Mier je vždy možný, nikdy naň nesmieme rezignovať

Nedávny hrozný útok v Moskve všetkých šokoval absurdným násilím voči nevinným ľuďom. Ruské pripísanie zodpovednosti Ukrajincom vyvolávalo strach. Existovalo riziko, že takáto interpretácia povedie k eskalácii konfliktu. Teraz vieme, že stopa islamského terorizmu je nespochybniteľná. Atmosféra je však zahustená nenávisťou. Stačí málo: skutočný alebo zosilnený incident môže zapáliť prach.

Stačí si spomenúť na sarajevský atentát v roku 1914, ktorý – pred stodesiatimi rokmi – viedol k prvej svetovej vojne. Mesiac po atentáte na arcivojvodu Františka Ferdinanda, následníka habsburského trónu, už bola Rakúska ríša vo vojne so Srbskom. Nasledoval svetový konflikt s deviatimi miliónmi vojenských a piatimi miliónmi civilných obetí.

Vojna je ako oheň:. Keď vypukne, nie je ľahké ju ovládať.

Vojna je ako oheň: keď vypukne, nie je ľahké ju ovládať, pretože zachváti každého bez ohľadu na úmysly. Vo svete plnom konfliktov, do ktorých je zapojených mnoho štátov a v ktorých je závažným aktérom terorizmus od Afriky po Európu, nehrozí väčšia vojna ako tie súčasné?

Svetová vojna? To je otázka, ktorú si mnohí z nás kladú, ktorú si ju uchovávajú v sebe a na ktorú nenachádzajú upokojujúce odpovede. Sledujeme udalosti, ktoré sa odohrávajú pred našimi očami, s pochmúrnym pocitom: nepríde deň, keď všetko vypukne? Veď pred ruským útokom na Ukrajinu sa invázia napriek dôkazom zdala nemožná. Potom sa to stalo. A tu sme už dva roky vo vojne!

Tento pochmúrny pocit z budúcnosti pramení z toho, že už si nepredstavujeme mier. Mier sa zdá byť nemožný. Mier ako spoločný osud ľudstva sa vytratil (dúfajme, že nie úplne) z programov medzinárodných aktérov. Sme znepokojení, ale bezmocní. Zbrojíme a pripravujeme sa na eventualitu, ktorú si väčšina neželá, na väčší konflikt. Musíme mať odvahu odmietnuť rezignovaný postoj a vrátiť mier do centra pozornosti. Ľudia nechcú vojnu. V niektorých krajinách ju podporujú, manipulovaní propagandou. Musíme vyzdvihnúť hlbokú túžbu väčšiny po mieri.

Ján XXIII., ktorý ako vojak prežil prvú svetovú vojnu, pred Druhým vatikánskym koncilom vydal posolstvo: „Matky a otcovia rodín nenávidia vojnu: Cirkev, matka všetkých bez rozdielu, opäť pozdvihne hlas (…), aby sa v prosebných príhovoroch rozliehal mier: mier, ktorý zabraňuje konfliktom zbraní, mier, ktorý v srdci každého človeka musí mať svoje korene a svoju záruku.“

Nemôžeme sa fatalisticky zmieriť s tým, že jedného dňa vojna príde.

Musíme dať hlas „túžbe národov“, matiek a otcov, žien, ktoré nechcú vojnu. Nemôžeme sa fatalisticky zmieriť s tým, že jedného dňa vojna príde. V Taliansku a iných európskych krajinách je väčšinový názor taký, že vojne sa treba vyhnúť a treba ísť cestou silného a skutočného dialógu. Je potrebné teda kričať! A konať, ako a kde sa dá, aby sa mier vrátil na svoje miesto v budúcnosti sveta.

Pápež František, príliš kritizovaný za svoje slová o mieri, má odvahu prelomiť oficiálny a mediálny konformizmus, ktorý vymazal mier z verejného diskurzu a z nášho obzoru. S hlasom a holými rukami sa rezignácia voči vojne ešte stále dá zastaviť. Mier je možný: závisí od medzinárodnej súčinnosti, ale v konečnom dôsledku závisí aj od nás!

Prevzaté z famigliacristiana.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov  Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.