Lukáš Priškin z Deeply: O prácu sa u nás uchádzali už aj ľudia bez rúk (+ podcast)

Lukáš Priškin z Deeply. Zdroj: archív L.Priškina
Rozhodol sa založiť firmu, ktorou by pomáhal druhým a zároveň búral predsudky v spoločnosti. V sociálnom podniku Deeply, ktorý ponúka upratovacie služby, zamestnáva ľudí s rôznym znevýhodnením. Na pomoc štátu sa príliš nespolieha a skôr hľadá vlastné kreatívne spôsoby, ako sa medzi veľkou konkurenciou uplatniť. Skúsenosť s ľuďmi v núdzi pritom, ako podnikateľ Lukáš Priškin poznamenáva, zmenila aj jeho pohľad na svet.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Rozhovor je dodatočne upravený a celý si ho môžete vypočuť ako podcast.

Ako sa zrodil nápad založiť upratovaciu firmu, ktorá by fungovala ako sociálny podnik?

Pre mňa bolo podstatné pomáhať ľuďom. Často som sa stretával s ľuďmi, ktorí mali zdravotné alebo iné znevýhodnenie. Typická situácia bola, keď pred kostolom za mnou prišiel niekto a žobral o peniaze. A hoci by týmto ľuďom človek aj tie peniaze dal, vedel som, že ich to nikdy nespasí. Pýtal som sa preto, ako im pomôcť. Vzhľadom na to, že po upratovaní je veľký dopyt a je to činnosť, ktorú sa vie naučiť naozaj každý, kto chce pracovať, rozhodli sme sa začať upratovať.

Nebol to teda nejaký môj „dream job“, ale mojou motiváciou bolo pomôcť týmto ľuďom. Musel som teda nájsť nejakú biznisovú príležitosť. Niečo, čo by sa ľudia vedeli rýchlo naučiť, čoho by sa nezľakli. Na začiatku som o tejto myšlienke povedal pár kamarátom a hneď bol dopyt na stole. Založil som teda firmu a začali sme.

Dnes sa nám hlásia do zamestnania napríklad aj ľudia bez rúk, vozičkári, slabozrakí až nevidiaci ľudia a mrzí ma, že zatiaľ pre nich máme len negatívnu odpoveď. Niekedy človek pociťuje zúfalosť, keď vás bezruký človek prosí o robotu a snažíte sa mu vysvetliť, že s tým neviete momentálne nič urobiť – až pri tom človeka niekedy zamrazí.

Ako sa s tým vnútorne vyrovnávaš? Človek, ktorý sa rozhodne pomáhať ľuďom a vymyslí projekt, ktorý funguje, a potom sa stretne aj s takýmito prípadmi, kde sám narazí na limity – to musí byť ťažké. Ako spracovávaš fakt, že musíš niektorých ľudí odmietnuť?

Poviem na rovinu, že ťažko. Hneď si však poviem: nemaj v sebe spasiteľský syndróm, nevieš pomôcť všetkým. Zároveň však verím tomu, že časom nájdeme nejakú inú činnosť okrem upratovania, ktorou budeme vedieť pomôcť aj iným ľuďom.

Uvažujeme napríklad o rozšírení našich služieb o virtuálnu asistenciu. Veľa firiem potrebuje administratívne pomôcť s dokumentmi alebo odpisovať na maily, technický support, prípadne zriadiť nejaké call centrum. Nápadov je veľmi veľa, potrebujeme si však najprv všetko zhodnotiť, čo sa vlastne oplatí spúšťať.

Často všade prízvukujem, že nie sme charita a charita ani nikdy nebudeme. Sme firma, ktorá dáva týmto ľuďom v živote šancu uspieť a mať normálny život, a preto sa aj my na to musíme pozerať cez biznis model. Navyše je našou hlavnou misiou cez kvalitne odvedenú prácu búrať predsudky voči týmto ľuďom.

Vieš uviesť konkrétny príklad?

