Obavy z odlišností? Treba začať komunikovať

Mnohí z nás sme rodičmi a naše deti sa čoraz častejšie v triedach, na krúžkoch, kdekoľvek stretávajú s deťmi s istým znevýhodnením. Našťastie, tie sú už čoraz viac súčasťou ich sveta a nie sú vyčleňované na okraj spoločnosti. Pokiaľ to dieťaťu prospieva a jeho zdravotný stav to umožňuje, je integrované do bežnej triedy. Ako my dospelí môžeme svojim deťom pomôcť, aby sa nebáli otvárať a vychádzali v ústrety kamarátom, ktorí sú iní?

Detskej psychologičke Ilone Špaňhelovej som položila zopár otázok o citlivých vzťahoch medzi deťmi v kolektíve.

Dnes sa v mnohých krajinách snažíme o integráciu detí s istým znevýhodnením. Ako zvyčajne reagujú zdravé deti na nového kamaráta?

Reakcia detí je veľmi rôzna. Záleží na tom, ako majú tieto deti nastavené sociálne cítenie k druhému, ako sa im tento nový kamarát predstaví, ako o tom všetkom hovoria v domácom prostredí. Závisí to aj od toho, aká je atmosféra v triede, ako sa snaží triedny učiteľ dieťa s istým postihnutím do triedy začleniť.

Podľa mňa je veľmi dôležité urobiť hneď na začiatku krúžok detí, kde sa môžu navzájom viac spoznať, zblížiť, ukážu si, čo je pre ne v živote dôležité a vysvetlí sa im, ako si môžu pomáhať. Zároveň je dôležité, aby dieťa s postihnutím mohlo robiť všetko, čo môže robiť, aby sa so spolužiakmi zúčastňovalo na všetkých veciach a akciách v triede. Samozrejme, okrem tých, ktoré by preňho mohli byť nebezpečné. Rovnako je veľmi vhodná častá, otvorená a úprimná komunikácia medzi triedou a rodičmi dieťaťa.

Vzťah môže obe strany obohatiť o sociálnu zrelosť – dieťa so znevýhodnením sa bude cítiť milované a zdravé dieťa si uvedomí dar zdravia a života.

Ako ich takýto vzťah môže obohatiť?

Obe strany to môže predovšetkým obohatiť v sociálnej zrelosti. Dieťa so znevýhodnením sa môže cítiť prijaté, milované inými deťmi. Zdravé dieťa si môže uvedomiť dar zdravia, citlivosť a krehkosť života. Môže byť silnejšie aj v sociálnych väzbách – môže sa vedieť viac zastať iného dieťaťa, hájiť ho.

V triedach sú však aj deti uzavreté, ktoré môžu mať aj isté obavy z odlišností. Ako by im mohli rodičia pomôcť, aby sa viac otvorili a nemali strach komunikovať?

To je predovšetkým veľká úloha pre rodičov, aby oni sami začali o týchto veciach s deťmi hovoriť. Tak sa deti dozvedia, ako rodič tieto veci prežíva, čo si o nich myslí, ako ich má nastavené v srdci, v mysli. Istotne je dobré, aby rodič hľadal správnu chvíľu na komunikáciu. Je fajn nájsť si pokojný čas, keď nič neruší rodiča ani dieťa, keď sa jeden ani druhý nikam neponáhľa. Pre hlbšie vtiahnutie do komunikácie je dôležité, keď sa viac pýta rodič dieťaťa, než aby sám rozprával. Tak sa otec či mama často viac dozvie – ako to má dieťa v živote nastavené, čo si o niektorých skutočnostiach myslí.

Stretávate sa aj s takými rodičmi zdravých detí, ktorí majú voči ich spolužiakom so znevýhodnením negatívny postoj?

Vo väčšine prípadov rodičia zdravých detí, ktorí majú negatívny postoj k iným spolužiakom svojich ratolestí, ku mne do poradne neprídu. Domnievam sa však, že takíto rodičia nemajú dobre nastavený sociálny rozmer vo svojom živote a neučia to ani svoje deti. Možno sa to ani sami nenaučili. Stretávam sa však s rodičmi detí s postihnutím, ktorí mi v osobnom rozhovore hovoria o tom, že zdravé deti majú negatívny postoj k ich dieťaťu. Pýtajú sa ma, ako sa má ich dieťa brániť, ako má na to reagovať. Títo rodičia to vnímajú ako vážny problém.

Mnoho ľudí sa svoje deti snaží viesť k ochote pomôcť. Čo odporučiť rodičom, ktorí si všimli, že ich dieťa v dobrej vôli pomáhať znevýhodnenému kamarátovi zabúda na vlastné povinnosti a počas vyučovania sa nesústredí?

Je dôležité, aby si rodičia, zdravé deti, ako aj deti so znevýhodnením a rovnako aj učiteľ jasne nastavili svoje kompetencie. Aby aj učiteľ, ktorý je prítomný v triede a všetko vidí a sleduje, dobre komentoval, čo je v poriadku a čo už nie.

Dieťa musí vedieť, že jeho hlavná úloha je, aby sa v škole na vyučovacej hodine učilo. Potom má byť aj jasne dané, kedy, v akej chvíli a ako má svojmu spolužiakovi pomôcť. Teda aby malo toto vnímavé dieťa jasne danú svoju úlohu, o ktorej vie, že ju bude plniť cez prestávku. Môže byť, že ho odlišný kamarát či kamarátka niečím osobitne zaujíma. Možnože by s ním potrebovalo byť aj trochu viac po vyučovaní, aby sa viac zoznámili, spoznali.

Má integrácia pozitívny dosah aj na učiteľa?

Osobne sa domnievam, že má veľmi pozitívny dosah. Tak ako deti, aj učiteľ si môže uvedomiť dar života, zdravia. Dar rozumu, čomu sa dieťa s hendikepom môže naučiť, čo môže dokázať. Je zároveň veľmi dôležité, aby tento učiteľ venoval dostatok času aj osobnej psychohygiene. Vyučovacia hodina môže byť totiž preňho náročnejšia. Mal by vnímať dôležitosť spolupráce s osobným asistentom znevýhodneného dieťaťa. Aj v tomto prípade je dôležitá dobrá, otvorená komunikácia.

Ilona Špaňhelová (1966) je detská psychologička a psychoterapeutka. Pracuje v súkromnej praxi ako poradkyňa pre otázky spojené s výchovou a vývojom dieťaťa, deťom i dospelým poskytuje individuálnu psychoterapiu. Spolupracuje s rodinnými a materskými centrami, ako aj so združením Dlouhá cesta, ktoré sprevádza rodičov po smrti ich dieťaťa. Je autorkou viacerých kníh.

Pôvodne uverejnené v časopise Nové mesto, marec-apríl 2018. Redakčne upravené.