Musí byť lídrom jednotlivec so silnou osobnosťou?

Nedávna cesta do USA ma prinútila zamyslieť sa nad aspektom, ktorý do istej miery charakterizuje súčasnú kultúru. Ide o spôsob, akým sa v rôznych spoločenských kontextoch vykonáva líderstvo. Vo všeobecnosti je zvykom myslieť si, že lídrom musí byť jednotlivec so silnou osobnosťou, obdarený nezlomným charakterom a silou presvedčenia, schopnou strhnúť ostatných k cieľom, ktoré identifikoval a vydáva za skutočné a hlboké potreby všetkých.

Susan Cainová, severoamerická sociologička, venovala veľkú časť svojho univerzitného výskumu analýze tohto typu „extrovertnej“ osobnosti, ktorá podľa nej charakterizuje postavu lídra vo svojom národe najmä od prvých desaťročí 20. storočia. Tento typ magnetickej, očarujúcej, veľkolepej, príťažlivej, žiarivej, dominantnej, rozhodnej, energickej osobnosti, ktorý chcela Severná Amerika sprostredkovať ako svoj obraz, sa presadil vo veľkej časti sveta ako emblém alebo symbol lídra.

Vo svojej knihe z roku 2012 (Quiet. The Power of Introverts in a World That Can’t Stop Talking) nám Cainová hovorí, že situácia sa už nejaký čas mení a že sa objavuje nový typ osobnosti: je to práve introvert, reflexívny človek, ktorý svojou tichosťou čoraz viac sústreďuje pozornosť v spoločenských kruhoch a začína uplatňovať úplne iný druh líderstva.

Zatiaľ čo tradičný „extrovertný“ líder uprednostňuje akciu pred reflexiou, nový typ lídra robí pravý opak: pred akoukoľvek iniciatívou uprednostňuje čas na pochopenie. Pre neho premýšľanie nie je podozrivé, ako si myslí aktivistický líder, a predovšetkým nie je znakom márnosti.

Žiarivým príkladom „introvertného“ lídra, ak použijeme Cainovej kategóriu, je Gándhí. Keď cestuje do hlavného mesta, aby vystúpil s prejavom v Kongrese, má za sebou tisíce kilometrov vlakom, pričom navštívil dediny po celej svojej nekonečnej krajine. Vystupuje jednoducho preto, aby poukázal na skutočnú situáciu ľudí. V sále je neuveriteľné ticho. Zrodil sa líder, líder nenásilia, ktorý povedie svoj tisícročný národ k nezávislosti od Anglicka.

Objavuje sa nový typ osobnosti: je to práve introvert, reflexívny človek, ktorý svojou tichosťou čoraz viac sústreďuje pozornosť v spoločenských kruhoch.

V súčasnosti vidíme, že toľko jednotlivcov vyškolených na vykonávanie líderstva s konotáciou dominantnej a energickej extrovertnosti má v skutočnosti nohy z blata. Ich sila je ako z papiera. Predovšetkým nevyjadrujú presvedčenie, pretože im v konečnom dôsledku chýba myslenie.

Tento nový typ líderstva je vítaný. Potrebujeme ho. Povedal by som, že dnešný svet potrebuje „spoločenských lídrov“, ľudí, ktorí sú rozhodní, presvedčení a dokonca energickí, schopní uprednostniť „my“ pred samotným „ja“. Uvedomujúc si, že sila pochádza skôr z „vytvárania spoločenstva“ než z odlúčenia.

Ľudí, ktorí vyvolávajú konsenzus, ktorí zvrátia trend vyčerpávajúcej súťaživosti a nájdu priestor pre každého, aj pre tých najslabších. „Spoločenský líder“ uprednostňuje počúvanie pred rozprávaním, čas pred priestorom, miernosť pred násilím, nechať iných robiť namiesto toho, aby robil sám, službu pred ziskom, lásku pred sebectvom, dohodu pred vnucovaním, múdrosť pred ideológiou.

Prevzaté z cittanuova.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Jesúsa Morána a Piera Codu. Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť.