Nič si neplánujem, každý deň prinesie nové výzvy

Prednedávnom ste získali Cenu svätej Matky Terezy z Kalkaty. Čo pre vás znamená?

Cena Matky Terezy je už mojím tretím ocenením a vnímam ju ako veľkú milosť. Vážim si ju o to viac, že pracujem s chudobnými ľuďmi a Matka Tereza je môj vzor. Z jej života čerpám silu. Keď mám nejaké ťažkosti, tak sa zamyslím, že v porovnaní s nami to mala oveľa ťažšie. Chudoba v Kalkate je priam neuveriteľná. Z diaľky sa zdá neskutočné, že ľudia môžu takto existovať.

Boli ste sa tam niekedy pozrieť?

Nie, ale hlboko ma zasiahli skutky Matky Terezy. Skláňam sa nad jej činnosťou, lebo ona dvíhala opustených, stratených ľudí zo zeme, dávala im lásku, kŕmila ich, odprevádzala ich do večnosti. Bola pre nich veľkou nádejou a zdrojom sily.

Ľudia v pomáhajúcich profesiách dávajú často kus zo seba. Odkiaľ čerpáte silu, aby ste mohli ísť ďalej?

V prvom rade som si vedomá toho, že do služby si ma povolal Boh. Mala som s ním niekoľko rozhovorov, či to vôbec zoberiem, či to zvládnem. Preto som presvedčená, že to tak má byť. Tiež som mala šťastie na môjho dobrého, už nebohého manžela. Hoci nebol členom Spolku sv. Vincenta de Paul, tak toleroval moju činnosť, prijímal v pokore, keď som išla preč na dlhšie. Keď som potrebovala odviezť šatstvo chudobným, vždy bol ochotný.

Ktoré momenty sú vo vašej činnosti najsilnejšie? 

Uvedomujem si, že to nie je práca, ale poslanie. Najsilnejší moment je pre mňa poznanie, že títo ľudia potrebujú pomoc. Zažívajú utrpenie, nedostatok financií a potrebujú niekoho, o koho sa môžu oprieť a čerpať z tohto spojenia silu a posúvať sa ďalej.

Darí sa im posunúť do ďalšej životnej etapy?

Mnohí ľudia sa posunuli, mnohí nie. Je to zvláštne. U niekoho aj nastane posun vpred, ale odrazu sa niečo udeje v rodine a je zase na začiatku. Niekto si to zapríčiní sám, iný sa nechce kontaktovať s rodinou, ďalší požíva alkohol alebo sa venuje hazardným hrám. Je to proces. Všetkých ale spája potreba opory a viery v ľudskosť.

Oplatilo sa vám dávať v živote druhé, tretie, štvrté šance?

Určite áno, lebo nech spravíme čokoľvek, prichádza požehnanie. Sú ľudia, čo to nechápu a pýtajú sa ma, či som spasila celý svet. Mne stačí, keď za mnou príde človek, ktorý mi povie, v čom som mu pomohla a aký vplyv to malo na jeho život. Často ide o pomoc s úhradou nájomného či nedoplatku za energie. Pre chudobných ľudí sú to existenčné záležitosti, nemusia sa sťahovať či, nebodaj, skončiť na ulici.

Ľudí musíme naučiť zodpovednosti, a to nejde bez jasne stanovených pravidiel.

Podať pomocnú ruku v pravý čas má zmysel. Ako sa koordinujete v rámci spolku?

Túto službu by sme nemohli robiť jeden bez druhého. Naša konferencia, spoločenstvo, sa stretáva raz za dva týždne. Pomáhame si, zhovárame sa o spôsoboch a druhoch pomoci, preberáme konkrétne prípady, ktoré sú často jedinečné. Dvakrát do roka mávame spoločné celoslovenské stretnutia. Zo stretnutí vyplynú aj spoločné body, ako sú trebárs zbierky proti hladu, na pomoc utečencom a podobne. Na druhej strane máme dobrodincov, ktorí nám pomáhajú, či už finančne, alebo materiálne, za čo im patrí veľká vďaka.

Čo riešite na dennej báze?

V prvom rade máme na starosti chudobných ľudí. Počas roka je pomoc rôzna. Darované obnosené šatstvo si môžu vybrať v priestoroch Vincentíka, tiež sú to nákupy potravín, liekov, darované bytové a kuchynské zariadenie. Organizujeme vianočný projekt Daruj radosť – donesené trvanlivé potraviny farníkov obohacujú núdznym štedrú večeru a vianočné sviatky. Začiatok školského roka je vždy náročný. Deti potrebujú aktovky, školské potreby, ošatenie a obuv. Máme tiež sociálne zariadenie pre mužov v núdzi, kam sa snažím pravidelne chodiť a zhovárať sa s nimi. Nič si neplánujem. Každý deň prinesie nové výzvy.

Kto je najviac ohrozený chudobou?

Z mojej skúsenosti je to rómska komunita a ľudia, ktorým chýbajú pracovné návyky, alebo ľudia, ktorí prišli o prácu. V tomto prípade pozeráme vždy na deti. Nechcela by som byť v koži matky, ktorá nemá čo dať deťom na desiatu či na obed. Sú to náročné situácie a neviem, či by som psychicky vydržala tlak, že neviem dať najesť dieťaťu.

Aké konkrétne riešenie prinášate týmto ľuďom?

Predovšetkým im pomáhajú ľudia v okolí alebo vo farnosti. Keď tento zdroj zlyhá, tak im poskytneme financie s podmienkou, že musia priniesť blok za nákup. U nás v účtovníctve sa nestratí ani jeden cent. Ale aj ja som sa už poučila, keď mi niektorí ľudia priniesli úplne iné položky. V týchto prípadoch si nájdem čas a idem týmto rodinám nakúpiť. Keď človek potrebuje lístok na autobus, kúpim mu ho, ale nedám mu naň peniaze. Veľakrát sa mi však stalo, že človek stratil záujem o tento typ služby a na dohodnuté stretnutie neprišiel, lebo potreboval iba peniaze.

Takže u vás dostane pomoc aj človek, ktorý vás oklame? 

Keď nás aj človek oklame a nedonesie sľúbený blok, aj tak sa zakrátko vráti a pýta ďalšie peniaze. Vtedy však už nie som natoľko ústretová. Mám na zreteli fakt, že ľudí musíme naučiť zodpovednosti, a to nejde bez jasne stanovených pravidiel. Pomoc od nás dostanú, ale za určitých podmienok.

Nechcela by som byť v koži matky, ktorá nemá čo dať deťom na desiatu či na obed.

Máte aj prípady, ktoré sa skončili pozitívne, lebo vaša pomoc padla na úrodnú pôdu?

U nás v Leviciach máme ľudí, ktorým sme pomohli k bývaniu, vyzbierali pre nich peniaze na zníženie dlhu, aby rodina mohla zostať pokope. Je to úžasný pocit a zároveň tá najkrajšia odmena pre každého, kto sa na pomoci zúčastnil.

Máte čas aj na oddych?

Zatiaľ neviem, čo je to oddych. Najmä moje deti sa o mňa boja a hovoria mi, aby som už oddychovala. Upokojujem ich, že to určite príde. No keď vidím ľudí, ktorým treba pomôcť, srdce mi inak nedá.