Môže Cirkev za výsledky volieb?

Pri pozornom počúvaní a vnímaní situácie pred voľbami z rétoriky (alebo aj mlčania či zákulisných ťahov) mnohých kandidujúcich kresťanských politikov, ako aj zo slov ľudí z ulice sa dal takýto scenár predpokladať. Výsledok volieb je však určite pre Cirkev výzvou a aj pre jej neodkladné pastoračné úlohy, predovšetkým v oblasti kerygmy, formácie a budovania jednoty. V týchto oblastiach totiž Cirkev ťahá za krátky koniec a sú dôvodom, pre ktorý je spoluzodpovedná za správanie sa kresťanov nielen, ale zvlášť v týchto parlamentných voľbách.

Zúfalá neznalosť viery, nedostatočná formácia osobnosti

Premeňme si to na drobné: víťazné strany volili predovšetkým ročníky rodičov a ich detí. Presne tých rodičov, ktorí počas totality nemali možnosť slobodne rásť vo viere. V praxi to znamená, že náboženská nevedomosť sa počas „červeného útlaku“ radikálne prehlbovala, keďže odvážnych rodín, manželstiev, mladých, kňazov, ktorí sa vydali napriek rizikám z dôsledkov „ohrozovania socialistického zriadenia“ na cestu formácie a osobného duchovného rastu, nebolo veľa. Väčšina veriacich brala ako základ „čiarku“ za nedeľnú omšu, ak nie len za tú vianočnú a veľkonočnú. Nejaká tradícia v rodinách ostala, ale chýbalo jej vedenie, poznanie, formácia a sprevádzanie pri napredovaní v osobnom duchovnom živote. Práve z neho vyplýva každé rozhodovanie, slovo, skutok či odvaha odmietnuť nesprávny skutok. Jednoducho to pre mnohých napriek tomu, že vnímali vieru ako potrebnú a nechceli ju vylúčiť zo života, znamenalo, že sami nevedeli a nepoznali základné pravdy viery.

Čo je horšie, ani v časoch po revolúcii nijako nepociťovali potrebu – napriek nesporným možnostiam a slobode – niečo s tým urobiť. Tak to „stačilo a stačí“, nakoniec, takéto kruhy veriacich sú v každej farnosti a nie je jednoduché s nimi pastoračne pracovať. Ako títo ľudia potom žijú, rozhodujú sa, konajú či hovoria, nie je ľahké uhádnuť, ak chýbajú pevné základy viery. Naopak, nie je náročné s vysokým percentom pravdepodobnosti predpokladať, ako (ne)vychovali k hodnotám viery a postojov kresťana svoje deti, vo veľkej miere voličov progresívnych smerov. Pre potomkov týchto rodičov je takáto „viera“, spočívajúca len v zapaľovaní vianočných a veľkonočných sviec, nepríťažlivá – chýba jej totiž vnútorný zápal, iskra, poznanie a logické vysvetlenie právd viery v rodine a tiež svedectvo praktického žitia viery v každodennosti. Tú praktickosť tlakom na to, čo sa „musí“, síce často takíto rodičia od svojich detí vyžadujú, ale bez porozumenia princípu bývajú požadované postoje potomstvom veľmi rýchlo a niekedy až tvrdo odhodené a odmietnuté.

Namiesto zadosťučinenia po sviatosti zmierenia v podobe slov „je vašou kresťanskou úlohou vychovať dobre vaše deti vo viere“ bolo a je potrebné vstúpiť do rodín, do ich domovov a stať sa spoluúčastníkmi toho, s čím zápasia aj z čoho sa tešia.

Nemôžeme brať týchto ľudí zle: pretože vo vnútri svojho srdca túžia po pravde, spravodlivosti, po dobrej ekonomike, vyváženej ekológii, po tom, aby sa ľudia navzájom prijímali. Až na to, že si často zamieňajú pojmy za dojmy, pravdu za polopravdy či za ľúbivo zabalenú lož. Vyčítať sa im to celkom nedá, pretože nemôžu dať to, čo nedostali – aj keď pre to, aby rástli, neurobili sami nič. Potom sa niet čo čudovať, že takíto ľudia veľmi rýchlo uveria niečomu, čo sa podľa ich poznania podobá na vieru, ba sú ochotní takýto politický subjekt a svoju voľbu zúrivo obhajovať.

A tu sme pri kameni úrazu: tí, ktorí mali a majú v rukách priestor a možnosti, ako aj povinnosť, povolanie a zodpovednosť za formáciu a ohlasovanie právd viery, nie celkom dostatočne zareagovali na otvorenú výzvu, ktorá nastala po revolúcii. Ide tu o našich kňazov a biskupov, a predovšetkým o neúnavné povzbudzovanie a usmerňovanie k práci vo farnostiach, teda v živom teréne Cirkvi. Táto práca spočíva v ľudskom približovaní sa, osobnom záujme o každého, spoločnom prežívaní života a v poznaní reality pri ohlasovaní pravdy viery práve našimi kňazmi. Sú to „triky“, ktoré používal Ján Pavol II. a takmer denne ich pripomína aj pápež František: aby kňazi vyšli von z budov farností a „páchli po svojich ovciach“.