Máme zamestnankyne, mamičky „v rokoch“, ktorým sa pokazil vzťah, majú vážne zdravotné problémy a nevládzu pracovať osem hodín denne. Keď toto povedia niekde na pohovore, hneď dostanú stopku. My robíme, naopak, to, že pre týchto ľudí vytvárame čiastočné úväzky, až kým sa postupne integrujú na plný úväzok. Cez kvalitne odvedenú prácu nás potom často klienti odporúčajú ďalej, takto búrame predsudky.

Je zložité rozbehnúť podnik s takouto myšlienkou u nás na Slovensku? A na čo by sa človek, ak má takúto ambíciu pomáhať ľuďom, mal pripraviť?

Aby som zodpovedal prvú časť otázky, áno, stretávame sa s predsudkami pri všetkých našich partneroch, ktorí s nami začínali. Som však nesmierne rád, a hovorím to aj kolegom, že to nie ja, ale oni sami pomohli zbúrať vo svojej bubline, respektíve u nášho zákazníka tú bariéru. Pomohli sebe, zákazník im dal šancu a oni ho presvedčili, že aj znevýhodnení ľudia vedia pracovať, a tak posunuli túto myšlienku ďalej. Často teda našim zamestnancom prízvukujem, že je to o nich. Ak oni odvedú dobrú prácu, tá myšlienka sa bude šíriť sama.

To, čo sa snažím robiť ja, je zastrešiť naše fungovanie po administratívnej a organizačnej stránke a tiež šíriť osvetu. A nebudem klamať, je to niekedy takpovediac administratívne peklo. V júli sme mali desať zamestnancov, čo znamená, že sme potrebovali vydokladovať asi 400 strán, aby sme dostali nejakú dotáciu. Určite je tu teda priestor na zlepšenie procesov aj zo strany štátu. Niekedy ľutujem tie pani úradníčky a klobúk dolu, že to robia. Častokrát sú ony samy zle usmernené a potom musíme my robiť prácu na trikrát.

Je jasné, že ťa táto práca baví. Nepríde ti však predsa niekedy na um otázka, prečo sa o týchto ľudí nepostará viac štát? Prečo neponúkne vhodné pracovné príležitosti aj týmto ľuďom? Ako keby sa totiž stále čakalo na tých kreatívnych ľudí s nejakým nápadom. Ako to máš v sebe zodpovedané?

Veľmi jasno, nespolieham sa na štát, a to ani vo svojom osobnom živote, ani vo firemnom. Poviem aj pragmaticky prečo. Myslím si totiž, že keď niečo človek robí, robí to dobre a navyše tým niekomu vyrieši problém, ten druhý mu na to dá peniaze veľmi rád. Často tiež hovorím, že pre mňa je každý milionár ten, kto vyriešil niekomu problém za milión. Ak teda budeme riešiť miliónové problémy, budeme zarábať milióny. A i keď sme prijímatelia štátnej pomoci a tie dotácie tam sú, my sa na ne nikdy nespoliehame. Stalo sa nám totiž, že nám štátna dotácia meškala. Pýtam sa preto, načo nám je taká pomoc, ktorá mešká pomaličky pol roka. Vo firme to preto máme nastavené tak, že ak by aj neprišla žiadna štátna dotácia, vieme sa ekonomicky udržať. Preto nepodliezame ceny, vypýtame si niekedy aj viac ako iný komerčný subjekt, ale garantujeme kvalitu.

Prečo to teda nerieši štát – nuž, on to rieši práve cez tieto zákony a dotačné schémy. Mohol by to riešiť aj inak, veď je, dalo by sa povedať, jeden z najväčších zamestnávateľov. Osobne si však myslím, že je to dobre nastavená myšlienka, keď sa do niečoho takého pustí nadšenec ako ja, a nie keď to niekomu pristane na stole a musí to riešiť, pretože musí.

