Obyvatelia Majáka žijú len vo svete dotykov. Učia nás pokore už pätnásť rokov, hovorí riaditeľka zariadenia

Maják je v súčasnosti domovom pre deviatich hluchoslepých ľudí. Zdroj: archív H.Heidecker
„Keď prežijeme nasledujúce dva roky, potom začnem snívať. Maják je pre našich mladých domovom. Nechcela by som, aby im ho niekto zobral,“ hovorí Henrieta Heidecker, riaditeľka jediného zariadenia pre hluchoslepých ľudí na Slovensku, ktorý sme pred nedávnom navštívili.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Nachádzam sa v Zdobe. Obci, ktorá je od Košíc vzdialená približne desať minút autom. Ulice vidieka zaplavené novembrovými lúčmi slnka zívajú prázdnotou. Len kde-tu sa k železnej bráničke nejakého rodinného domu prišuchtá zvedavý štvornohý strážca.

Stretnutie mám naplánované o štvrťhodinku, a tak sa ešte v pokoji prechádzam dedinou a vychutnávam si jesenné farby a všadeprítomný pokoj. S napoly privretými očami zablúdim myšlienkami do minulosti. Bola som ešte len stredoškoláčka, keď som počas jedného výletu spoznala príbeh ženy, ktorý ma ohromil.

Fenomén menom Helen Kellerová

Helen Kellerová sa narodila ako zdravé dieťa. V devätnástich mesiacoch však ochorela na dovtedy neznámu meningitídu, ktorá ju pripravila o zrak i sluch. Týmto sa pre malú Helen začal život vo svete nekonečnej tmy a ticha. Tragický osud, pri ktorom by málokto čakal nejaké zaujímavé pokračovanie, nieto ešte happyend. A predsa…

Helen mala obrovské šťastie, keď do jej života vstúpila mladá učiteľka Anna Sullivanová. So svojou malou zverenkyňou sa snažila nadviazať kontakt od prvého momentu. Verila, že ju dokáže naučiť prstovú abecedu, a tak s ňou postupne začne komunikovať prostredníctvom jediného možného prostriedku – dotyku.

Dodnes si pamätám tú scénu „veľkého tresku“, ktorý nastal v Heleninej hlave, keď po prvýkrát pochopila, že osviežujúca tekutina vyvierajúca zo záhradnej pumpy má aj svoje pomenovanie a že sa spája s posunkom, ktorý jej Anna neúnavne vyklepkávala na ruku už dlhý čas.

Helen Keller so svojou učiteľkou Annou Sullivanovou. Zdroj: Wikimedia.org

Keď konečne došlo k tomuto kľúčovému precitnutiu, Helen už nemohol nikto zastaviť. Počas pár hodín sa naučila prvých tridsať slov svojho života a v nasledujúcich rokoch sa s pomocou Anny pustila do štúdia na dvoch rôznych školách pre nepočujúcich. Časom sa naučila niekoľko jazykov, vnímať hudbu i písať poéziu a stala sa dokonca prvou hluchoslepou osobou, ktorá vyštudovala Harvardskú univerzitu.

Je čas. Vchádzam do dvora rodinného domu, na ktorom visí tabuľa s nápisom Maják. Som na mieste, ktoré je už pätnásť rokov domovom pre ľudí, pre ktorých dotyk predstavuje jediný kontakt s okolitým svetom. Rovnako ako v príbehu o Helen.

Od internátnej školy v Červenici až po prvý domov pre hluchoslepých v Zdobe

Lepšia budúcnosť pre ľudí s hluchoslepotou sa na Slovensku začala črtať pred vyše tridsiatimi rokmi. V tom čase vznikla pod vedením Jany Šarišskej prvá evanjelická internátna škola pre hluchoslepé deti v Červenici. Pani Šarišská priniesla nové poznatky zo Spojených štátov a vďaka jej iniciatíve a podpore zo zahraničia sa dokonca na Univerzite Komenského otvoril prvý päťročný odbor – špeciálna pedagogika pre hluchoslepých, ktorý aj sama absolvovala. „V škole, ktorú pani Šarišská založila, ste mohli vidieť presne ten zahraničný model – jeden učiteľ na jedno dieťa. Hluchoslepé deti sa konečne začali vzdelávať, hoci pre niektoré bolo už vzhľadom na vysoký vek (napríklad 12 rokov) takpovediac neskoro. Dôležité však je, že nabehli aspoň na nejakú komunikáciu,“ prezrádza v rozhovore riaditeľka Majáka Henrieta Heidecker.

