Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Konflikty sú súčasťou ľudských dejín,“ povedal pápež Lev XIV. na konferencii Daring Peace (Odvaha k mieru) v Ríme. „Ale vojna ich nikdy nerieši. Mier je jedinou trvalou cestou zmierenia,“ doplnil.
Jeho slová, vyslovené v Koloseu – na mieste, kde sa kedysi oslavovalo násilie – nadviazali na odkaz, ktorý pred takmer štyridsiatimi rokmi zaznel v Assisi.
V roku 1986 tam Ján Pavol II. po prvý raz zhromaždil predstaviteľov kresťanských cirkví a svetových náboženstiev. V čase, keď svet ešte delila železná opona, sa lídri rozličných náboženstiev nepostavili proti sebe, ale vedľa seba, aby sa spoločne modlili za mier.
Mlčanie pred nespravodlivosťou je formou spoluúčasti.
Komunita Sant’Egidio, ktorá vznikla z prostého evanjeliového priateľstva s chudobnými, sa stala nositeľkou tohto odkazu. Po prvom stretnutí v Assisi začala pravidelne organizovať stretnutia s názvom Duch Assisi, ktoré sa počas desaťročí stali sieťou dialógu a modlitby v mestách celého sveta – od Varšavy a Jeruzalema až po Madrid a Berlín.
V roku 2025 sa táto púť za mierom vrátila do Talianska. A práve v Koloseu, symbole rozdeleného sveta, zazneli z úst náboženských a politických lídrov slová, ktoré neboli prejavom diplomacie, ale modlitbou, varovaním a volaním po obnovení zmyslu pre mier.
Pápežov apel na kultúru zmierenia sa niesol aj naprieč panelmi, ktoré prepojili etiku, ekonomiku, vedu či náboženstvo. V diskusii o umelej inteligencii hľadali vedci, teológovia i politici odpoveď na otázku, či dokáže ľudstvo udržať kontrolu nad vlastnými vynálezmi.
Francúzsky dominikán Éric Salobir pripomenul, že technológia bez etiky sa mení na sofistikovanú formu moci a že svet, ktorý sa riadi len efektivitou, stráca schopnosť rozlišovať, čo je správne.
Moslimský teológ, Ajatolláh Abu al-Qasim al-Dibaji nadviazal pohľadom viery: „Boh dal človeku rozum, aby ho používal – nie na ovládanie iných, ale na rozlišovanie dobra a zla.“
Dodal, že tento dar nemožno odovzdať strojom, pretože má slúžiť dobru a nie moci. Zdôraznil, že duchovné tradície musia byť prítomné aj v ére digitálneho myslenia, pretože rozum bez morálky stráca orientáciu.
Z Indonézie priniesol svoju skúsenosť bývalý minister pre komunikáciu a inovácie Rudiantara: „Skutočný pokrok má hranice tam, kde sa začína ohrozenie dôstojnosti človeka.“ Pripomenul, že technologické zmeny musia byť vedené hodnotami – inak vytvoria nové formy nerovnosti namiesto pokroku.
Rabín Oded Wiener z Izraela rozšíril diskusiu o rozmer zodpovednosti: „Boh stvoril človeka na svoj obraz – nie preto, aby tvoril iných bohov, ale aby konal s múdrosťou.“ Jeho príspevok podčiarkol potrebu spoločného etického jazyka, ktorý dokáže spájať vedcov, teológov aj politikov v spoločnom úsilí o dobro človeka.
Panelisti sa zhodli v presvedčení, že otázka umelej inteligencie nie je len vedecká, ale aj etická a že pokrok, ktorý nepočúva svedomie, nie je prejavom múdrosti, ale jej absencie.
Panel „Odolávať zlu: Mučeníci dneška” dal priestor tým, ktorí poznajú cenu viery z vlastnej skúsenosti – z prenasledovania, utrpenia a smrti.
Egyptský biskup Anba Pola vystúpil v pozícii toho, ktorý sa sám stal terčom teroristického útoku počas nedeľnej liturgie. „Teroristi obkľúčili biskupský stolec a odpálili sa, mysliac si, že tam sedím. Božou prozreteľnosťou som sa v ten deň rozhodol slúžiť omšu inde,“ uviedol. Jeho svedectvo nebolo o zázraku, ale o postoji: o viere, ktorá nepozná pomstu. „Tí, čo umierajú pre Krista, nie sú obeťami – sú svedkami,“ dodal.
