Krikom nič nevyriešime

V rubrike Krása výchovy reagujeme na ďalšiu otázku rodičov.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Stres a únava trápi nejedného rodiča. Keď sa k tomu pridá návyk zvyšovať hlas, ktorý sme si vypestovali v pôvodnej rodine, neraz si našu nepohodu „odskáču“ deti. Následne sa však môžu dostaviť výčitky svedomia. Psychologička a psychoterapeutka z Prahy Ilona Špaňhelová radí, ako sa dá odnaučiť kričať.

Otázky do rubriky Krása výchovy môžete posielať na adresu: vychova@nm.sk.

Sme manželmi desať rokov, máme tri deti. Zvlášť ja, keď som unavená alebo som v strese, mám vo zvyku kričať po deťoch. Aj moji rodičia na nás deti často používali zvýšený tón hlasu. Kedysi sa to však bralo akosi normálne, autorita sa nespochybňovala, nikto z nás si nedovolil oponovať. Dnes však mávam výčitky svedomia a vidím, že na deti krik neraz vôbec nezaberá. Čo mám robiť, aby som sa pri výchove odnaučila kričať?

Jana

Predstavujem si mnohé situácie, keď nevládzete, ste v strese, čo vás napokon dovedie ku kriku. Predstavujem si aj vašu únavu pri starostlivosti o tri deti, ktorá musí byť neraz veľká. Ktovie, aký je váš osobnostný charakter. Je prirodzené, že cholerický človek kričí viac, rýchlejšie ho niečo rozruší, znepokojí a krik sa dostaví skôr, ako by si sám prial. Sama píšete, že sa uchýlite ku kriku, keď ste pod stresom alebo ste príliš unavená.

Často sa nám matkám stáva, že držíme pocity v sebe, až nakoniec vybuchneme.

Pozrime sa teda na jednotlivé časti vašej otázky. Únava alebo stres je prirodzenou súčasťou ľudského života. Je potrebné s nimi pracovať, pripustiť si ich a prípadne požiadať druhého o pomoc. Treba tak však urobiť včas.

Často sa nám matkám stáva, že držíme pocity v sebe, až nakoniec vybuchneme. Stane sa to vtedy, keď už pohár pretečie.

Mojím prvým odporúčaním je, aby ste vnímali samu seba. Vymyslite si nejakú pomôcku – napríklad vždy, keď ste v kúpeľni, sa na chvíľu zamyslite, či ste unavená alebo vystresovaná. Pokiaľ objavíte len trochu únavy alebo stresu, reagujte na to. Niekedy stačí len vysloviť, povedať nahlas, ako sa cítite. Inokedy je potrebné prizvať si deti, aby vám pomohli – povedzte im, že potrebujete niekoľko minút na oddych. Najstarší si môže nastaviť budík na 10 minút a medzitým prečíta mladším súrodencom rozprávku, donesie vám pohár vody alebo mokrú vreckovku na čelo. A vy odpočívajte, dýchajte, napite sa, zavrite oči.

Keď deti vidia unaveného rodiča, pochopia, že i dospelý niekedy nevládze a naučia sa, ako mu môžu pomôcť.

Takýmto spôsobom vám deti vyjadria podporu, svoj cit, súcit. Uvidia, že i dospelý niekedy nevládze a naučia sa, ako mu môžu pomôcť.

Ďalšie odporučenie: niekedy sa jednoducho stane, že je človek taký plný emócií, že začne kričať. Nedokáže sa ovládnuť. Má všetkého dosť, je unavený, smutný, preťažený, nevyspaný. Krikom akoby chcel dostať von to, čo v ňom vrie. Keď však kričíme, dostavia sa zvyčajne výčitky. Nejedna matka si potom povie: nie som dobrá mama, kričím na deti, dávam im zlý príklad do života. A tak sa rozkrúti kolotoč, až nakoniec nevieme, čo s tým.

V tej chvíli môžeme cvičiť svoju vôľu a namiesto kriku sa radšej rozhodnime spievať. Alebo deťom povedzme o svojej slabej chvíli a začnime sa snažiť spolu s nimi.

Emócie treba vypustiť, nemajú však útočiť na človeka.

S niektorými rodičmi či deťmi sa v poradni dohodneme tak, že si napríklad vyrobia špeciálny náramok, aby v momente, keď je toho na nich príliš veľa, zakričali na náramok a nie na človeka, ktorý je vedľa nich. Môže ísť o akýkoľvek predmet, ktorý majú pri sebe, vďaka čomu si uvedomia, že hnev sa síce môže dostaviť, ale treba s ním pracovať. Je jedno, či to bude náramok, prstienok alebo špeciálne tričko. Takýmto spôsobom si človek uvedomí, že musí sám na sebe pracovať a snažiť sa ochrániť vzťah. Emócie treba vypustiť, nemajú však útočiť na človeka.

Tiež vám môže pomôcť, ak budete chodievať častejšie von, aby sa vám pri behu či prechádzke vyčistilo vnútro.

Ak si aj pokričíte, je dôležité deťom ukázať, že sa viete ospravedlniť.

Aj s manželom si môžete byť navzájom oporou – ak sa prestávate ovládať, poproste ho, aby bol taký dobrý a pohladil vás napríklad po ramene, čím vám dá spätnú väzbu, aby ste zastavili krik a mohli sa ísť upokojiť.

To najdôležitejšie vo vzťahu k iným, teda aj k deťom je, aby videli, že aj keď si pokričíte, dokážete sa ospravedlniť a v krátkosti vysvetliť situáciu. Nebojte sa deťom povedať pravdu, že už nevládzete, ste unavená, a preto ste zvyšovali hlas. Ospravedlnenie a skutok lásky ťaživú atmosféru doma očistia, upokoja a zacelia vzťah. Zároveň ukážete deťom príklad, že pokiaľ ony niečo vyvedú, je dôležité sa ospravedlniť, aby sa vzťah mohol opäť „naštartovať“.

Tak aj dieťa dostane signál, že i my dospelí niekedy niečo nezvládneme, no chceme to napraviť a začať odznovu.

Foto: Ketut Subiyanto / Pexels.com

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články