Deti sa začali učiť, podobne ako v prípade Helen Kellerovej, cez rôzne symboly, ktoré prepájali s konkrétnou činnosťou, a následne sa tieto symboly zamieňali za posunkové slová. Niektorým to podľa Heidecker trvalo aj niekoľko rokov. Väčším problémom však bolo to, že v škole sa deti mohli vzdelávať len do osemnásteho roku.

Riaditeľka Majáka Henrieta Heidecker sa práci s hluchoslepými ľuďmi venuje už pätnásť rokov. Zdroj: V.Rendeková

„Rodičia boli nešťastní, pretože v tom čase neexistovalo žiadne zariadenie, kde by ich deti mohli pokračovať a naďalej sa rozvíjať. Nechceli svoje deti, ktoré sa konečne dostali na nejakú komunikačnú úroveň, poslať do štátneho zariadenia k ľuďom s mentálnym postihnutím, kam nepatria. Preto sa rozhodli založiť občianske združenie s víziou nájsť riešenie, ako by mohli ich deti pokračovať v tom, čo sa naučili v škole v Červenici.

V roku 2003 združenie zriadilo neziskovú organizáciu Maják n.o. a v roku 2004 zakúpilo rodinný dom v Zdobe. Trvalo však ďalšie tri roky, kým sa dom zrekonštruoval a pripravil podľa všetkých noriem na oficiálne otvorenie,“ vysvetľuje Heidecker.

Prví siedmi „majákovci“, ako tu nazývajú svojich prijímateľov sociálnej služby, sa teda do nového domova v Zdobe prisťahovali v roku 2007. „Keď k nám konečne prišli títo naši mladí, už vtedy sme si u nich všimli veľký regres. Počas tých troch rokov totiž stratili mnohé zručnosti, ktoré mali ešte zo školy v Červenici. Začínali sme s nimi preto akoby úplne odznova a bol to veľký stres pre všetkých,“ hovorí o náročných začiatkoch riaditeľka Majáka.

Adaptácia, ktorá podľa slov Heidecker mala trvať tri až šesť mesiacov, napokon trvala jeden celý rok. Zo strany klientov si zamestnanci zariadenia museli prejsť rôznymi autoagresívnymi prejavmi. Personál bol síce vyškolený, kontakt s konkrétnym človekom však podľa riaditeľky postaví každého pracovníka pred úplne nové situácie. Častokrát si to preto vyžadovalo zmenu postupov a hľadanie novej cesty, ako sa klientom prispôsobiť.

Takáto práca, ako riaditeľka dodáva, zmení človeka predovšetkým vnútorne. „Pri tejto práci si uvedomíte, že musíte byť veľmi pokorní a vnímaví na človeka oproti vám. Tu neexistuje postoj, že ja som niekto a ten druhý človek je, obrazne povedané, niekde podo mnou. Práve naopak, mám pocit, že títo mladí nás tu všetkých učia už pätnásť rokov.“

Skúsenosti zo zahraničia a osveta slovenskej spoločnosti

Na otázku, či vôbec niekedy vnímala túto prácu len ako prácu, odpovedá Heidecker bez zaváhania: „Myslím, že nie. Viete, mala som 26 rokov, keď som sa stala riaditeľkou a dostala som za úlohu sprevádzkovať toto zariadenie. Bola som mladá a bez skúseností, dostala som však príležitosť vycestovať do Británie, Škótska či Spojených štátov. Mala som možnosť vidieť, ako niečo také môže fungovať. Rozprávala som sa s mnohými, ktorí pracujú s hluchoslepými ľuďmi. Dokonca som sa neskôr stretla aj s hluchoslepými ľuďmi, ktorí boli vysokoškolsky vzdelaní. Všetko som nasávala a žila som tým, pretože som chcela kúsok toho, čo som videla, priniesť aj sem domov na Slovensko. Boli sme hodení do vody, ale postupne sme si tu vybudovali domov a dnes vidím, že tých pätnásť rokov individuálnej práce malo obrovský význam,“ vysvetľuje so zápalom.