My Slováci sme tak všelijako negatívne nastavení a pri týchto ľuďoch som si začal uvedomovať, aké zbytočnosti často riešim.

Ako sa ti darí vo firme pomáhať zamestnancom, aby sa aj kariérne posúvali, aby ich práca motivovala?

Povedal by som, že medzi týmito zdravotne aj sociálne znevýhodnenými ľuďmi sú rôzne skupiny. Nemáme to rozkategorizované oficiálne, ale zo skúsenosti poviem, že máme ľudí, ktorí majú ukončenú vysokú školu, napríklad bývalého manažéra alebo dokonca podnikateľa, a už sa nám hlásil aj bývalý olympijský reprezentant Slovenska – to je tá kategória ľudí, pre ktorých sa snažíme hľadať priestor, ako ich zapájať viac, prípadne časom, keď u nich zbadáme nejaký potenciál, vytvoriť aj inú pozíciu. Napríklad že by vedeli pomôcť s marketingom, administratívne, pri koordinácii ľudí a pod. Rovno sa ich preto pri pohovore pýtame, či by si časom vedeli predstaviť robiť aj niečo iné.

Potom sú tu ľudia, ktorí sú zdravotne znevýhodnení a boli dlhodobo nezamestnaní, nikto im nikdy v živote nedal šancu pracovať poriadne. Títo ľudia zvyknú byť veľmi vďační, že môžu upratovať, a na nič iné sa necítia, nič iné nechcú a takto im to vyhovuje. Tam sa nemôžeme veľmi posúvať z pozície na pozíciu, ale môžeme sa posúvať v rámci tej jednej pozície.

Potom je tu skupina ľudí, ktorým nevieme pomôcť ani my. Šancu u nás dostali viackrát, ale keď človek nemá danosť pochopiť, ako sa mopuje a umývajú okná, tak si zase musím pripomenúť, že nie sme charita.

Spolupracujete prípadne aj s odborníkmi – psychológmi či neziskovými organizáciami a chránenými dielňami? Vymieňate si s nimi know-how, ako pracovať s týmito ľuďmi efektívnejšie?

Určite, bez toho by sme to nevedeli dať. Spolupracujeme s neziskovým sektorom, s občianskymi združeniami aj s charitami a s rôznymi centrami, ktoré sa špecializujú na celý proces, ako človeka dostať naspäť na pracovný trh. Takže snažíme sa s každou organizáciou spolupracovať v nejakej inej miere a veľakrát prichádzame na to, že tie organizácie, ktoré sa špecializujú na znevýhodnenia – či už sú to resocializačné zariadenia, alebo priamo charity –, nemajú človeka ako dostať ďalej. Dostanú ho napríklad z ulice, vybavia papiere a potrebné dokumenty, dajú mu prístrešok, ale nevedia ho zamestnať. A to je presne priestor pre nás. Obyčajná firma ho nevezme, pretože ten človek často nemá pracovné nývyky, a preto my sme akoby medzičlánkom medzi charitou a organizáciami a komerčným sektorom.

Čo táto práca dáva tebe, čo si sa o sebe za ten čas naučil?

Mne táto práca so zdravotne a inak znevýhodnenými ľuďmi dala strašne veľa. Dosť často prehodnocujem svoj život. My Slováci sme tak všelijako negatívne nastavení a pri týchto ľuďoch som si začal uvedomovať, aké zbytočnosti často riešim. Uvedomil som si, že mnohé veci nie sú samozrejmosťou – to, že mám kde bývať, že si doma môžem pustiť teplú vodu, že si občas môžem dopriať dobré jedlo a vôbec že mám prácu. Naučil som sa teda vážiť si to, čo mám, neženiem sa už za peniazmi, vážim si maličkosti, to, že mám zdravie. Často vravím, že najväčší prúser je na Slovensku ochorieť. Ak človek nemá peniaze, nedostane zdravotnú starostlivosť. Aj to je preto oblasť, ktorú sa u našich zamestnancov snažíme pokryť.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.