Na pláni Tor Vergata mladí ľudia „korunovali“ svojho pápeža

Nachádzame sa v období, keď sa mnohí zhromažďujú na poveľkonočných veľkých cirkevných podujatiach. Bez strachu, že budú súčasťou davu – možno preto, že sa cítia ako ľud. Pohreb pápeža Františka zhromaždil na Námestí sv. Petra a v uliciach Ríma veriacich, oficiálne delegácie, ľudí z celého sveta. Neustály rad pred jeho hrobom v Bazilike Santa Maria Maggiore je znakom vernosti pamiatke človeka, ktorý zanechal stopu. Nie je to uzavretá kapitola.

S veľkým očakávaním sa čakalo na pápežovho nástupcu. Nemám však na mysli očakávanie tých, ktorí dúfali v pápeža, ktorý zvráti trend Bergoglia, ani, naopak, očakávania, že nasledovník bude klonom svojho predchodcu. Nemyslím tým ani na očakávanie vnútri Cirkvi, ktoré sa prejavovalo v klebetách, šíriacich sa z rímskych palácov a cirkevných inštitúcií do novín a naopak.

Je ťažké byť mladým v Európe.

Mám na mysli očakávanie ľudu, jeho vyjadrenie potreby mať znovu pápeža: svedka evanjelia a muža pokoja, ktorý sa zo všetkého najviac zaujíma o ľudstvo, pretože je Božím mužom. Na inauguráciu pontifikátu Leva XIV., pápeža, ktorý nebol dovtedy veľmi známy, ale hneď po voľbe povedal niekoľko správnych a jasných slov, ktoré zasiali pokoj v búrke našich dní, prišlo mnoho ľudí. Táto mimoriadna etapa v živote Cirkvi sa mohla považovať za uzavretú.

Namiesto toho bolo Jubileum mladých udalosťou, nad ktorou treba premýšľať. Na pláni Tor Vergata, kde na Svetových dňoch mládeže v roku 2000 už chorý Ján Pavol II. prejavil radosť, že je s mladými, sa očakávalo pol milióna účastníkov. Prišlo ich dvakrát toľko. Prečo?

Títo mladí ľudia, síce odlišní od svojich predchodcov z roku 2000, hľadajú niečo vo svete veľkých strachov a silnej dezorientácie. Vo Francúzsku sa na Veľkú noc slávilo 18-tisíc krstov dospelých a mladých ľudí. Nechcem spievať o znovuzrodení. Vážim si a rešpektujem týchto mladých ľudí, čo mi bráni porušiť ticho, s akým sa zúčastnili starobylého „obradu“ eucharistickej adorácie. Ticho plné otázok, modlitieb, očakávania, obáv. Je ťažké byť mladým v Európe, kde menšinu mladých ľudí drvia dospelí. Je to ťažké aj pre tých na juhu sveta, kde je mladých síce veľa, ale chýba im vidina budúcnosti.

Teraz sa však mladí z rôznych krajín a kontinentov spojili a išli naproti pápežovi Levovi. On prišiel medzi nich. Nepredstavil sa ako ich vodca, ale ako starší človek, ktorý poznal svet dvadsiateho storočia, ako kresťan, pápež, ktorý chce kráčať s nimi smerom k srdcu dvadsiateho prvého storočia, smerom k budúcnosti. Hovoril pokojne, bez toho, aby sa vnucoval. Mladí ho počúvali, tlieskali mu a v tichosti sa k nemu pripojili v modlitbe.

Na pláni Tor Vergata som bol svedkom „korunovácie“ Leva XIV. Prihlásil sa k nemu ľud budúcnosti, ktorý sa rozhodol kráčať so „svojím“ pápežom. Pápež bez koruny a bez palice, ktorý predložil svoj návrh: „Priateľstvo môže skutočne zmeniť svet. Priateľstvo je cesta k mieru.“

Mladým sa to veľmi páčilo. No mladí ľudia dnes nemajú veľký vplyv ani v Cirkvi. Nemala by sa Cirkev dospelých nechať viesť ich elánom? Nemalo by byť znakom novej éry Cirkvi priateľstvo, nie nejaké nové menovania? To je znakom toho, o čom písal Romano Guardini: „Cirkev sa prebúdza v dušiach.“ Zdá sa mi, že sa to deje, aspoň v to dúfam.

Prevzaté z Famiglia Cristiana.