Z Ukrajiny sa prihovoril biskup Vitalij Kryvyckyj, ktorý priblížil každodennú realitu vojny: „Sme zvyknutí si myslieť, že zlo má tvár agresora, diktátora, zbraní… Ale skutočné zlo má často inú podobu.
Skryje sa za ľahostajnosťou, pragmatizmom, frázami ako: „Nie je to moja vojna“, „Mňa sa to netýka“. A ľudská bolesť sa mení na film na inom kanáli, od ktorého je vždy ľahké utiecť.”
Zdôraznil, že kresťanská viera nemôže mlčať, keď sa ničí ľudský život, a pripomenul, že mlčanie pred nespravodlivosťou je formou spoluúčasti.
Profesor Angelo Romano z Komunity Sant’Egidio pripomenul, že prenasledovanie veriacich nie je len historickou kapitolou, ale realitou dneška. „Mučeníci nie sú hrdinami minulosti, ale svedkami prítomnosti,“ povedal.
Ako symbol tejto odvahy spomenul 21 koptských mučeníkov, zabitých islamskými teroristami v Líbyi 15. februára 2015, ktorých pápež František zaradil do Rímskeho martyrológia: „Zomreli, pretože odmietli zaprieť svoju vieru.“ Podľa Romana ich svedectvo nie je len tragédiou, ale výzvou – pripomienkou, že aj dnes sa viera meria schopnosťou odolať zlu bez nenávisti.
Arménsky arcibiskup Khajag Barsamian nadviazal na Romanove slová pripomenutím, že jeho národ pozná cenu svedectva viac než väčšina iných. „Pamiatka mučeníkov nevolá po pomste, ale po pravde a zmierení,“ zdôraznil.
Podľa neho je úlohou cirkví neudržiavať rany otvorené, ale premieňať ich na mosty medzi národmi, ktoré sa kedysi nenávideli, a medzi náboženstvami, ktoré sa učia znovu dôverovať.
Diskusiu uzavrel pastor Luteránskej cirkvi v Malajzií Sivin Kit, ktorý prepojil duchovný rozmer s každodennou praxou: „Odporovať zlu znamená vyberať si každý deň súcit – aj keď to bolí.“
Diskusia „Zabudnuté nebezpečenstvo: Za svet bez jadrových zbraní“ nastolila otázku, či má ľudstvo právo držať v rukách prostriedky na vlastné zničenie
Japonský biskup Alexis Mitsuru Shirahama z Hirošimy pripomenul, že jadrové zbrane nechránia mier, ale ohrozujú samotnú existenciu ľudstva. „Najnovšie jadrové zbrane majú podľa odhadov približne 3 000-násobne väčšiu ničivú silu ako atómové bomby zhodené na Hirošimu. V prípade vypuknutia jadrovej vojny by nastala „jadrová zima“, ktorá by mohla ohroziť ľudstvo a ostatné formy života vyhynutím.“
Každú minútu sa na zbrane míňa takmer dvestotisíc dolárov.
Susi Snyder, programová koordinátorka Medzinárodnej kampane za zrušenie jadrových zbraní (ICAN), priblížila konkrétnu realitu pod jadrovým mrakom: „V priebehu niekoľkých sekúnd zabila bomba v Hirošime osemdesiat tisíc ľudí. V nasledujúcich mesiacoch zomierali desaťtisíce detí na choroby, ktoré nikto nepoznal.“
Zdôraznila, že modernizácia jadrových arzenálov znamená návrat do logiky studenej vojny, tentoraz poháňanej ekonomickým ziskom: „Každú minútu sa na zbrane míňa takmer dvestotisíc dolárov – bomby navrhnuté tak, aby v okamihu spálili celé mestá.“
Sociológ Fabrizio Battistelli upozornil, že „jadrové tabu“, ktoré desaťročia bránilo ich použitiu, sa dnes oslabuje – pod tlakom geopolitiky aj kolektívnej amnézie. „Zabúdame, čo znamená Hirošima, a tým otvárame priestor pre banalizáciu zla,“ povedal.
