Medzináboženský dialóg ako potrebná cesta k mieru a bratstvu a nenahraditeľná služba ľudstvu

Nedávno sa skončil VII. kongres predstaviteľov svetových a tradičných náboženstiev v hlavnom meste Kazachstanu Nur-Sultan, ktorého cieľom bolo uvažovať nad úlohou lídrov svetových a tradičných náboženstiev v duchovnom a sociálnom rozvoji ľudstva v postpandemickom období. Kongres sa schádza od roku 2003 každé tri roky.

Ten tohtoročný bol výnimočný tým, že sa na ňom po prvýkrát zúčastnil aj pápež. Svätý Otec František svojou prítomnosťou potvrdil, že medzináboženský dialóg má v jeho pontifikáte kľúčové postavenie. Kazachstan sa takto stal ďalším dôležitým míľnikom, podobne ako ním bol v minulosti Dokument o ľudskom bratstve z Abú Zabí, encyklika Fratelli tutti či stretnutie v irackom Ure.

Nadišla hodina, aby sme sa prebudili z toho fundamentalizmu, ktorý znečisťuje a rozožiera každé krédo.

V príhovore pri otvorení kongresu pápež zdôraznil, že náboženstvá nám pripomínajú to, že nie sme všemohúcimi, ale že sme stvoreniami, a teda že sme „ženami a mužmi na ceste k tomu istému nebeskému cieľu. Naša spoločná prirodzenosť ako stvorenia tak vytvára spoločenstvo a skutočné bratstvo“. Práve preto „nadišla hodina, aby sme sa prebudili z toho fundamentalizmu, ktorý znečisťuje a rozožiera každé krédo, nadišla hodina, aby sme srdce urobili čistým a súcitným. Je však tiež načase zanechať už len pre učebnice dejín tie diskurzy, ktoré príliš dlho tu i inde vštepovali podozrenie a pohŕdanie voči náboženstvu, akoby bolo destabilizujúcim faktorom modernej spoločnosti,“ dodal rímsky biskup.

Pápež František tiež vyzdvihol pozitívny prínos náboženstiev pre spoločnosti a svet a zdôraznil, že náboženská sloboda je nielen „nevyhnutnou podmienkou skutočne ľudského a celostného rozvoja,“ ale aj „základným, primárnym a neodňateľným právom, ktoré sa musí podporovať všade a nemôže sa obmedzovať len na slobodu kultu“. Ohlasovanie viery sa má uskutočňovať formou svedectva, ktoré nevnucuje, ale ponúka, a tým sa odlišuje od indoktrinácie a prozelytizmu.

Globálne výzvy, ktoré nás nabádajú k jednote

Podľa pápeža všetci čelíme globálnym výzvam, ktoré nás nabádajú k jednote. Tieto výzvy obzvlášť platia pre náboženstvá a v súčasnosti sú nimi najmä pandémia, mier, bratské prijatie a starostlivosť o spoločný domov. Pandémia totiž poukázala na to, že sme všetci na rovnakej úrovni, všetci krehkí a odkázaní na pomoc. Skúsenosť, ktorú sme zažili, nás vyzýva, aby sme nepokračovali tak, akoby sa nič nestalo, ale nabáda nás, aby sme sa stali „remeselníkmi spoločenstva“ s tým, že najviac si budeme všímať práve tých najslabších. Náboženstvá by mali byť „prorockými a odvážnymi svedomiami“, mali by byť blízko všetkým, ale predovšetkým tým, „ktorí sú na okraji spoločnosti“.

Náboženskí predstavitelia sú tiež pozvaní k aktívnej snahe o mier. Preto v prvom rade vyzýva pápež ostatných lídrov: „Osloboďme sa od splošťujúcich a deštruktívnych koncepcií, ktoré urážajú Božie meno strnulosťou, extrémizmom a fundamentalizmom a znesväcujú ho nenávisťou, fanatizmom a terorizmom, čím zohavujú aj obraz človeka. (…) Nikdy neospravedlňujme násilie. Nedovoľme, aby sa posvätné stalo účelovým nástrojom toho, čo je profánne. Nech posvätno nie je podperou moci a moc nech sa nepodopiera posvätnom!“ No zároveň nestačí sa len strániť konfliktov a nenávisti. Treba aj aktívne „podporovať a posilňovať potrebu riešenia konfliktov nie bezvýslednými argumentmi sily, zbraní a hrozieb, ale jediným prostriedkom požehnaným nebom a hodným človeka: stretnutím, dialógom, trpezlivým rokovaním“. Týmito slovami pápež zdôrazňuje, že tam, kde často zlyhávajú politici, práve náboženstvá by mali byť hnacím motorom a ukazovať správnu cestu.

Osloboďme sa od splošťujúcich a deštruktívnych koncepcií, ktoré urážajú Božie meno strnulosťou, extrémizmom a fundamentalizmom a znesväcujú ho nenávisťou, fanatizmom a terorizmom, čím zohavujú aj obraz človeka.