Je dôležité, aby šli títo ľudia do komunít. A zdraví ľudia si jednoducho musia zvyknúť, že budú mať z jednej strany suseda s autizmom a z druhej strany hluchoslepého a že je to normálne.

Vnímať celého človeka, skúšať a spoznávať jeho hranice, akým spôsobom a prečo odmieta veci, čo ho naopak teší a takto mu pomáhať posúvať sa je podľa slov Heidecker možné len v úzkom kontakte. „Keď sme napríklad v roku 2018 začínali s arteterapiou, bolo to veľmi náročné. Väčšinou sa to skončilo pri zlomených okuliaroch, roztrhaných tričkách a štetcoch v stene. Typické pre hluchoslepých ľudí je, že odmietajú všetko, čo nepoznajú. Potrebujú to teda najprv spoznať. Potrebujú pochopiť, prečo to majú robiť, a musia cítiť, že z toho sami majú nejaký vnútorný benefit. Počiatočnému odmietaniu sa však častokrát nevyhnete a týmto procesom sa dá prechádzať len v zariadeniach, ako je Maják. Toto sa nedá robiť vo veľkokapacitných zariadeniach,“ dodáva.

Osveta je preto podľa Heidecker kľúčová. „Musíme o tom hovoriť, ukazovať ľuďom realitu a „rozbíjať“ veľkokapacitné zariadenia, kde je zavretých dvesto ľudí pokope. Je dôležité, aby šli do komunít. A zdraví ľudia si jednoducho musia zvyknúť, že budú mať z jednej strany suseda s autizmom a z druhej strany hluchoslepého a že je to normálne. Ak to môže fungovať v iných západných krajinách, kde sú ľudia zvyknutí aj na to, že z takéhoto domu idú zvuky – klientov však poznajú a vedia, že možno majú slabú chvíľku –, prečo by to nebolo možné u nás?“

Sama má pritom pozitívnu skúsenosť s odbúravaním predsudkov v miestnej komunite. „Pred otvorením Majáka sme sa rozhodli zorganizovať pre obyvateľov obce divadelné predstavenie. Chceli sme ľuďom ukázať, že nie sme nebezpeční a že ak majú záujem, môžeme sa o tejto veci otvorene porozprávať. Predstavenie napokon odohrala výprava hluchoslepých hercov z Dánska. Akcia sa perfektne vydarila a ľudia boli dojatí. Bola to pre nás veľká pomoc. Dnes nás už miestni poznajú, máme vybudované vzťahy. Mnohí nás prídu navštíviť a často nám prinesú napríklad ovocie zo záhradky. A hoci sa občas stane, že máme aj nepríjemnú skúsenosť, stále hovorím, že jeden človek netvorí celú obec,“ opisuje situáciu v Zdobe Heidecker.

Svet dotykov a jeho budúcnosť

Vo všeobecnosti je však život v tejto obci podľa riaditeľky veľmi šťastný. Výhodou je, že sa zariadenie nachádza blízko Košíc. „Čokoľvek potrebujeme – zájsť na nákup, alebo na kávu s našimi majákovcami, všetko máme poruke. Sú to veľmi krásne momenty, keď vidíte, ako sa naši mladí tešia, keď môžu byť medzi ľuďmi. Náš terapeut napríklad pravidelne berie jedného nášho klienta k barbierovi. Zakaždým je to veľký zážitok,“ delí sa o veselé chvíle riaditeľka.

Aktivity, ako mi ďalej vysvetľuje, sú pre hluchoslepých ľudí veľmi dôležité nielen z hľadiska rozvíjania kognitívnych zručností. Ide aj o orientáciu v čase. „Naši mladí podľa aktivít odlišujú napríklad bežný pracovný týždeň od víkendu, kedy sa môžu venovať vlastným záľubám, alebo len tak oddychovať,“ hovorí Heidecker. Činnosti, ktoré pritom klienti počas týždňa vykonávajú, sa môžu zdať na prvý pohľad jednoduché, v skutočnosti však ide o dosť vyčerpávajúcu psychickú prácu.

Dotyk ako jediný kontakt s okolitým svetom. Zdroj: archív Henriety Heidecker

Jediným prostriedkom komunikácie s okolitým svetom je, ako sme už spomenuli, dotyk. Ním sa obyvatelia Majáka riadia aj pri identifikácii druhých ľudí. „Napríklad náš Andrej rozpoznáva ľudí podľa ich rúk. Ak však k nemu príde úplne nový človek, potrebuje si ho najprv zapamätať špeciálnym úchopom. Dlaň položí dotyčnej osobe na hrdlo, kde cíti vibrácie a prstami sa dotýka jej sánky,“ opisuje i názorne ukazuje spôsob komunikácie Heidecker.

Podľa nej ide o zaujímavú vec, pretože Andrej tento spôsob identifikácie využíva automaticky, pričom vo svete, ako ďalej dodáva, tento úchop využíva len zopár hluchoslepých ľudí priamo pri komunikácii. „Ide o jazyk, ktorý sa volá tadoma a skutočne ho ovláda len asi päť hluchoslepých ľudí na svete. S jedným z nich som mala tú česť takto komunikovať aj ja a bol to zážitok na celý život,“ priznáva.

Nie je však dotyk ako dotyk. Aj ten môže byť niekedy prijímaný s radosťou, inokedy s nevôľou. Všetko podľa Heidecker závisí od schopnosti správne prečítať situáciu. Okrem dotyku sú hluchoslepí ľudia veľmi vnímaví aj na pachy a vône. „Veľmi často im môže prekážať napríklad cigaretový dym. Rovnako im však môže pripomínať rodičov. Taktiež osobná vôňa nejakej osoby im môže byť nepríjemná. A keďže nevedia, ako inak by to dotyčnému mali dať najavo, začnú ho odmietať, alebo si v horšom prípade začnú sami sebe ubližovať,“ hovorí Heidecker.

Zaujímavým fenoménom je podľa nej aj komunikácia medzi samotnými klientmi. „Nejde o typickú interakciu, ale môžete vidieť, že sa navzájom vnímajú a rešpektujú. Dokonca niektorí druhých ochraňujú alebo im pomáhajú. Keď idú na prechádzku, chytia sa a idú spolu. Stačí im, že sú pri sebe.“

Ešte chvíľu sa s riaditeľkou zhováram o výnimočných obyvateľoch tohto domu. O tom, ako bez problémov zvládli posledné dva roky, hoci mali obmedzené možnosti pohybu. Pri otázke na budúcnosť však cítim zaváhanie. „Keď prežijeme nasledujúce dva roky, potom začnem snívať,” reaguje po krátkej pauze a pokračuje: „Pri pohľade na súčasnú situáciu a krízu mám totiž reálne obavy, ako to zvládneme. Viete, rada by som videla našich majákovcov naďalej dozrievať do vnútornej krásy. A hoci by sme s nimi došli po hranicu, kde to už ďalej nepôjde, priala by som si, aby to s nimi aspoň nešlo nikdy dolu vodou. A čo je dôležité, oni sú tu doma, toto miesto je ich domovom a ja nechcem, aby im ho niekto zobral,“ vyjadruje svoju hlbokú túžbu žena, ktorá tomuto dielu, spolu s ostatnými kolegami, venovala pätnásť rokov svojho života.

Jediné zariadenie pre hluchoslepých ľudí na Slovensku sa nachádza v Zdobe pri Košiciach. Zdroj: archív H.Heidecker

Od žiarivých postáv k stále jednoduchším tvarom

Opúšťajúc riaditeľskú kanceláriu na poschodí, zastaví ma pri schodoch jeden z klientov. Peťo, ako ho tu všetci familiárne volajú, má ešte posledné zvyšky zraku a na ušiach načúvací prístroj. Podávame si ruky a tento smelý muž pridá k stisku ešte jednu džentlmentskú poznámku. Netušiac, že sa lúčim s autorom malieb, ktoré som prvýkrát videla v jednej košickej kaviarni, vchádzam do malého, svetlom prežiareného ateliéru na okraji záhrady za domom.