Andrea Bartoli z Medzinárodného centra pre riešenie konfliktov (ICAR) nadviazal, že zákaz jadrových zbraní nie je len politickým cieľom, ale morálnym imperatívom: „Nie je možné hovoriť o mieri, ak súčasne investujeme do zbraní hromadného ničenia.“
Svedectvo mierovej aktivistky Koko Kondo, ktorá ako dieťa prežila výbuch atómovej bomby v Hirošime dalo panelu osobný rozmer. Kondo hovorila o odpustení ako o jedinom spôsobe, ako nezopakovať minulosť:
„Myslela som si, že budem nenávidieť tých, ktorí bombu zhodili. Ale keď som jedného z nich stretla, pochopila som, že aj on trpí. Musíme nenávidieť vojnu, nikdy nie ľudí.“
Panel „Nerovný svet: Aké sú alternatívy?“ otvoril diskusiu o tom, ako dlho ešte môže svet prehliadať, že chudoba a nerovnosť sú tichou formou násilia. Rečníci z rozličných prostredí – cirkví, diplomacie aj občianskej spoločnosti – sa zhodli, že sociálne rozdiely už nie sú len ekonomickým problémom, ale krízou morálky.
Francúzska diplomatka Élisabeth Béton-Delègue upozornila, že rozdelený svet nemôže byť stabilný: „Nerovnosť ničí dôveru v spoločnosť. Ak sa z nádeje stane privilégium, demokracia sa rozpadne zvnútra.“
Hovorila o tom, ako globálne výzvy – klimatická zmena, migrácia či technologická revolúcia – prehlbujú priepasti medzi regiónmi aj medzi ľuďmi v tej istej krajine.
Rakúsky rabín Jaron Engelmayer prispel svojím pohľadom z duchovnej perspektívy. Chudoba podľa neho nie je štatistickou kategóriou, ale otázkou svedomia.
Bohatí sa musia naučiť deliť. Bohatstvo je darom, nie právom.
„Musíme zmeniť spôsob, akým vnímame chudobu – ako osobnú zodpovednosť, nie ako vzdialený problém,“ povedal. Zároveň varoval, že ak si na utrpenie zvykneme, stratíme časť svojej ľudskosti.
Hilde Kieboom z belgickej Komunity Sant’Egidio nadviazala skúsenosťou práce s chudobnými v Európe. Podľa nej sa solidarita stala projektom, nie kultúrou: „Zvykli sme si pomáhať, ale len dovtedy, kým to nenaruší náš komfort.“ Jej slová zneli ako výčitka i výzva – k obnoveniu zmyslu pre komunitu, ktorá sa neriadi trhom, ale vzťahmi.
Na jej slová nadviazal indický podnikateľ a filantrop Satish Kumar Modi, ktorý upozornil, že zodpovednosť za zmenu nesie každý, kto má v rukách moc a prostriedky. „Bohatí sa musia naučiť deliť. Bohatstvo je darom, nie právom,“ zdôraznil.
Diskusia o nerovnosti sa tak zmenila na dialóg o zodpovednosti. Ak sa svet delí na tých, ktorí môžu pomôcť, a tých, ktorí len prežívajú, práve schopnosť deliť sa – o dôstojnosť, o spravodlivosť, o nádej – sa stáva najvyššou formou solidarity.
Téma trestu smrti v Ríme zaznela ako jedna z najnaliehavejších výziev podujatia Daring Peace. Nie ako právnická otázka, ale ako zrkadlo civilizačnej zrelosti – skúška, či dokážeme chrániť spravodlivosť bez toho, aby sme popreli dôstojnosť človeka.
„Trest smrti je víťazstvom strachu nad nádejou,“ povedal Mario Marazziti, jeden z lídrov Komunity Sant’Egidio a dlhoročný aktivista za zrušenie tohto trestu. Podľa neho ten, kto obhajuje život, nemôže obhajovať smrť ako riešenie.
Pripomenul, že spoločnosť, ktorá si nárokuje právo zabíjať, stráca dôveru v človeka. „Odpor proti trestu smrti nie je slabosťou, ale znakom civilizačnej sily,“ zdôraznil.
Filozofka Enza Pellecchia z Univerzity v Pise hovorila o treste smrti ako o zrkadle civilizácie, nie o právnej norme. „Spravodlivosť bez milosrdenstva sa mení na pomstu,“ doplnila. Trest smrti podľa nej nie je právnou otázkou, „ale morálnou ranou v srdci spoločnosti“.
Zdôraznila, že skutočnú vyspelosť neukazuje spôsob, akým spoločnosť trestá, ale ako dokáže v človeku rozpoznať hodnotu aj po zlyhaní. „Brániť dôstojnosť vinníka znamená brániť dôstojnosť nás všetkých.“
Silný osobný rozmer do panelovej diskusie priniesol Joaquín José Martínez, ktorý bol v USA nespravodlivo odsúdený na smrť a po takmer piatich rokoch bol prepustený ako nevinný. V Ríme nevystúpil ako aktivista, ale ako svedok omylu.
„Keď vás systém označí za vinného, prestanete byť človekom – stanete sa číslom,“ povedal. Jeho svedectvo pripomenulo, že justičný omyl nie je hypotetickým rizikovým faktorom, ale realitou, ktorá má mená a tváre.
Biskupka Debra Wallace-Padgett z Metodistickej cirkvi upozornila, že kresťania nemôžu hlásať vieru v odpustenie a zároveň obhajovať popravovanie.
„Ak veríme, že človek sa môže zmeniť, potom trest smrti ruší samotnú podstatu tejto viery,“ povedala. Pripomenula, že viera v Boha a viera v premenu človeka stoja na tej istej nádeji – že zlu nepatrí posledné slovo.
Záver patril Lucianovi Trottovi z Komunity Sant’Egidio, ktorý zhrnul, že boj proti trestu smrti je len prvým krokom. „Nestačí prestať zabíjať. Musíme zmeniť aj myslenie, ktoré zabíja,“ uviedol. Hovoril o potrebe novej kultúry spravodlivosti, ktorá neodstraňuje ľudí, ale pomáha im rásť.
Panel o zrušení trestu smrti nepriniesol politické uznesenia, ale spoločné presvedčenie, že štát, ktorý si zachováva právo vziať život, oslabuje vlastnú morálnu autoritu. Ako to vystihol Marazziti, „každá poprava je dôkazom, že sme ešte nedozreli k úplnému pochopeniu ľudskosti“.
Rím sa na chvíľu stal miestom, kde sa o mieri hovorilo ako o naliehavej potrebe, nie o spomienke z minulosti. Nezaznievali tu abstraktné ideály, ale príbehy konkrétnych ľudí – obetí vojen, nespravodlivosti a chudoby. Ich spoločné posolstvo bolo jednoduché: mier sa nezačína na summitoch, ale v rozhodnutí človeka neodpovedať na nenávisť nenávisťou a nestratiť vieru v dobro.
Mier tu nebol vykreslený ako sen, ale ako najrozumnejšia odpoveď na chaos doby. Kultúra zmierenia, o ktorej hovoril pápež Lev XIV., sa stala spoločným jazykom všetkých, ktorí veria, že bez spravodlivosti niet pokoja a bez odpustenia niet budúcnosti.
Žiadna vojna nie je svätá – iba mier má posvätný rozmer.
Po dňoch diskusií, svedectiev a stretnutí sa zástupcovia rozličných náboženstiev rozišli do chrámov a svätýň po celom Ríme, aby sa spoločne modlitby za mier – v rôznych jazykoch, ale s rovnakou prosbou – o mier, ktorý začína v srdci človeka.
Vyvrcholením podujatia bol záverečný ceremoniál v Koloseu, kde predstavitelia náboženstiev a spoločenských inštitúcií podpísali Apel za mier – výzvu, ktorá hovorí o naliehavosti konať.
Nie čakať na budúcnosť, ale tvoriť ju teraz; pretože každý deň vojny berie budúcnosť a nádej tým, ktorí ju najviac potrebujú. Pripomenul tiež, že žiadna vojna nie je svätá – iba mier má posvätný rozmer, pretože chráni to najkrehkejšie v človeku: dôstojnosť a nádej.
Rím tak na okamih ukázal, že dejiny sa nemenia silou, ale odvahou odpustiť. Nie víťazstvom nad nepriateľom, ale schopnosťou rozpoznať v ňom človeka. A práve tým sa začína mier.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