Náboženstvá by sa mali tiež spolu zasadzovať o bratské prijatie, pretože „každá ľudská bytosť je posvätná“. Mali by to pripomínať svetu a takto prekonávať „kultúru skartovania“. Cesta súcitu, schopnosť „cítiť bremená ľudstva ako svoje vlastné“ podľa pápeža každého jedného „robí ľudskejším a viac veriacim“.

Štvrtou výzvou je starostlivosť o spoločný domov, ktorý potrebuje byť chránený, „aby sa nedostal do područia logiky zisku, ale uchoval sa pre budúce generácie, na chválu Stvoriteľa“. Táto situácia podľa Františka súvisí „s poškodenou rovnováhou voči prírode“ a „mentalitou vykorisťovania, ktorá devastuje domov, v ktorom žijeme“.

Medzináboženský dialóg ako naliehavá a nenahraditeľná služba ľudstvu

Na záver kongresu pápež vyzval všetkých k dialógu slovami: „Je tu príliš veľa nenávisti a rozdelenia, príliš veľa nedostatku dialógu a pochopenia druhého: toto je v globalizovanom svete ešte nebezpečnejšie a škandalóznejšie. (…) Cesta medzináboženského dialógu je spoločnou cestou mieru a pre mier a ako taká je potrebná a nezvrátiteľná. Medzináboženský dialóg už nie je len príležitosťou. Nie. Je naliehavou a nenahraditeľnou službou ľudstvu na chválu a slávu Stvoriteľa všetkých.“ Týmito slovami František dal jasne najavo, čo pre neho znamená medzináboženský dialóg a aké dôležité miesto zastáva v jeho pontifikáte. Mier v jeho ponímaní a v línii Druhého vatikánskeho koncilu „vychádza teda z bratstva, rastie prostredníctvom boja proti nespravodlivosti a nerovnosti a buduje sa natiahnutím ruky k druhým“. Predovšetkým náboženstvá by teda mali nielen svedčiť o mieri, ale ho aj hlásať a prosiť oň.

Otázka mieru je úzko spätá s mladými, ktorých František nazýva „poslami mieru a jednoty dneška a zajtrajška“. Práve oni ľahšie prekonávajú negatívne „logiky starého sveta“, a preto je potrebné im dávať „do rúk príležitosti na vzdelávanie, nie zbrane na ničenie“. Zároveň je podľa pápeža dôležité mladých počúvať, a to bez strachu.

Cesta medzináboženského dialógu je spoločnou cestou mieru a pre mier a ako taká je potrebná a nezvrátiteľná.

Na záver sformulovali a predniesli účastníci kongresu spoločné vyhlásenie. Predstavitelia svetových a tradičných náboženstiev v ňom okrem iného odmietajú extrémizmus, radikalizmus či podnecovanie násilia, ktoré nemajú nič spoločné s pravým náboženstvom. Taktiež odmietajú akékoľvek donucovanie ku konkrétnemu náboženstvu. Pripomínajú rovnosť všetkých ľudí a dôležitosť vzájomnej tolerancie a porozumenia ako základov každého náboženského učenia.

V tom istom dokumente sa zasadzujú za ochranu dôstojnosti a práv žien a ich sociálneho postavenia, ako aj za dôležitosť vzdelania a náboženskej výchovy, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu pri vyvracaní „nebezpečných pseudonáboženských predsudkov“ a pri rozvíjaní náboženskej gramotnosti.

Náboženskí lídri sa zaväzujú posilňovať dialóg medzi náboženstvami a vyzývajú aj svetových a politických lídrov, aby dialóg rozvíjali. Potvrdzujú spoločné úsilie smerujúce k podpore vzájomného rešpektu ako základného prvku dialógu. Vyzývajú, aby sa náboženstvo nestotožňovalo s extrémizmom a aby sa nezneužívalo na politické ciele. Obzvlášť rezonuje výzva politickým lídrom zasadiť sa o mier a nie o zbrojenie.

Ak neexistuje dialóg, je tu buď ignorancia, alebo vojna.

Katolícka cirkev na čele s pápežom Františkom a vďaka jeho osobnosti sa stala v posledných rokoch lídrom v medzináboženskom dialógu, ktorý sa spája s bratstvom a jednotou ľudskej rodiny. Tento dialóg nie je žiadnym synkretizmom či relativizmom. Pripomenul to aj samotný pápež počas spiatočného letu z Kazachstanu. Dôležité je zachovať si identitu, ktorá by mala byť otvorená inakosti, rešpektovať postoj druhého a viesť dialóg, „pretože ak neexistuje dialóg, je tu buď ignorancia, alebo vojna. Lepšie je žiť ako bratia, máme jedno spoločné, všetci sme ľudia. (…) Mnohokrát tieto mylne ‚náboženské‛ vojny pramenia z nedostatku poznania. A toto nie je relativizmus! Ja sa nezriekam svojej viery, ak sa zhováram s vierou iného, práve naopak. Robím česť svojej viere, pretože ju počúva niekto iný a ja počúvam tú jeho“.

Medzináboženský dialóg nesmie ostať len dialógom náboženských lídrov, ale mal by sa stať dialógom každého z nás tam, kde sa nachádzame a žijeme.