolupracovať s Bohom na uzdravení a spáse sveta. Keď sa pripájame k Máriiným bolestiam, sme spoluúčastní na práci vykúpenia.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.