Znamená to, že namiesto zadosťučinenia po sviatosti zmierenia v podobe slov „je vašou kresťanskou úlohou vychovať dobre vaše deti vo viere“, čo si mnohí často vypočuli priam ako rozsudok, bolo a je potrebné vstúpiť do rodín, do ich domovov a stať sa spoluúčastníkmi toho, s čím zápasia aj z čoho sa tešia. Kázne, príhovory, spôsoby a formy pastorácie vo farnostiach, predovšetkým v tých dedinských, kde nie je často „na výber“ a tlak tradicionality je tam veľmi silný, by potom museli vyzerať inak. Pretože takéto poznanie mení pohľad, robí ho spolucítiacim, milosrdným a hľadajúcim riešenia pomoci. Miesto „čajových“ kázní o nádherných životoch svätých či teoretizovaní nad niektorou staťou evanjelia, čo mnohí v kostole prespia, je potrebné nielen z kazateľnice hovoriť o jeho praktickom žití, o tom, čo znamenajú základné pravdy viery. Cirkev nemôže očakávať od veriacich to, čo nedostali a čo im sama nedáva – a to ani v podobe postojov, rozlišovania hodnôt a, áno, aj výberu politických strán a možností a následne spôsobu života, aký vedú.

Znamená to teda, že výzvou je vstúpiť do života rodín, žiť s nimi. Je veľmi tragické počuť dnes od svojho kňaza vetu: „Pastorácia rodín nie je pre mňa prioritou.“ Pretože práve tam sa rodí živá Cirkev, tu je jej základná bunka. Ak nám nejde o rodinu, o jej kvalitu, o starostlivosť o ňu, načo potom robiť to ostatné? Všetka česť tým kňazom, ktorí takto nezištne slúžia všetkým, nielen vyvoleným vo farnosti. No úprimne: je ich veľmi málo! Na druhej strane, zranenia spôsobené klerikalizmom, nadradenosťou, neschopnosťou viesť dialóg a počúvať druhú stranu sú veľmi ťažké a nerobia z Cirkvi domov. A tam, kde sa necítim doma, nechcem zostať. A už vôbec nebudem ochotný sám od seba dodržiavať pravidlá takej domácnosti.

Rovnako treba zvážiť, do čoho má Cirkev investovať napriek nutnej starostlivosti o historické pamiatky a chrámy: či prioritne do opráv a rekonštrukcií nehnuteľného majetku, alebo do opráv, rekonštrukcií a výstavby duší. Skúsenosť z tých farností, kde život funguje, ukazuje, že tam, kde sa začne tým druhým, sa veľmi rýchlo vyrieši aj problém financií, času a ochotných rúk na to prvé. O výborných vzťahoch, ktoré priťahujú stratených, ani nehovoriac. Opačne to veľmi nefunguje, skôr vyvoláva podozrenia a napätie pre nedostatok komunikácie, ak nie priam odpor a útek.

Pavlov či Kéfasov?

Poslednou výzvou z tých zanedbaných oblastí v Cirkvi je naučiť sa žiť jednotu. Nielen počas poslednej predvolebnej kampane bolo veľmi cítiť pnutie, ba až ostré nárazy medzi x skupinami a komunitami vnútri Cirkvi: charizmatici proti „pribrzdeným“ obyčajným katolíkom, „kuffovci“ proti všetkým. Karty zamiešali aj mnohí extrémne ladení kňazi cez videá a sociálne siete, no aj z kazateľníc priamym pomenovaním „vhodných“ strán, ako aj ultratradicionalistické (nevedno, či ešte celkom katolícke) weby. No napätie je aj medzi kresťanskými médiami, aj medzi kňazmi samotnými. Akoby sme zabudli, že Cirkev má byť domom pre všetkých, miestom, kde sú všetci vypočutí, prijatí, objatí – no zároveň vyzvaní k tomu istému rešpektovaniu právd viery, kde v niektorých veciach nie je iná cesta ako poslušnosť učeniu Cirkvi (bez domýšľavosti a hľadania vlastnej interpretácie). Treba jasne povedať, že práve toto rozdelenie, ktoré nie je ovocím Ducha, veľmi bolestne niesli mnohí aktívni laici, manželia, rehoľníci aj kňazi, boli znechutení nejednotou. Tých menej odolných, teda menej vyformovaných, deprimoval stav „na nože“ medzi kresťanskými stranami a politikmi natoľko, že svoj hlas z trpkého trucu dali inam.

Posledný Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku bol vypracovaný na roky 2007 – 2013.

Za týchto okolností je veľmi zvláštne zistiť, že posledný Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku bol vypracovaný na roky 2007 – 2013. Vtedy ho uviedli ako dokument, v ktorom sa pod vedením Ducha Svätého snažila Cirkev rozlišovať znamenia a potreby doby. Teraz nie sú?

Cirkev dostane o niekoľko dní nového, mladého biskupa, rovnako stále formuje nových, aj už slúžiacich kňazov. Má rehoľníkov a rehoľnice, mnohých veľmi cenných a vzácnych ľudí. Má množstvo zapálených laikov, lídrov spoločenstiev, ktorí slúžia do zodratia, za svoje a vo svojom voľnom čase. Je načase, aby sme začali žiť nielen výzvy synody – stretávať sa, navzájom sa počúvať a kráčať spolu –, ale možno aj pre mnohých už zabudnutý II. vatikánsky koncil. Ak sa do toho spolu v Cirkvi pustíme rukami vloženými do modlitby a služby, nie je možné, aby nebolo vidieť o pár rokov zmenu – a to nielen pri volebných urnách. Ak teda začneme s nadšením ohlasovať, dôsledne formovať a vytrvalo budovať jednotu.