„Dávajte pozor, aby ste sa niekde neobtreli. Ešte tu máme čerstvé maľby,“ upozorňuje ma muž v tmavej košeli s výraznými okuliarmi a energickým hlasom, sám zamazaný od farieb. Helmut Bistika, známy maliar, sochár a grafik pochádzajúci z Medzeva vedie v Majáku hodiny arteterapie. „Maľovať s hluchoslepými ľuďmi je ako maľovať s kýmkoľvek. Je to jedno veľké dobrodružstvo, ktoré človeka obohacuje. Mám rád ten proces dávania a prijímania,“ hovorí otvorene o tejto svojej práci, ktorá, ako priznáva, je terapiou aj pre neho.

Umelec Helmut Bistika pracuje v Majáku ako arteterapeut. Zdroj: V.Rendeková

Aj do tohto majákovského ateliéru prichádzajú ľudia, ktorí vďaka umeniu odkrývajú svoje vnútro a on je rád, že môže byť toho súčasťou. „Každý z týchto našich mladých je iný. Niekto je opatrný, ďalší sa chce s farbou hrať. Chvíľu mi trvalo, kým som prišiel na to, kto čo potrebuje a ako sa chce prejavovať. V mnohom je to o hraní a skúšaní, podsúvaní rôznych ciest. Boli tu na začiatku aj iní výtvarníci, ale nevydržali, pretože tá hranica prepojenia s týmito ľuďmi je veľmi úzka,“ vysvetľuje Bistika.

Sledujúc rôzne umelecké (väčšinou abstraktné) výjavy visiace na stenách, zastaví sa môj pohľad pri malom farebnom obraze s troma postavami. „Toto maľoval Peťo minulý rok,“ oboznamuje ma so súvislosťami ohľadom tohto dielka Bistika. „A toto je to, čo dokázal namaľovať pred nedávnom,“ ukazuje prstom na ďalší výrazne pochmúrnejší obraz položený nižšie. „Je to smutné, keď si uvedomíte, ako veľmi sa zhoršil jeho zrak. Musí to byť pre neho obrovská rana, doteraz sa vedel ešte sám pohybovať a bol sebestačný, dnes už namaľuje len takéto machule. Zároveň je však na tom všetkom úžasné, že sa nevzdal a pokračuje ďalej. Podobne ako Juraj, ktorý má tunelové videnie, ale tiež pokračuje a bodkuje,“ hovorí s nadšením ukazujúc mi Jurajov obraz opretý o stenu.

Obraz, ktorý namaľoval majákovec Peter minulý rok. Zdroj: V.Rendeková
A obraz, ktorý ten istý autor namaľoval len pred nedávnom. Zdroj: V.Rendeková

Na moju otázku, či sa práca s hluchoslepými ľuďmi odráža aj na jeho vlastnej tvorbe, odpovedá bez ostychu. „Určite. Často mi je napríklad vyčítané, že moje veci sú nerozpoznateľné, pretože dosť skáčem. S týmito ľuďmi však musíte stále vymýšľať nové techniky a potom, aj mňa samého to láka. Túžba po nových veciach, možno aj túžba po nepeknom. Vnímam tiež, že to, čo je v týchto našich mladých, prechádza aj mnou a naopak, to, čo je vo mne, prechádza cez nich na plátno,“ reaguje umelec.

Zmysluplnosť každej takejto kreatívnej práce pritom dokáže Bistika ohodnotiť veľmi ľahko. „Viete, keď sa pozriem na to všetko, čo sme dokázali vytvoriť, uvedomujem si ešte viac, ako veľmi sú títo ľudia dôležití. A ak sa aj niečo podarí predať, tak tu ide už aj o vytváranie nejakej hodnoty, takže si myslím, že to má zmysel. A malo by to zmysel, aj keby sa mali všetky tieto diela nakoniec spáliť, pretože sme nad nimi strávili nejaký zmysluplný čas a mali sme pri tom radosť,“ dodáva na záver s nadšením v hlase.

Pri odchode prechádzam záhradou a za oknom vidím siluety ľudí sediacich za stolom. Kvôli jemnej záclone ich však nedokážem vidieť jasne. Napadá mi, že sa možno nabudúce osmelím a oslovím ich dotykom.

Prečítajte si tiež:

Výnimočnú kaviareň otvorili na začiatku pandémie. Odvtedy sa personálne rozrástli až 6-násobne

Rodičia dieťaťa s Downovým syndrómom: Naša dcéra nás učí žiť autentický život bez masky

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články